Demokracia bez diskusie

„Hrdinami“ eseje Súmrak demokracie  Anne Applebaumovej nie sú politici, ale intelektuáli, ktorí sa im dali do služieb.

Anne Applebaumová: Súmrak demokracie – Zvodné lákadlo autoritárstva

Preklad: Peter Tkačenko

Bratislava: N Press, 2020

 

„Hrdinami“ eseje Súmrak demokracie  Zvodné lákadlo autoritárstva americkej historičky a politickej analytičky Anne Applebaumovej nie sú politici, ale intelektuáli, ktorí sa dali do služieb politikom, pasujúcich sa za hlásateľov jedinej pravdy, a poskytli svoje schopnosti pre šírenie nenávisti a zloby.

Keď v júli tohto roku vyšla v USA kniha americkej historičky a politickej analytičky Anne Applebaumovej Súmrak demokracie – Zvodné lákadlo autoritárstva (Twilight of Democracy – The Seductive Lure of Authoritarianism), hnutie Black Lives Matters bolo iba v začiatkoch a ulice poľských miest nepripomínali Minsk. Napriek tomu obraz atmosféry, ktorá zachvacuje čoraz viac demokratických štátov bez ohľadu na to, či sa to týka stredoeurópskych demokracií – azda iba zo zvyku neustále označovaných ako „nové“ – alebo krajín, považovaných za kolísku modernej demokracie, pripomína občiansku vojnu realizovanú (zatiaľ) inými prostriedkami.

Autorka, ktorá je zároveň manželkou bývalého šéfa poľskej diplomacie Radosława Sikorského (2007 – 2014), mala možnosť sledovať politiku po desaťročia nielen z akademickej či novinárskej perspektívy, ale aj priamo zvnútra. Jej kniha je teda nielen politickou a miestami aj sociálno-psychologickou analýzou, ale aj osobnou výpoveďou o tom, čo sa stalo s jej známymi, intelektuálmi a politikmi, ktorí sa postupne, v priebehu posledného desaťročia, zmenili na razantných odporcov liberálnej demokracie.

Poukazuje na spôsob, ako s verejnou mienkou manipulujú prostredníctvom poloprávd, frustrácií, jazyka krívd a stereotypov, ale aj systematickým kreovaním obrazu nepriateľa. Keď sa dostanú k moci, siahajú po ovládnutí štátu nielen preto, aby porazili svojich súčasných politických protivníkov, ale aby aj zabránili vzniku nových vyzývateľov v budúcnosti.

 

Nová normalita

Kniha ukazuje, ako je v súčasnosti možné prostredníctvom kontroly médií a sociálnych sietí spoločnosť rozdeliť na znepriatelené tábory dokonca aj bez toho, že by politici disponovali masovým hnutím. Tieto konflikty, ktoré v postkomunistických podmienkach zažívame už tri desaťročia a zvykli sme  ich označovať aj ako „studená občianska vojna“, rozdeľujú rodiny, priateľov i niekdajších kolegov. Autorka však nedokázala reflektovať, že ide o jav, ktorý sa už stal našou novou normalitou a nie je záležitosťou posledných rokov, v čom vidím najväčší analytický nedostatok publikácie.

„Hrdinami“ eseje Applebaumovej však nie sú politici, ale práve intelektuáli, ktorých autorka nazýva „klerikmi“. Nejde však o služobníkov cirkvi, ale o svetských kazateľov, čo sa dali do služieb politikom, pasujúcich sa za hlásateľov jedinej pravdy, a poskytli svoje intelektuálne schopnosti pre šírenie nenávisti a zloby. V knihe sa opakovane objavujú odvolávky na esej francúzskeho filozofa Juliena Bendu La Trahison de Clercs, ktorej názov sa prekladá ako Zrada intelektuálov, hoci v českom a slovenskom kontexte vyšla v rokoch 1929 a 2018 pod názvom Zrada vzdelanců. Bendova esej hovorí o intelektuáloch, spisovateľoch, umelcoch a novinároch, ktorí sa prepožičali počas tzv. Dreyfusovej aféry vo Francúzsku (1894), keď bol francúzsky dôstojník Alfred Dreyfus na základe vyfabrikovaných dôkazov obvinený z údajnej špionáže pre Nemecko a odsúdený na dlhoročné väzenie. Jeho nevina sa preukázala až v roku 1908, proces však na dlhý čas rozdelil francúzsku spoločnosť. Applebaumová naznačuje, že rovnako ako u „klerikov“ z Dreyfusových čias, aj v prípade tých súčasných máme do činenia so zradou, chápanou ako spreneverenie sa svojmu poslaniu kriticky reflektovať spoločenské dianie a zároveň formulovať pozitívny ideál spoločnosti.

Svet klerikov, ktorí sa prepožičali pravicovo-populistickým lídrom, je pritom skôr o cynickej vypočítavosti a vytrvalej snahe podnecovať v spoločnosti tie najhoršie pudy, ako sme svedkami aj v regióne strednej Európy. Dnešná vzbura proti liberálnej demokracii však nie je v prospech pokroku, v prospech pozdvihnutia ľudstva, ako to bolo v prípade ľavicových utópií, ale podobne ako počas Dreyfusovej aféry aj neskôr, v 20. a 30. rokoch minulého storočia, proti modernite ako takej. V čase, keď autorka dokončovala svoju knihu, bola súčasná pandémia koronavírusu iba v začiatkoch. Súčasná konjunktúra odporcov očkovania či šíriteľov chýrov o neexistujúcej chorobe a konšpiračných teórií o jej pôvode túto tézu o antimodernistickej rebélii len potvrdzuje.

 

Desivý obraz

Hoci má kniha iba 190 strán a čitateľ ju prečíta doslova „na dúšok“, ponúka desivý obraz zmeny charakteru verejnej rozpravy. Za osobitný prínos považujem, že autorka venuje pozornosť nielen nám azda najbližším prípadom Poľska a Maďarska, ktoré sa v súčasnosti štandardne vykresľujú ako príbeh demokratického zlyhania Európy (a s nimi celý región bývalého sovietskeho bloku), ale aj iným štátom.

Sama autorka priznáva, že dnešné pomalé umieranie demokracie v uvedených dvoch krajinách (ale v skutočnosti aj v ostatných stredoeurópskych štátoch, hoci o nich sa v knihe nepíše) nie je iba dôsledkom historického vývoja, komplikovaného vývoja pred druhou svetovou vojnou či zlyhávajúcej postkomunistickej transformácie. Ide o problém, ktorý zachvátil široký diapazón demokratických štátov na celom svete.

Poukazuje to na príklade Spojeného kráľovstva, kde sa pod zámienkou „reštauračnej nostalgie“ postupne legitimizujú aj návrhy na obmedzovanie občianskych slobôd, Španielska, v ktorom antidemokratická krajná pravica rastie v dôsledku budovania obrazu vnútorného nepriateľa v podobe ľavice a katalánskeho separatizmu, a napokon USA počas vlády prezidenta Donalda Trumpa.

Za veľmi dôležité považujem, že autorka hľadá príčiny zlyhávania demokracie nie v dôsledku zásahu vonkajších faktorov, ako napr. vplyvu Ruskej federácie (hoci nemožno vylúčiť jej záujem o destabilizáciu Západu), ale v dôsledku vnútorného vývoja v analyzovaných krajinách.

Ešte dôležitejšie je, že súčasná vlna autoritárstva naprieč vyspelými demokratickými štátmi neprichádza z prostredia protestných síl, ale tieto sily sa snažia ovládnuť a využiť vo svoj prospech tí, ktorí súčasný poriadok dlhé roky budovali.

Platí to v prípade Jarosława Kaczyńského a jeho spolupracovníkov, v prípade intelektuálov, predstavujúcich súčasný ideologický a propagandistický aparát maďarského premiéra Viktora Orbána, ľudí z okolia britského premiéra Borisa Johnsona, republikánov podporujúcich Donalda Trumpa, ale aj pre lídrov španielskej antisystémovej neofrankistickej strany Vox.

Kniha poukazuje na zarážajúce podobnosti v postupoch, aké používajú novodobí autoritatívni lídri aj osobnosti, predstavujúci ich intelektuálne zázemie. Spájajú ich kroky, ktorými  postupne delegitimizujú demokratické inštitúcie, zamerané na kontrolu moci, najmä však na dohľad nad slobodou tlače, pričom podobné postupy v minulosti používali aj sovietski politici.

 

Vzbura proti modernite

V záverečnej časti, ktorej názov „Dejiny sa neskončili“ je narážkou na slávnu esej Francisa Fukuyamu zo začiatku 90. rokov i polemikou s ňou, porovnáva súčasnú vlnu autoritárstva s Francúzskom počas Dreyfusovej aféry. Potvrdzuje tak tézu nemecko-amerického historika antiliberálnych ideí Fritza Sterna, ktorá je mottom knihy, že „vzbura proti modernite“, „jej iracionálna a nepolitická rétorika“ je „latentnou súčasťou západnej spoločnosti“. Kniha naznačuje tézu, že nemusí existovať nutná korelácia medzi narastaním sociálneho a ekonomického napätia a posilňovaním autoritárskych tendencií.

Návrat J. Kaczyńského či nástup D. Trumpa možno datovať do obdobia relatívnej prosperity. Podobne aj Dreyfusova aféra bola súčasťou európskej „belle epoque“, epochy, keď západná Európa prežívala dovtedy bezprecedentne dlhé obdobie mieru, prosperity, voľného pohybu osôb s minimálnou kontrolou hraníc medzi štátmi a etablovania liberálneho poriadku, a keď v spoločnosti panovala viera, že prostredníctvom postupne sa demokratizujúcich liberálnych inštitúcií bude možné riešiť všetky spoločenské konflikty. Tento obraz, nápadne pripomínajúci dnešnú Európu pred Krymom a pred brexitom, pripomína napríklad aj nemecký historik ideí Jan-Werner Müller v knihe Spochybňovanie demokracie. Politické idey v Európe 20. storočia (Contesting Democracy. Political Ideas in Twentieth Century Europe. New Haven: Yale University Press 2011).

 

Atomizácia je len predohra...

Účinok autoritárskeho diskurzu, ktorý rozdeľuje a doslova atomizuje moderné spoločnosti, znásobuje aktuálna komunikačná revolúcia. Presun diskusie na platformy sociálnych sietí umožňuje vytváranie nielen vlastných názorov, ale aj vlastných faktov. To sa zneužíva na vytváranie klamlivých príbehov bez možnosti a záujmu ich verifikovať, ako to bolo možné vo svete tradičných médií, ktoré vytvárali a moderovali celonárodnú diskusiu.

Algoritmy sociálnych sietí agregujú odberateľom informácie, ktoré chcú počuť, a navyše prispievajú k ich radikalizácii. Práve v dobe belle epoque, po rozštiepení spoločnosti na stúpencov a odporcov obvinenia Dreyfusa, však vzniklo vo Francúzsku protofašistické hnutie Action Française, ale aj iné zárodky neskorších antidemokratických hnutí po celej Európe, ktoré sa naplno etablovali po prvej svetovej vojne. Atomizácia spoločnosti bola predohrou nástupu totalitných režimov.

Kniha A. Applebaumovej správne varuje, že hlavnú hrozbu pre slobodu a demokraciu v súčasnosti nepredstavuje marginalizovaná autoritárna ľavica, ale autoritárna pravica, ktorá sa často maskuje antikomunizmom. Autorka však zároveň varuje pred hrozbou relativizácie naznačovaním morálnej rovnocennosti demokracie a autokracie (s. 148), čo platí aj pre mnohých ľavicových kritikov súčasného politického a sociálno-ekonomického usporiadania. Kniha nie je o hlbšej reflexii sociálnych príčin súčasnej vlny autoritárstva. Ako však autorka zdôrazňuje, „žiaden súčasný autoritár nemôže uspieť bez moderných ekvivalentov: spisovateľov, intelektuálov, pamfletistov, blogerov, spindoktrov, producentov televíznych programov a tvorcov mémov, ktorí jeho podobu dokážu sprostredkovať verejnosti“. (s. 30) „Klerici“ súčasných autoritárov sa teda nemôžu zbaviť zodpovednosti za dôsledky svojej angažovanosti tvrdením, že nie sú aktívnymi účastníkmi rozhodovacích procesov na úrovni vlád a parlamentov.

Témou na ďalšiu diskusiu však bude, či liberálni intelektuáli takisto nenesú zodpovednosť za súčasnú krízu demokracie, keď na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia uverili a aktívne šírili tézu o konci dejín, ktorá sa materializovala do thatcherovskej predstavy o bezalternatívnosti neoliberálneho sociálno-ekonomického modelu.

 

Juraj Marušiak (1970)

Politológ, historik a publicista. Pôsobí v Ústave politických vied SAV. Venuje sa problematike dejín Slovenska v 20. storočí a medzinárodných vzťahov v regióne strednej a východnej Európy po roku 1989. Od roku 2013 je členom Predsedníctva SAV.

 

Anne Applebaumová

Foto: Wikipedia