Jedy je názov novej knihy Denisy Fulmekovej. Autorka debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou humorných a predovšetkým sebaironických poviedok Tak čo teda? (2001). Nasledovala básnická zbierka Som takmer preč (2004) a  Klebetromán, ktorý vydala ako spoluautorka s Petrom Macsovszkym. Autorsky prispela do antológie Sex po slovensky a publikovala tiež v českom zborníku Evropský fejeton. Vlani jej vyšiel ženský román Dve čiarky nádeje,  ktorého voľným pokračovaním je práve vychádzajúci román Jedy.  Objavuje sa v ňom jedna z postáv Dvoch čiarok nádeje –  Soňa, ktorá čaká dieťa so ženatým Michalom. Ide však o knihu, ktorú môžete čítať aj samostatne, bez predchádzajúcej znalosti deja. Je to už iný príbeh a ústredná je iná téma. Ide o jedy, ktorými si otravujeme vzťahy, staré krivdy a potrebu vedieť odpustiť. Redaktorka Soňa Durgová opúšťa hlavné mesto i rušný život vo vychytenom ženskom magazíne a na materstvo sa pripravuje po boku despotickej matky v rodnom mestečku. Rola poslušnej dcéry je však pre ňu neúnosná a po narodení dieťaťa sa rozhodne bojovať o svoju nezávislosť. Jedy vzájomnej nevraživosti rozleptávajú aj tie najsilnejšie putá. Soňa si buduje nový život, ale natoľko túži po láske, že sa nevyvaruje starých chýb. Nájde si cestu k matke a dokáže byť opäť šťastná  po boku novej lásky? 

Denisa Fulmeková: Jedy

Jedy je názov novej knihy Denisy Fulmekovej. Autorka debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou humorných a predovšetkým sebaironických poviedok Tak čo teda? (2001). Nasledovala básnická zbierka Som takmer preč (2004) a  Klebetromán, ktorý vydala ako spoluautorka s Petrom Macsovszkym. Autorsky prispela do antológie Sex po slovensky a publikovala tiež v českom zborníku Evropský fejeton. Vlani jej vyšiel ženský román Dve čiarky nádeje,  ktorého voľným pokračovaním je práve vychádzajúci román Jedy.  Objavuje sa v ňom jedna z postáv Dvoch čiarok nádeje –  Soňa, ktorá čaká dieťa so ženatým Michalom. Ide však o knihu, ktorú môžete čítať aj samostatne, bez predchádzajúcej znalosti deja. Je to už iný príbeh a ústredná je iná téma. Ide o jedy, ktorými si otravujeme vzťahy, staré krivdy a potrebu vedieť odpustiť. Redaktorka Soňa Durgová opúšťa hlavné mesto i rušný život vo vychytenom ženskom magazíne a na materstvo sa pripravuje po boku despotickej matky v rodnom mestečku. Rola poslušnej dcéry je však pre ňu neúnosná a po narodení dieťaťa sa rozhodne bojovať o svoju nezávislosť. Jedy vzájomnej nevraživosti rozleptávajú aj tie najsilnejšie putá. Soňa si buduje nový život, ale natoľko túži po láske, že sa nevyvaruje starých chýb. Nájde si cestu k matke a dokáže byť opäť šťastná  po boku novej lásky? 

 

Soňu prebudilo prudké zabuchnutie dvierok na kuchynskej linke. Takto nimi mama trieskala vždy, keď sa na ňu zlostila, že ešte spí. Vzápätí začula, ako matka prudkým trhnutím vytiahla zásuvku s príbormi, ktoré zlovestne zahrkotali. Z detstva jej tento zvuk pripomínal predzvesť výchovnej bitky. Presne do tejto zásuvky odkladala mama aj varechu, ktorú občas použila na Soňu. „Ja to z teba vytlčiem, vychovám z teba poriadneho človeka, neboj sa!“ vykrikovala, keď sa zaháňala dreveným mučidlom a tvár sa jej krivila zúrivosťou. V takej chvíli ju Soňa zmietajúca sa na dlážke s plačom prosíkala, nech prestane, že už bude poslušná. Po niekoľkých úderoch sprevádzaných Soniným kvílením si mama založila ruku s varechou vbok a druhou, so vztýčeným ukazovákom, mierila na dcéru: „Áno?! Tak odpros!“ Uslzené dievča potiahlo nosom a vystrelo k matke tenké ruky: „Nehnevaj sa, mamička, ja už budem dobrá!“

Matka spustila varechu popri tele a čupla si k dcére: „No vidíš, moja zlatá, načo ma tak rozčuľuješ? Vieš, že ťa mám veľmi rada a chcem iba, aby si ma počúvala. Neplačkaj, no tak.“ Zvyčajne si ju matka privinula a o chvíľu sa im už po lícach rinuli slzy obom. „Dievčatko moje milé, prečo si bola zlá? Vieš, ako ma bolí, keď ťa musím vybiť?“ Matka si Soňu posadila na kolená a rukou jej starostlivo utierala tvár.

Dodnes jej známe hrknutie príborov v zásuvke pripomínalo mamine záchvaty zlosti. 

Soňa sa prinútila otvoriť oči. Dnešný deň, ktorý sa za oblokom črtal s optimistickou priezračnosťou prvého jarného počasia, nechcela začať spomienkou na bitky od mamy. Ale čo už, stalo sa, skonštatovala trochu rozladená. Osvedčeným spôsobom sa prevalila na bok a s námahou sa posadila. Brucho už nadobudlo ohromujúce rozmery. Trčalo z jej inak štíhleho tela ako osihotená homoľa. Na predvčerajšej kontrole jej lekárka povedala, že pôrod sa môže spustiť čo nevidieť, hoci podľa kalendára mal jej termín nastať až o týždeň. Soňa zašmátrala na starom perináku, ktorý stál v záhlaví postele a slúžil zároveň ako nočný stolík. Spomedzi rozčítaných časopisov, balíčka papierových vreckoviek, pohára s vodou a pomády na ústa vzala umelohmotný štipec, aby si vypla nepoddajné, husté hnedé vlasy. Vzápätí pocítila pohyb bábätka a inštinktívne si priložila na brucho dlaň. Vedela, že pod srdcom nosí dcéru, a v duchu ju nežne pozdravila menom, ktoré pre ňu prichystala: Olinka.

Vstala a prešla k obloku, aby ho poodchýlila. Výhľad z ich druhého poschodia  ostával roky nemenný: tri podobné panelové bytovky, v akej žili aj ony s mamou, a uprostred pomysleného štvorca sídliskovej ulice malé detské ihrisko s chátrajúcou budovou prízemnej škôlky, do ktorej kedysi chodila aj ona.

Vždy, keď vyhliadla z obloka, spomenula si na dve statné jedle, ktorých vrcholky sa pri vetre knísali až vo výške ich okien. Na jeseň ich bez milosti vyrúbali. Tienili. Ktorýsi chytrák spísal petíciu: Niekto ich tam pred rokmi vysadil svojvoľne. Vraj náletová drevina. Áno, kedysi daktorí susedia zušľachťovali aspoň malé trávniky pred bytovkami, vysádzali na ne astry, ruže a niektorí skúsili pestovať aj stromy. Dnes tieto spustnuté plochy slúžili podchvíľou na venčenie psov, po astrách či ružiach neostalo ani stopy. A ani nijaké náletové dreviny sem už nezaleteli.

Soňa si vzdychla. Poznala túto ulicu v každom ročnom období a v každom období svojho doterajšieho života. V okolitých panelákoch mala kedysi spolužiačky a kamarátky. Hrávali sa spolu v škôlke, vykračovali si vedno do školy, pred domom spolu skákali gumu. Neskôr sa všetky jej rovesníčky rozpŕchli do sveta, alebo aspoň na vedľajšiu ulicu. Iba ona žije zasa s matkou, deň po dni, v trpkom stereotype a strachu, čo bude nasledovať, až sa jej narodí dieťa.

Keď si po škole zohnala v hlavnom meste prácu a prenajala si tam garsónku, hlava sa jej krútila od šťastia. Maličký bytík, v ktorom sa človek ledva otočil. Ale zhmotňovali sa v ňom sny o slobode a samostatnom živote! Mame sa garsónka príliš nepozdávala: „Keby si nebola darebná, do Bratislavy by si mohla pokojne aj dochádzať. Ale keď sa ti chce vyhadzovať ťažké peniaze za krpatý prenájom, nech sa ti páči!“ Soňa však vytiahla pádne argumenty: „Mama, v časopise sa nerobí od do, budem musieť chodiť aj na spoločenské podujatia, na premiéry. Chceš, aby som odtiaľ vždy bežala na posledný autobus alebo vlak?“

Matka len nespokojne vrtela hlavou, ale musela uznať, že inak jej dcéra novinársku kariéru nespraví.

Ale aj tak od Sone vyžadovala, aby na víkendy chodila domov a podrobne jej referovala, čo sa cez týždeň stalo. Lahodilo jej, keď sa potom kolegyne v pondelok pýtali, čo nové v Bratislave a aké články chystá Sonička do Šiesteho zmyslu.

Durgová sa vrátila domov ešte pred večernými správami. Zobliekla si tmavomodrý baloniak, v ktorom celý čas sedela v nemocnici, a zavesila ho na vešiak. Napätá, že ju niekto pošle preč, ostávala na nemocničnej chodbe v kabáte, celé hodiny akoby na odchode.

V hlave si donekonečna premietala scénu, keď sa krátko po piatej vytratili posledné návštevy pacientok a k nej, prilepenej na koženkovú lavicu, pristúpil s formálnym úsmevom postarší lekár, ktorý Soňu predpoludním prijímal. „Máte vnučku, gratulujem! Ukážkový pôrod, všetko šlo rýchlo, matka i dieťa sú v poriadku.“

Durgová vstala a v posvätnej úcte k lekárskemu stavu odrazu nevedela, čo povedať: „Ďakujem,“ zahabkala. „A, prosím vás, pán doktor, mohla by som ju aspoň na minútku vidieť?“ Lekár súhlasil, hoci sa netváril extra prívetivo.

Soňa vyzerala strhaná. „Malú odniesli na novorodenecké, neukázali ti ju?“ opýtala sa matky a na bledých ústach sa jej zjavil náznak úsmevu: „Je krásna, nádherná!“

„Neukázali,“ sklamane odvetila Durgová. Ktovie prečo, ale asi pod vplyvom kadejakých článkov o moderných pôrodoch očakávala, že v tejto chvíli bude hľadieť na idylický obraz svojej dokonalej dcéry so sladko búvajúcim dieťaťom v náručí.

„Ale máš to za sebou, to je hlavné,“ ubezpečovala matka Soňu, hoci si uvedomovala, že teraz by tu namiesto nej mal stáť otec dieťaťa a držať jej dcéru za ruku. Lenže na to by bola musela mať Soňa viac rozumu, pomyslela si naštvane Durgová a s veľkým sebazaprením čo najmiernejšie povedala: „Pôjdem domov. Zajtra ti donesiem dobrý obed, aby sa ti spustilo mlieko.“ Soňa prikývla a viečka sa jej zachveli únavou. Matka by ju rada objala, ale zároveň sa v nej dvíhala vlna nevôle, že dcéra si za všetku bolesť môže sama.

Akoby jej tisíckrát nebola opakovala, nech sa nevláči so ženatými! Tisíckrát to isté dookola. „Kde na tých ženáčov chodíš, prosím ťa?“ zalamovala nad dcérou rukami. Občas jej zišlo na um, že by o dcérinom živote asi nemala vedieť toľko detailov, ale sama ju roky učila, že matke musí povedať všetko. „Komu sa chceš zdôverovať, ak nie vlastnej matke? Jedine ja to s tebou myslím úprimne!“ Vedela na dcéru zatlačiť správnym spôsobom a poznala, kedy jej dieťa klame a kedy sa z neho konečne derie pravda. „Zasa si zaľúbená?“ Prevracala oči, pretože na dcére rozpoznávala neklamné znaky novej aférky. Soňa opäť prichádzala domov plná tajomnej krásy a zvodného ženstva. Zatvárala sa v izbe, búšila do klávesnice starého počítača a vyhovárala sa na veľa restov, ktoré musí neodkladne dokončiť. Matka však vedela, kedy má Soňa skutočnú redakčnú robotu a kedy od nej skôr bočí, lebo sa bojí odhalenia. Nenávidela samotu, ktorá ju vždy po dcériných odchodoch do Bratislavy zadúšala s nemennou intenzitou.

Teraz mala na krátky okamih znovu pocit, že dcéra odišla do svojej garsónky v Bratislave, aby jej v piatok milostivo priniesla plnú tašku špinavej bielizne.

Durgová naplnila rýchlovarnú kanvicu vodou a do prázdnej šálky vložila vrecúško čaju. O chvíľu zelené svetielko zhaslo a ona naliala vriacu vodu až po samý okraj hrnčeka.

Vedela, že jej dcéra je teraz celkom nablízku. Bezbranná. Samozrejme, pomôže jej, hoci vtedy, keď sa Soňa zaťala a nechcela ísť na interrupciu, sa zapovedala, že jej nechá takú nerozumnosť vyžrať do poslednej omrvinky. Napokon to už vyzeralo, že Soňu nalomila.

„Nebuď sprostá!“ vybľakovala po nej, keď zasa cítila, že váha. „Urob to, kým je čas. Decko nie je hračka, uvidíš, ako ti zmení život! S mojou pomocou nerátaj!“ zastrájala sa.

Soňa sa dívala na Olinku. Túžila ju mať pri sebe, preto poprosila, či by jej ju nemohli priniesť. „Inak dávame bábätká k mamičkám až na druhý deň,“ žmurkla sprisahanecky sestrička. „Keby ste si to rozmysleli, pokojne ma zavolajte,“ dodala.

Soňa ležala, hlava vykrútená smerom k Olinke. S dojatím už vari hodinu pozorovala jej zázračne súmernú tváričku. Bábätko, pevne zabalené v zavinovačke, sladko spalo a okolo neho sa rozprestierala omamná aureola čistoty. Soňa už počula Olinku plakať, po narodení, a vedela, že keď sa prebudí, nebude vedieť, čo si s tým krikom počať. Napriek únave však pociťovala nepoznaný druh hrdosti. Načiahla sa do zásuvky nočného stolíka po mobil. Zišlo jej na um, že by mala poslať esemesku Mišovi. Porodila mu dcéru... Možno by sa potešil, keďže doma má syna. Ach nie, zavrátila svoje idylické predstavy. Nemá zmysel rojčiť. Mišo nie je z tých, čo zmäknú. Samu ju vtedy prekvapilo, ako surovo reagoval na jej tehotenstvo. Aj pre ňu bol pozitívny test nečakaným a neplánovaným prekvapením. Po dieťati nijako zvlášť netúžila, o materstve vždy premýšľala skôr v rovine – raz, neskôr, až stretnem toho pravého. A nikdy by jej nezišlo na um pripútavať si kohokoľvek, vrátane Miša, tehotenstvom. Zároveň naivne verila, že Mišovo manželstvo je už len formalitou, a keď sa vyskytne problém – nevedela síce, aký problém by to mohol byť, možno v zamestnaní, alebo s jej podnájmom, skrátka, niečo tohto typu – budú mu čeliť spoločne, ako pár.

Spomienky na Miša už neboleli. City vyprchali, ...

Keď sa Olinka prebudila a začala úporne jačať, matka znervóznela. „Vidíš, to plače od hladu, lebo ešte nemáš mlieko.“

Soňa vzala malú z postieľky a nemotorne si ju priložila na prsník. Matka prevrátila oči: „Prosím ťa, načo to je dobré? Akurát čo ti znivočí prsia! Keď sa ti konečne rozbehne mlieko, nebudeš môcť dojčiť! Darmo ti bude plakať!“ 

„Mama!“ zaúpela Soňa. Cítila, ako jej z Olinkinho plaču a matkinho naliehavého poučovania vyrazil na chrbát pot. Vnútri sa v nej miesila nervozita, hnev i únava. Takýto nápor nezvládne, zosype sa. Vedela si veľmi dobre predstaviť, že doma to nebude o nič lepšie. Do očí sa jej tisli slzy, najradšej by sa rozrevala a nech ju niekto zachráni.

„Radšej pôjdem.“ Mama si ponaťahovala spodný okraj na pletenom svetri. „Hlavne sa najedz, na to nezabúdaj.“ Schytila tašku od Martina a zvedavo nazrela dnu. „Tuším ti Mária poslala rezeň, chceš?“

Soňa zavrtela hlavou. Matka igelitové vrecká od Márie, naplnené rezňom, kuracou nohou, plnkou a štrúdľou, poukladala na škatuľky, ktoré priniesla ona. Všetko narovnala a nádobu s nedojedenou rascovou polievkou zatvorila. „Už nebudeš, to mi je jasné.“

Soňa sa skláňala k Olinke, a keďže si zabudla vziať štipec, dlhé vlasy jej v zlepených prameňoch padali do tváre. Bábätko na chvíľu stíchlo, prisalo sa, ale o chvíľočku už zasa hlasno plakalo. Mama si vzala kabelku i tašku s polievkou a dotknuto, s pocitom, že dcéra sa dostatočne nepotešila jej návšteve, poznamenala: „Hádam sa do zajtra dáš trochu dokopy.“ Na odchode sa ešte raz zadívala na Soňu a pichľavo doložila: „Umy si vlasy a usmievaj sa, veď si decko chcela. A netvár sa, akoby ti ublížil celý svet. Máš len to, o čo si si koledovala! Ahoj!“

Keď sa za mamou zatvorili dvere, Soňa si konečne mohla uľaviť. Plakala spolu so svojou dcérkou, užialene a beznádejne. Niet nijakého východiska, utvrdzovala sa v tom, čo celé tehotenstvo tušila. Matka zničí život jej i malej. Kam sa však podieť? Chabé finančné rezervy vyčerpala na výbavičku a jej príjem sa skladal z materskej, ku ktorej by podľa sľubu Mišovej manželky mali teraz pribúdať alimenty. Na vlastné bývanie sa nezmôže ani do konca života, odhadovala svoje možnosti. A s dieťaťom sa lapila do pasce, z ktorej niet úniku. Vzápätí sa v duchu zahanbene uisťovala, že svoje rozhodnutie nechať si dieťa, ani trochu neľutuje.

Úryvky z knihy Jed, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Ikar.