10. júl 2016, nedeľa. Deň štvrtý.
Slnko, ktoré nad nami rozťahuje deravé dlane, ne-
chávame za sebou. Asfalt sa nám lepí na podrážky
ako kliatba. V horúcom bezvetrí sa miešajú pachy
spečených kuracích kožiek, čerešňového osvie-
žovača z Toi-Toi stageu a žltej trávy tesne pred
vznietením. Na chrbtoch tučné batohy, na ľavých
predlaktiach farebné pásky. Koľko sme ich už pre-
strihli a poslali na večnosť? Pred nami sa tiahne
zástup pútnikov so sklonenými hlavami a ksichtami
zmaľovanými slnečnými šrapnelmi. Tam, za brána-
mi areálu trenčianskeho letiska, nás čaká ranné
vstávanie, cesty sparenými električkami, maily,
rodiny, studené sprchy, Bašternákovia, tiene, cykly
i Talianske týždne v Lidli. Čaká nás náš starý život.
 Dvadsiaty ročník festivalu Pohoda je dokonaný.
Čo s nami, Bože, teraz bude?
11. júl 2016, pondelok. Deadline po prvé.
MATÚŠ MIKŠÍK: „servus, ako to teraz s odstupom
času (a alkoholu) vidíš s tou reportážou z Pohody?“
 Reportáž?!
 JA: „pošli mi rozsah a termín :) “
 MM: „rozsah je 6000 znakov a termín ideálne
dnes alebo zajtra“
 Sakra, sakra, sakra!
12. júl 2016, utorok. Deadline po druhé.
Pohoda vytýčila na spoločensko-kultúrnej mape na-
šej malej-veľkej krajiny zbehov & pútnikov svoje
pevné hranice, zadefi novala svoju identitu a vpila
sa do DNA porevolučného Slovenska. Taká vysoká
koncentrácia kvalitnej hudby, literatúry, vizuá-
lu, divadla, organizátorskej gramotnosti a vša-
deprítomnej atmosféry otvorenosti je v našich
geopolitických vodách, križovaných hnedastým
povlakom xenofóbie a malomeštiactva, zjavením
hodným vstupu fanúšikov Twin Peaks do mýtického
Čierneho vigvamu.
 Pohoda, založená Michalom Kaščákom a Máriom
Michnom v roku 1997 v punkových podmienkach,
nás naučila, že pojem „festivalový komfort“ nie je
oxymoron; že čisté sprchy a toalety nie sú urbánnou
legendou promotérov; že gastronómia nezačína
pri cigánskej v suchej žemli s kvapkou zrazeného
kečupu a nekončí pri predraženom vodovom pive,
ktoré by vysmiali aj poltárski hipsteri; že vytunin-
govaní holohlaví SBS-kári môžu byť milí a hodní ob-
jatia; že aj samotný festivalový areál je umeleckým
dielom; že indie, punk, reggae, hip-hip a metal môžu
fungovať v harmónii i vo vzájomných prienikoch; že
matka História sa pravidelne opakuje a dokonáva
ročnú cykliku „pred Pohodou“ a „po Pohode“.
10 rokov s Pohodou

7. júl 2016, štvrtok. Deň prvý.
Prechod bránou, ktorá oddeľuje trenčianske letisko
od zvyšku sveta, vnímam každoročne ako odveký
rituál. Nechávam za sebou všetko a vstupujem do
vákua. 365 dní (Peťo asi chcel povedať 362, pozn.
MM) som spal a čakal, aby som nasledujúce tri noci
nečakal ani nespal.
 Kým dievčatá postavili stan, dal som si prvú
cigaretu a prepašovanú starkého hruškovicu. Po-
hľad na zapĺňajúce sa dejisko festivalu, ktorý každý
rok prijme do svojej komplikovanej mapy ďalšie
a ďalšie body, pódiá, stany, kaviarne, gastronomické
zlepšováky alebo vizuálne atrakcie, ma zakaždým
utvrdí v skutočnosti, že kultúrne podujatie je živý
organizmus: nekonečný sled začiatkov bez konca.
 A keď slnko opísalo mýtický oblúk a nad trenčian-
skym letiskom sa rozprestrela tma, areál festivalu sa
rozžiaril ako nočný Vidámpark a na Urpiner stagei
sa zjavila britská kazateľka PJ Harvey. Slová boli
zbytočné. Všetko bolo presne tak, ako malo byť.
8. júl 2016, piatok. Deň druhý.
Tráviť väčšinu času na hudobnom festivale v zákulisí
Literárneho stanu Martinus.sk má svoje výhody.
Človek sedí na mieste a pritom okolo neho obtekajú
dejinné mapy slovenského jazyka. Ivan Štrpka objí-
me Dušana Mitanu a s úsmevom dieťaťa povie, aké
je to zvláštne, že sa obaja stretli na letisku, a pritom
ani jeden nikam neletí. Marek Vadas s cigaretou
a radlerom robí posledné korektúry novej poviedky
a Ferči, boss dramaturgie literárneho stanu, v náva-
le povinností pozabudne na stole svoju vysielačku,
ktorej sa chopí Vlado Janček a priškrteným hlasom
do nej zahlási: „Všetci zomriete!“ Kali si nasadí le-
gendárny klobúk a cirkus môže začať.
 Je fascinujúce, ako prirodzene sa na Pohode prelí-
najú všetky umelecké póly a dokonávajú splynutie:
cez workshop židovských tancov, diskusie, pohybo-
vé divadlo, nórsku publicistku Åsne Seierstad a jej
knihu Jeden z nás: Príbeh z Nórska, živé vstupy zo
stanu Rádia_FM, koncert Zrní s Janáčkovou fi lhar-
móniou, Visual Stage, memento v Café Kušnierik,
experimentálne besy na Visegrad Stagei a punkové
apokalypsy v Garáži až po Sigur Rós, islandské trio,
ktoré vystúpilo z hĺbky snového      ordu až do nášho
sveta, aby nám podalo správu o tom, že ešte nie
sme stratení.
9. júl 2016, sobota. Deň tretí.
Prežil som s týmto miestom celých desať rokov.
Videl som ho rásť, smiať sa i plakať. A ja som rástol,
smial sa i plakal s ním.
 Bol som pri tom, keď Thom Yorke napísal novú
Bibliu. Bol som pri tom, keď som zaspal v tôni
hruškovice na poludňajšom slnku a domov som
sa vrátil s popáleninou druhého stupňa. Bol som
pri tom, keď sa obloha nad letiskom rozkročila ako
čierna vdova a vtiahla do svojej večnosti dva ľudské
príbehy. Bol som pri tom, keď Savages, londýnske
post-punkové kvarteto brutálnych Nikít, rozdrvilo
všetko, čo im stálo v ceste. Bol som pri tom, keď sme
sa priotrávili, ležali sme v kŕčoch na tráve, dva-
násť hodín bez prestávky, s triaškou, s užitočnou
radou pani zdravotníčky („Však choďte domov!“)
i s osobným toaletným papierom pripnutým na
opasku. Bol som pri tom, keď bol pri tom i James
Blake. Bol som pri tom, žiaľ, až ex post, keď mi zo
stanu ukradli sprchový gél, lacné slnečné okuliare
a lampášik, ktorý som dostal na meniny od starej
mamy. (Dúfam, že si s tým lampášikom posvietiš
na cestu v pekle!) Bol som pri tom, keď Flying Lotus
rozdával svoje tripy. Bol som pri tom, keď som si
s Oňom, ktorý preplával na druhý breh príliš skoro,
sľuboval priateľstvo na celý život.
 Bol som pri tom, keď som stretol dievča. A odvte-
dy, už celých päť rokov, sa stretávame každý deň
ráno i večer.
13. júl 2016, stred a. Deadline po tretie.
JA: „počuj Matúš, dostanem aj nejaký honorár?“