Dieťa života

„Spomínam si, ako si mi raz, myslím, že sme boli v Kongu, pri pohľade na rozľahlú archaickú krajinu s hlbokým belasým nebom povedal, že si pochopil, čo je nesmrteľnosť. Tušila som, že si sa na chvíľu cítil nesmrteľný. A ty ním naozaj si, nie telesne, ale tvoje dielo sa stalo nesmrteľným.“ Takto sa  o Pasolinim vyjadrila známa talianska spisovateľka Dacia Maraini vo svojej knihe Caro Pier Paolo, ktorá vyšla v Taliansku na konci februára tohto roku, iba niekoľko dní predtým, ako uplynulo sto rokov od narodenia básnika, spisovateľa a režiséra Piera Paola Pasoliniho.

Na svet prišiel 5. marca 1922 v Bologni, kam práve prevelili jeho otca, ktorý slúžil v armáde. Rodina sa s otcom vojakom stále sťahovala, najdlhšie sa zdržala v kraji Friuli, kde ako dvadsaťročný vydal  Pasolini svoju prvú zbierku poézie, Básne z Cassarsy, v miestnom nárečí. Po škandále s jeho homosexualitou odišiel v roku 1950 do Ríma.

V hlavnom meste sa spočiatku „nezamestnaný a zúfalý“ iba pretĺka, píše články a kritiky do miestnych denníkov, postupne sa však jeho meno objavuje aj vo významných celoštátnych časopisoch. Skúsenosti a priateľstvá s chlapcami z rímskeho predmestia mu poskytnú látku pre román Deti života (Ragazzi di vita) z roku 1955. Takýto preklad talianskeho názvu väčšmi vystihuje Pasoliniho postoj, lebo pre živočíšne správanie týchto detí ulice vyjadruje viac pochopenia než titul Pasáci, pod ktorým sa objavuje na Slovensku. Knihe sa ujde významná literárna cena a žaloba za obscénnosť. O dva roky neskôr sa Pasolini vrátil k téme zo života mladých delikventov v románe Búrlivý život.   

Tri fázy

Lákala ho práca pri filme. Očarenie obrázkami, ktoré by zachytili scény a osoby tak, ako ich vidí, keď píše, potvrdil svojou nasledujúcou filmárskou tvorbou, keď skoro každý rok nakrúca jeden film. Spomeňme aspoň tie najdôležitejšie: Accatone (1961), Mamma Roma (1962), Evanjelium podľa Matúša (1964), Kráľ Oidipus (1967), Teorema (1968), Médea (1969), Dekameron (1971), Canterburské poviedky (1972), Kytica z Tisíc a jednej noci (1974), Salò alebo 120 dní Sodomy (1975).

Podobne ako pri knihách, aj pri filmoch sprevádzajú ich uvedenie polemiky, ocenenia a žaloby. Za film Tvaroh ()podali na neho žalobu za hanobenie štátneho náboženstva. Návšteva cirkevného spolku v Assisi inšpiruje „neveriaceho marxistu“ k „zostaveniu“ scén filmu podľa Matúšovho evanjelia. V apríli roku 2014 ho Vatikán označil za najlepší film, aký sa kedy nakrútil o Ježišovi Kristovi.

V jednom z posledných rozhovorov sa Pasolini vyjadril, že jeho filmová tvorba mala tri fázy. V prvej nakrúcal filmy v duchu tézy o národno-ľudovom umení, pomerne jednoduché, prístupné širokému publiku. Patria sem filmy od Accatone po Evanjelium svätého Matúša. Nástup masovej kultúry Pasoliniho upozornil, že filmy pre široké publikum sa dajú ľahko zneužiť a premeniť na tovar. Začal nakrúcať ťažšie filmy ako Kráľ Oidipus, Médea, Teorema, Prasačinec, čo boli podľa neho náročnejšie, aristokratické filmy.

Potom sa rozhodol nakrútiť filmy, ktoré sám nazval „trilógiou života“, diela o telesnosti a sexe, kde je ľudské telo živé a vzťahy medzi ľuďmi, hoci predhistorické, archaické, drsné, sú takisto skutočné, v protiklade k neskutočnosti konzumnej spoločnosti. Bojoval v nich za sexuálnu slobodu, no civilizácia konzumu zašla v tolerancii omnoho ďalej a odstavila podobných bojovníkov na vedľajšiu koľaj.

Preto sa pustil do tretej fázy,  nakrúcania trilógie smrti, kde sa radostná telesnosť predchádzajúcej trilógie zmení na krutú vecnosť násilia a zvrhlosti. Prvým dielom toho cyklu sa stalo Salò, ale Pasolini sa jeho uvedenia nedožil. Zomrel násilnou smrťou 2. novembra 1975.

Až v roku 1992 vyšlo posledné Pasoliniho prozaické dielo Petrolio (Nafta). Mala to byť rozsiahla poéma na dvetisíc stranách, z ktorej stihol napísať len štvrtinu.

Jasnozrivo, zúfalo, zúrivo...

 V Taliansku sa pri príležitosti stého výročia narodenia Pasoliniho konalo množstvo podujatí, objavili sa nové vydania jeho kníh, premietali sa jeho filmy. V slovenčine si môžeme prečítať jeho román Búrlivý život (Slovenský spisovateľ, 1963) a výber z jeho poézie pod názvom Rímske večery (SVKL, 1963). RTVS odvysielala film Mamma Roma a Taliansky inštitút ponúkol v kine Lumière okrem tejto snímky aj Accatone, Evanjelium podľa Matúša a Teoremu. Vo foyeri kina si návštevníci mohli pozrieť aj výstavu fotografií s názvom Mamma Roma očami filmových fotografov.

Dacia Maraini vo svojich spomienkach napísala, že Pasolini bol plachý, tichý a uzavretý človek. Mal však v sebe aj niečo zo svojich „detí života“.  Sám videl túto stránku svojej osobnosti takmer jasnozrivo: „Zúrivo, zúfalo milujem život. Myslím, že táto zúrivosť, toto zúfalstvo spôsobia môj koniec.“

Zdroj foto: wikipedia

František Hruška (1944)

Literárny historik a prekladateľ. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, ale aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Sústavne spolupracoval s Katedrou romanistiky na FiF UK v Bratislave, ktorú viac rokov viedol. Venuje sa talianskej literatúre, dejinám a kultúre.