Digitálne prepojení. Existenciálne osamelí

Pavol Sucharek hovorí o svojich textoch, ktoré kvalifikuje ako eseje, že sa nevyhýbajú ani kríženiu poézie, historických reálií a metafyzických konštrukcií s najnovšími vedeckými poznatkami.

Pavol Sucharek: Bricolage 44

Levoča: Modrý Peter, 2020

 

Pavol Sucharek (1981), vysokoškolský pedagóg, ktorý sa okrem vedeckovýskumnej činnosti venuje i prekladom z francúzskej literatúry, vytvoril knihu esejí. Číslo 44 v jej názve značí ich počet a sú približne rovnakého rozsahu. Niektoré z nich už boli publikované v časopisoch či odvysielané v rádiu Devín v rokoch 2014 – 2020. Pre túto knihu ich zeditoval Peter Milčák a odborne posúdil Július Fujak.

 

Začiatok sa nikdy nekončí...

Názov – Bricolage 44 – čitateľa upúta, ale aj zneistí. Sucharek však v autorskej poznámke vysvetľuje tento pojem ako „domáce majstrovanie, všeumelectvo“, no takéto vysvetlenie, prirodzene, pre literatúru nestačí. Ďalej však uvádza: „Je to pojem, ktorým francúzsky antropológ Claude Lévi-Strauss ilustruje spôsob fungovania mýtického alebo ,primitívneho´ myslenia. Mýtické myslenie postupuje podobne ako vo svojej dielni domáci majster. Pri vyjadrovaní používa súbor prostriedkov, ktorých zloženie je na prvý pohľad pomerne nesúrodé až bizarné.“ (149) Na základe toho Pavol Sucharek hovorí o svojich textoch, ktoré kvalifikuje ako eseje, že sa nevyhýbajú ani kríženiu poézie, historických reálií a metafyzických konštrukcií s najnovšími vedeckými poznatkami.

Pre Sucharkove eseje je typická polemickosť – či už vyúsťuje do stotožnenia sa s uvažovaným problémom, alebo ho potiera. A nie sú to problémy bežné, ľahké, horizontálne. Autor ide po vertikále k problémom prazákladným, ako sú vznik a zrodenie, počiatok a skon.

Začiatok sa nikdy nekončí, ale večne sa začína. „Začiatok je večný.“ (s. 9) Autor často vychádza z názorov renomovaných filozofov z histórie i zo súčasnosti a porovnáva. V niektorých esejach mu stačí vyjadrovanie neosobné, prípadne 3. osoba, v iných pokladá za dôležité obrátiť sa na príjemcu naliehavo. Používa funkčne pôsobivú 2. osobu, čo vyvoláva priam imperatív pre rozmýšľanie a uvedomenie si, že napr. „k dispozícii máme rovnaké množstvo času ako naši predkovia. Rozdiel oproti minulosti spočíva v odlišnom subjektívnom časovom prežívaní a zásadne rozdielnom vnímaní jeho hodnoty.“ (s. 10)

 

Odpúšťanie lieči

Sucharek vo svojich úvahách prechádza voľne a zaujímavo od múdrostí minulých k súčasným, od akýchsi apelov na človeka k pripomenutiam príjemných a bežných súčastí dnešného života. Netreba panikáriť, treba rozmýšľať, uvedomovať si, že vo svojej podstate sa zákonitosti sveta a života nezmenili, azda iba vo forme a v akomsi povrchnom vnímaní.

V autorových názoroch je veľká otvorenosť a úprimnosť bez zakrývania naozajstnej skutočnosti. Áno, je to tak, ako uvažuje a tvrdí o všetkom, čím človek žije a musí žiť, čo človek robí a čo musí robiť, čo prežíva, keď sa „netvári“. Autor absolútne obnažil, čo je pravdivé a čo sa iba tak tvári, čo človek „neúprimne“ prežíva, lebo o tom nevie, pretože nepremýšľal nad tým, resp. v zhone času ani nemal možnosť (nechcel mať možnosť) si to uvedomiť. A mohol by byť slobodnejší, mať viac času, radosti zo všetkého. )

Otvorene hovorí o „technokratickom a politickom valci“. Vedome sa podľa neho obchádzajú „univerzálne duchovné princípy a etické hodnoty“. (s. 13) Nejde o vyslovene subjektívne názory, ale o tvrdenia využívajúce doteraz známe a dokázané poznatky z filozofie a ostatných relevantných vedných oblastí.

Čitateľ môže (a musí) mať pocit, že zabudol, zakrpatel, zišiel zo správnej cesty, odklonil sa od podstaty života. Autor prechádza od všeobecne platného, základného k detailom ako príkladom, k teórii, ktorú v kontexte vyslovuje. A mnohé dogmy vyvracia, resp. obracia naopak. Všeobecné spája s jedinečným, celosvetové s osobným. Kladie vedľa seba konkrétne, zväčša aktuálne svetové udalosti a postoj, zúčastnenosť alebo nezúčastnenosť jednotlivca na nich, na ich riešení, resp. nezáujem o ne. To mu umožňuje prejsť k takým dôležitým kategóriám, ako je previnenie, odpustenie, spravodlivosť a mnohé iné súčasti morálky. „Výsledky v oblasti psychofyziológie ľudského stresu dokazujú, že následkom negatívnych myšlienok a častého posudzovania druhých ľudí sa mení aj náš vonkajší vzhľad.“ (s. 21) „Odpúšťanie je naozaj liečivý prostriedok.“ (s. 22) Sucharkove eseje majú často charakter kvalitnej homílie.

 

Presvedčivá lektúra

Sucharek prejavil znalosť mnohých oblastí (najmä z humanitných vied a z umenia) i poznanie činnosti a tvorby významných osobností. „Prechádza“ rôznymi druhmi umenia i rôznymi teoretickými, filozofickými názormi a hľadá v nich paradoxy. Nachádza ich, vysvetľuje a prichádza k názoru, aké sú dôležité a zaujímavé. Aj v závislosti od takejto problematiky mení štýl – raz je prísne teoretický, inokedy umelecký. Zdá sa, že autora zaujíma všetko, čo je obsiahnuté v človeku i čo je mimo neho, viditeľné i tušené, z minulosti i súčasné.

Nepohybuje sa iba na povrchu či na rovinách svojho zmyslového vnímania, ale využíva poznanie tých, ktorí sa vážnym spôsobom pričinili o rozvoj svetového myslenia a tvorby. Jeho posúdenie filozofov, ktorých pokladajú za ikonických, zo súčasnosti a najmä z minulosti, je často prísne: „Sú to dinosaury, ktorých predbehla vlastná doba: ich knihy sú hutné, no príliš rozvláčne, ťažkopádne a pre väčšinu ľudí absolútne nezrozumiteľné. Nepraktické a povýšenecké. Intelektuálni bohovia, no žiaľ, karikatúry múdrosti. To neznamená, že tárajú. Ibaže namiesto pravdy majú radi vytáčky.“ (s. 35) Svojimi názormi, oponovaním často rúca mnohé výsledky – diela v umení (filmovom a inom).

Autor vychádza z konkrétnych umeleckých koncepcií niektorých tvorcov rôznych druhov umenia a to mu dáva východisko, aby vyjadril svoj (i všeobecný) názor na rozdiel medzi skutočným umením a umením tzv. konzumným. Od tohto má už blízko k zamýšľaniu sa nad zlou kritikou a dobrou kritikou. Obdivuhodne prepája poznatky z vied prírodných a humanitných; umenie, psychológia a sociológia, filozofia a história predstavujú množinu, z ktorej do svojich úvah naberá materiál.

 

Čo robí človeka človekom

Jeho analýzam a názorom sa vari ani nedá nič vyčítať, nehovoriac už o pôsobivej, až uhladenej kompozícii a štylizácii. Kompozične sú Sucharkove eseje vystavané podľa vzorca: Úvod – čo sa o probléme všeobecne vie a čo o ňom už povedali mnohí vo svetovej filozofii, jadro, ktoré býva spravidla aj polemické, a záver – v ňom Sucharek vyjadruje svoj názor na riešené témy. Z jeho textov vyplýva, že autor vníma skutočnosť, svet, s ktorým komunikuje, všetkými zmyslami; veľmi precízne pozoruje, poznatky a dojmy spracúva, premýšľa nad nimi. Často sa dostáva do sporov so všeobecne „platnými“ a to robí z jeho textov lektúry originálne a presvedčivé.

Vzhľadom na tendencie tejto doby sú viaceré autorove názory na prvý pohľad zastarané, ale v skutočnosti ide o vyjadrenie potreby vrátiť sa a zachovať v mnohých oblastiach, osobitne vo vzťahoch, citoch, pocitoch, to, čo robí človeka človekom, ľudí ľuďmi, čo prospieva jednotlivcovi i spoločenstvu. „Naša doba si pripisuje k dobru, že za hodné učenia považuje len to, ako sa možno dobre zamestnať, ako sa presadiť, zarobiť peniaze a realizovať svoje túžby. Predstava trvalej lásky, ktorá tak veľmi prospieva duši, ale nevynáša ďalšie zisky, je pre ňu smiešna.“ (s. 58)

Pri postojoch človeka ku skutočnosti, k životu skúma jeho vlastnosti, proces myslenia, túžby, hodnotenie seba i iných. Pracuje s veľkou dávkou kritického postoja a racionality, a tak dochádza k pravdám, ktoré človek musí uznať a chvíľami musí byť aj zahanbený, zaskočený svojím vlastným ja. „A tak platí, že sa identifikujeme na úrovni túžob a nie reálnych faktov, potom je ľahko vysvetliteľný fenomén súčasných civilizačných chorôb (...) – nepriame následky zámeny našich reálnych potrieb za imaginárne ciele, ktoré sú vyprovokované (a zároveň ospravedlňované) reklamnými preludmi, nezvládnutou žiadostivosťou, chorobnou snahou zapáčiť sa a prehnanou ambicióznosťou.“ (s. 104)

Všetky svoje názory o všeobecných témach vyvodzuje zo súčasnej reality, predchádzajúce teórie aplikuje na súčasnosť, na aktuálne problémy, preto sú jeho úvahy účinné, preto nútia príjemcu súhlasiť s nimi, miestami sa zahanbiť, uvedomiť si svoje negatíva, opak svojho konania. Nejde pritom o didaktizovanie, ide o konštatovanie, upozornenie, čo si treba všímať a čomu prípadne dať prednosť, čo odstrániť, čím to nahradiť.

Zaujímavá, často pertraktovaná je téma o narúšaní súkromia rôznymi technickými vynálezmi – prístrojmi a nástrojmi, či iba „obyčajným“ internetom. „Chráň si súkromie svoje by sa malo stať naším jedenástym prikázaním.“ (s. 127) Tematicky na to nadväzuje esej o otvorenosti. „Otvorenosť je vnímavosť, prístupnosť, schopnosť poznávať, učiť sa a prijímať pravdu. Je to základná kvalita nášho vedomia a srdca zároveň.“ (s. 130) Autorovi sa podarilo povedať to, čo sa často nepodarí ani politológom či sociológom – vystaviť obraz o tejto dobe a súčasných ľuďoch bez nejakých zaujatostí či privilégií. Právom hovorí o dnešných súčasníkoch, že sú existenciálne osamelí, izolovaní od seba samých. Takto uvažuje aj o súkromí, nude, hneve, o radosti atď.

Pavol Sucharek napísal múdre a zaujímavé eseje, k mnohým jeho textom sa čitateľ potrebuje vrátiť – ako k dobrej próze či básni.

                                    

Gabriela Rakúsová (1943)

Literárna kritička, recenzie publikuje v printových a elektronických médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií o spisovateľoch a ich dielach, niekoľkých dramatických próz. Knižne vydala súbory textov Z literárnych reflexií (F.R & G., 2015), Fiktívne rozhovory (LIC, 2018) a Medzi realitou a jej znakom / interpretačné úvahy o knihách (Modrý Peter, 2018).