Slovenská literatúra znova urobila krok do sveta - cez Paríž. Hneď na začiatku treba povedať, že si nepodmanila literárne salóny, nepodnietila búrlivé debaty v bohémskych kaviarňach, ani ju neohlasovali palcové titulky v prílohách denníkov. Na parížsku pôdu vstúpila skromne, ale rozhodne. Už pred dvoma rokmi dostalo priestor v Molierovom divadle sedemnásť slovenských spisovateľov, aby tu po celý mesiac prezentovalo svoju tvorbu. Tentoraz sa 14. a 15. decembra zúčastnili na literárno-prekladateľskom podujatí redaktorka, prekladateľka a poetka Viera Prokešová, básnik a prekladateľ Ján Zambor, spisovatelia Anton Hykisch a Peter Glocko a prekladateľ Ján Vilikovský, ktorého tesne pred odchodom do Paríža poverili vedením Literárneho informačného centra, hlavného usporiadateľa tejto misie.
           Predvianočný Paríž uvítal slovenských literátov typicky jesenným počasím. Len máločo nasvedčovalo tomu, že sa končí tretí adventný týždeň. Trblietajúce výzdoby výkladov a reťazami svetiel ovešané stromy na Elyzejských poliach len akoby mimochodom pripomínali, že sa blížia najkrajšie sviatky roka. Niekedy výzdoba pôsobila dojmom, akoby ju tu zabudli od vlaňajška. Silnejšie ako očakávanie Vianoc bolo z atmosféry mesta cítiť rozlúčku so starým tisícročím. Eiffelova veža, symbol ,,modernej doby" z minulého storočia, ožívala každú hodinu hrou svetiel, aby upozornila, že zostáva už len niekoľko blikotajúcich predstavení, kým na obrovských číslach letopočtu 2000 vystrieda poslednú nulu jednotka. PF v roku jeden nového tisícročia!
           Dva dni, počas ktorých sa predstavila slovenská literatúra na parížskej pôde, možno charakterizovať ako nabité - nielen pokiaľ ide o program, ale aj najmä snahou dať o sebe vedieť. Vo štvrtok 14. decembra popoludní sa zišli v l`Institut d`études slaves na seminári prekladatelia slovenskej literatúry do francúzštiny s členmi slovenskej delegácie pred pomerne početným auditóriom. Prišli lektori slovenského jazyka a literatúry, ich poslucháči a mnohí, ktorí vo Francúzsku šíria slovenskú kultúru.
           L`Institut d`études slaves založil po vzniku Československej republiky profesor parížskej Sorbony, slavista a historik Ernest Denis (1849 - 1921). Československá vláda kúpila od francúzskej vlády budovu na 9 rue Michelet, neďaleko Luxemburských záhrad, kde Inštitút sídli doteraz. Okrem budovy patrí Inštitútu aj najväčšia knižnica slovanskej literatúry na svete, knihy sú však uložené mimo Paríža. V študovni Inštitútu sú slovníky, literárne encyklopédie a jazykové príručky. Riaditeľom L`Institut d`études slaves je Michel Aucouturier, ktorý účastníkov seminára uvítal.
           Okrúhly stôl La traduction et la diffusion de littérature slovaque en France (Preklad a šírenie slovenskej literatúry vo Francúzsku) - pod takýmto označením sa stretnutie uskutočnilo - viedla Miroslava Vallová, hlavná organizátorka a duša celého podujatia, ktorá osobne zabezpečovala kontakty medzi Parížom a Bratislavou. Teda: cherchez la femme!

 
Nestačí verne zahrať
 

S prvým príspevkom vystúpila pani Mythia Kolesárová-Desvannes, ktorá sprostredkovala Tatarkove diela najmä poslucháčom francúzskeho rozhlasu ešte koncom 60. rokov. Keďže väčšinou pracuje pre rozhlasovú stanicu France Culture, píše relácie o literatúre a umení, veľký dôraz kladie na zvukovú realizáciu textu. Požiadavku zachovania dynamickosti jazyka uplatňuje aj pri preklade. Prácu prekladateľa prirovnala k hudobnému interpretovi, ktorý ak chce vystihnúť ducha nejakého diela, nestačí, aby len verne zahral to, čo má napísané v partitúre. Medzi dvoma jazykmi sa odohráva podobný proces ako pri hre na hudobný nástroj. Prekladateľ akoby hral na husliach. Nestačí, aby zachoval iba vernosť slovám, musí vedieť vystihnúť aj melódiu jazyka, do ktorého prekladá.
           Ján Vilikovský vyzdvihol, že na Slovensku je veľmi dobre prepracovaná teóriu prekladu. Pravdepodobne preto, že v malých kultúrach sa venuje prekladu väčšia pozornosť ako v národoch s veľkou literatúrou.
           Odlišný prístup k prekladu najmä poézie vo Francúzsku a u nás, na ktorý hneď na začiatku upozornila moderátorka, potvrdili všetky príspevky.

 
Siroty z vlastných básní
 

Prekladateľka a dvojjazyčne píšuca poetka (po česky a po francúzsky) Jana Boxberger sa priznala, ako sa pasovala s viacerými prekladateľskými orieškami, napríklad vo veršoch Jozefa Urbana ,,ozvláštnil som si čučo sifónom" nevedela si poradiť so slovom čučo. Jana Boxberger je vzácnym príkladom prekladateľky, u ktorej sa spája prekladateľstvo s vlastnou básnickou tvorbou. Svoje verše pokladá za vlastné deti a preklady za adoptívne. V poslednom čase sa venuje prekladu tak intenzívne, že na vlastné básne jej nezostáva čas a stávajú sa z nich siroty.

 
Ponor do cudzích vôd
 

Obraznosť vo vyjadrovaní - hoci v diskusnom príspevku - vyzradilo básnickú skúsenosť aj u Jeannine Baude, autorky niekoľkých básnických zbierok, ktorá francúzskym čitateľom sprostredkovala slovenskú ženskú poéziu a belgickým tvorbu skupiny Barbari. V poprednej belgickej literárnej revue L`arbre a paroles (Strom slov) č. 109 zo septembra/októbra 2000 vyšiel na 25 stranách blok jej prekladov básní Roberta Bielika, Jána Litváka, Andrijana Turana a Kamila Zbruža s čierno-bielymi ilustráciami Roberta Bielika. Písanie je podľa nej rovnako náročná práca ako preklad. Je to rovnaký boj s bielym papierom, či prázdnou obrazovkou. Čo teda vedie autora k tomu, aby prekladal? Zvedavosť, láska k slovu, snaha rekonštruovať architektúru textu? Možno každý prekladateľ siahne po cudzom texte z iného dôvodu. Pre Jeannin Baude je preklad predovšetkým veľký dar. Prvé stretnutie s cudzou básňou porovnala k pozorovaniu hladiny mora. Keď začína prekladať, akoby sa ponárala do neznámych vôd, čím hlbšie do textu sa vnorí, tým väčšie tajomstvá sa jej odhalia. Nestačí, aby prekladateľ len pochopil pôvodný text, on ho vlastne znova vytvára.

 

Sabine Bollac prijala výzvu
 

Peter Brabenec, prekladateľ prózy Pavla Vilikovského Kôň na poschodí, slepec o Vrábľoch, sa v príspevku nezameral na problematiku prekladu, ale poslucháčom priblížil svoj prístup k tomuto dielu, poskytol podrobnú analýzu jeho jednotlivých významových štruktúr. Pretože tento preklad už vyšiel vo vydavateľstve Maurice Nadeau pod titulom Un cheval dans l`escalier (Kôň na schodišti), prekladateľa zaujímalo, ako posudzujú jeho prekladateľský vklad iní. Túto výzvu prijala Sabine Bollac (z časových dôvodov predniesla svoj príspevok až na druhý deň). Zamerala sa na také miesta v texte, ktoré núkali prekladateľovi viacero riešení, počnúc titulom knihy, kde uviedla až štyri možnosti francúzskeho prekladu.
           Vývinové tendencie slovenského umeleckého prekladu priblížil francúzskym kolegom Ján Zambor. Živú diskusiu podnietil Ján Vilikovský tým, že pripomenul, ako A. E. Poea začali v Európe uznávať ako veľkého básnika až vďaka francúzskym prekladom Baudelaira a Mallarmého.

 
Revue de littérature slovaque
 

Piatkový program mal slávnostnejší charakter, uskutočnil sa na Veľvyslanectve Slovenskej republiky vo Francúzsku, kde najskôr pán veľvyslanec Vladimír Valach prijal slovenských spisovateľov. Pracovnú časť programu otvoril Ján Vilikovský, ktorý priblížil činnosť Literárneho informačného centra a najmä ako jednu z aktivít sekcie SLOLIA, ktorej poslaním je šírenie našej literatúry v zahraničí, prezentoval Revue de littérature slovaque, prvé číslo tohto štvrťročníka vo francúzštine. Hlavnou zostavovateľkou tejto obsažnej revue, ktorá v stručnosti zhŕňa všetky políčka, ktoré zapĺňajú francúzske preklady našich autorov, je zasa Mirka Vallová. Teda: cherchez la femme! ešte raz. V revue dostali priestor preklady našich prozaikov Dominika Tatarku, Alberta Marenčina, Hany Ponickej, Vincenta Šikulu, Jána Johanidesa, Pavla Vilikovského, Petra Glocku, Antona Hykischa, Jozefa Lánika alebo z mladšej generácie Jozefa Kollára a Jany Bodnárovej a básnikov od Hviezdoslava, E. B. Lukáča, cez Válka a Rúfusa až po Vlastimila Kovalčíka, Jána Švantnera, Jozefa Mihalkoviča, Jána Zambora, Milana Richtera, Milu Haugovú, Danu Podrackú a Vieru Prokešovú. Zostavovateľka revue pripravila rozhovor s nadšencom slovenskej kultúry, ale aj ruskej či rumunskej, riaditeľom parížskeho Molierovho divadla Michelom de Maulne.

 
Nezabúda sa ani na Mórica Beňovského
 

K príspevkom o prekladoch slovenskej literatúry do francúzštiny pridala svoj referát o franko-slovenských vzťahoch v historickom priereze mladá historička Zuzana Stanová. Informovala o výstave dokumentujúcej život a dielo Mórica Beňovského, ktorú už prezentovali v USA. Na jej vzniku participujú Slovensko, Francúzsko, Poľsko aj Maďarsko. Vo francúzskych archívoch vyhľadáva Zuzana Stanová najmä obrazovú dokumentáciu z dobrodružných ciest vrbovského rodáka a takto doplnenú výstavu by mali v apríli až máji sprístupniť v Paríži.

 

Do správnej škatuľky
 

Pred slávnostným krstom knižky 10 contes de Slovaquie (10 slovenských rozprávok), výberu z rozprávok Pavla Dobšinského, ktoré prerozprávali Mária Ďuríčková a Peter Glocko, hovorila ich prekladateľka Sonia Tarabová-Cédille nielen o špecifických problémoch prekladu, na ktoré natrafila napríklad pri menách rozprávkových hrdinov, ako Valivrch, Miesiželezo či Lomidrevo alebo pri preklade deminutív či pejoratív vyjadrených v slovenčine tvarom krstného mena, napríklad Maruša, Maruška, čo francúzština nepozná, ale zmienila sa aj o akceptovaní cudzieho textu u francúzskych vydavateľov. ,,Presvedčila som sa o odlišnosti v štýle písania (medzi francúzskou a slovenskou literatúrou), keď som nedávno ponúkala viacerým vydavateľom preložené úryvky z dvoch slovenských kníh pre deti: Opice z našej police a Prázdniny so strýcom Rafaelom. Vedúca edície vo vydavateľstve Flammarion mi rovno povedala, že nemôže prijať tie dva texty, pretože nezodpovedajú francúzskej skutočnosti (čo je diskutabilné, najmä dnes, keď sa hovorí o kultúrnej rozmanitosti ). Dodala, že tento štýl písania tak trochu pozná, pretože už predtým jej ponúkali niekoľko českých, poľských a ruských kníh.

           Je teda jasné, že treba natrafiť na osvieteného vydavateľa, treba sa vtesnať do správnej škatuľky, na aké vydavateľstvá rozčleňujú literatúru, a ponúknuť text a la française, teda písaný francúzskym štýlom.
           V súčasnosti už viacero francúzskych vydavateľov chce spoznať slovenskú literatúru, dvere sú otvorené, teda je na vás spisovateľoch, a na nás prekladateľoch, aby sme to využili."

 

Krajina nikoho?
 

S podobnými problémami pri hľadaní francúzskych vydavateľov sa stretol aj prekladateľ Peter Brabenec: "Francúzski čitatelia pomerne málo poznajú slovenskú literatúru, pretože z prózy sú preložené dve knihy Dominika Tatarku Démon súhlasu a Prútené kreslá. Slovenskej literatúry je vo Francúzsku tak málo, že v kníhkupectvách nevedia, kam tieto knihy zadeliť, nemajú na ňu regál, väčšinou ju priradia k českej. Je po nej malý dopyt. Preložil som dve novely Martina Šimečku a dve knihy Pavla Vilikovského - Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Večne je zelený. Šimečkov Džin sa predáva už piaty rok, zatiaľ sa predalo asi 1000 výtlačkov, čo je dosť, aj to len vďaka tomu, že vyšiel vo vydavateľstve Gallimard. Je to renomované vydavateľstvo, preto si kníhkupci automaticky od neho pýtajú knihy. Vilikovského román vydal Maurice Nadeau, čo je veľký vydavateľ, ale je to už strarší pán a nezaoberá sa distribúciou. Román Un cheval dans l`escalier bol na pultoch štyri-päť mesiacov, ale potom zmizol. V kníhkupectvách ho majú, ale už nie je vyložený, treba si ho vyžiadať."
           Prekladateľku a poetku Janu Boxberber priviedla k slovenskej literatúre Michaela Jurovská, ktorá pôsobila v Paríži ako kultúrna atašé. Teda: Cherchez la femme! ešte raz. Za štyri či päť rokov, odkedy Jana Boxberger prekladá okrem českej poézie aj slovenskú, prispela do poličky francúzskych prekladov najmä našej súčasnej poézie peknou kôpkou. V spolupráci s Petrom Milčákom a jeho vydavateľstvom Modrý Peter vydala roku 1996 antológiu Les jeux charmats de l`aristocratie (nazvanú podľa zbierky Ivana Koleniča Pôvabné hry aristokracie), o dva roky vychádza v Maison de la poésie Rhône-Alpes antológia La poésie tcheque et slovaque, ktorá obsahuje básne dvanástich českých a dvanástich slovenských autorov. V súčasnosti pripravuje vo vydavateľstve Le Temps des Cerises antológiu slovenskej poézie Du feu et des larmes (Z ohňa a sĺz). Počas Festivalu slovenskej poézie v Molierovom divadle pred dvoma rokmi sa Jana Boxberger spriatelila s Lýdiou Vadkerti-Gavorníkovou, s ktorou sa najskôr dôverne zoznámila pri prekladoch jej básní: "Počas prvého stretnutia v Paríži sme spolu strávili niekoľko hodín vo veľmi dôvernom rozhovore. Keď som prišla do Bratislavy, Lýdia ma nemohla prijať pre nejakú chrípku. Druhýkrát som ju chcela navštíviť, ale už bola veľmi chorá. Nedostala som sa k nej. Ešte mi napísala, ale potom som sa dozvedela, že zomrela. Bola to pre mňa veľká osobná strata."

 

S prázdnymi vreckami
 

Hoci slovenská literatúra nerozvíri mohutnú hladinu kultúry, na ktorej sa Paríž pohojdáva ako pohyblivý sviatok, predsa jej kroky nezostávajú bez stôp. Pomaly sa rozširuje okruh čitateľov aj obetavých šíriteľov a prekladateľov, ktorí pootvárajú bránu slovenskej literatúry do sveta. Zatiaľ sa nevenujú umeleckému prekladu slovenskej literatúry profesionálne, väčšina z nich to robí len z nadšenia popri zamestnaní. Čo je na druhej strane výhoda, pretože si vyberajú autorov a diela, ktorí sú im blízki. Ľudia od pera sa na stretnutiach zhodli v tom, že aj v čase fungujúcich mediálnych diaľnic, inernetov a satelitov zostáva osobný kontakt stále najdôležitejší, keď môžu získať informácie z prvej ruky. Aj v tom splnilo toto dvojňové podujatie svoje poslanie.
           Lepšie ako slovenskú literatúru zatiaľ poznajú Francúzi Adrianu Sklenaříkovú-Karembeu.
           Ktovie, možno časom odhalia aj pôvaby nášho slovesného umenia.

 

Čo sa v Paríži nedá stihnúť za dva dni
 

Okrem nočných pochôdzok po Champs Elysées nám zostalo na Paríž len jedno dopoludnie. Beaubourg otvárajú až o 11. hod, tak sme nevideli jeho zrekonštruované priestory Múzea súčasného umenia, ani knižnice. Nenavštívili sme výstavu Les bons génies de la vie domestique (Dobrí duchovia domáceho života), ktorá podľa plagátov ponúka zaujímavú prehliadku domácich pomocníkov - od žehličiek, mlynčekov na kávu, tlakových hrncov cez rozličné značky televízorov až po najnovší model Wide 28 Sharp. Od starých drevených maselníc po priesvitné mobilné aparáty. Zaznamenáva históriu designu v rokoch 1900-2000, ktorú jej komisári označili ako Čas priateľských predmetov.
           Globalizácia sa začína prejavovať nielen v ponuke obchodov, ale aj kín, ktoré práve pred Vianocami uvádzali tak v Bratislave ako aj v Paríži The Grinch.

Marta Bábiková