Doplnený obraz Podkarpatskej Rusi

Jedným z pozoruhodných fenoménov medzivojnového Československa bola Podkarpatská Rus – územie s rozlohou 12 656 km², na ktorom v roku 1921 žilo okolo 600-tisíc obyvateľov. Najviac z nich – 373 000 obyvateľov – bolo Rusínov, 102-tisíc Maďarov, 80-tisíc Židov, takmer 20-tisíc Slovákov a Čechov a 10 500 Nemcov. Bola to pomerne pestrá etnická zmes, koniec koncov, ako na susednom východnom Slovensku. Napriek tomu malo východné Slovensko iné postavenie, ale aj inú atmosféru ako Podkarpatská Rus. Pekná príroda, chudobné roľnícke obyvateľstvo, archaický spôsob života na vidieku, džentríctvom zaváňajúce mestečká – to všetko vytváralo osobitú atmosféru, ktorá fascinovala návštevníkov tohto Bohom zabudnutého kraja. Bol to, pravdaže prvý dojem, ktorý oslovil českých návštevníkov – vojakov, četníkov, úradníkov, učiteľov, novinárov, turistov, obchodníkov i špekulantov, keď prišli služobne alebo len zo zvedavosti zistiť, z akého územia a ľudu sa skladá mladá Československá republika. Každodenný život zakrátko ukázal tvrdú realitu, podivuhodné spojenia ľudí, ktorí vedľa seba žili, hospodárili, podnikali, spolupracovali i vykorisťovali sa takmer súbežne a pre cudzinca priam nepochopiteľne.

Málo známi susedia

Kým slovenská verejnosť sa veľmi nezaujímala o susednú Podkarpatskú Rus, česká práve naopak. Novinári o nej písali články, brožúrky, obsiahlejšie monografie alebo zborníky vznikali z pera odborníkov, ktorí analyzovali jednotlivé oblasti života, ale vo všeobecnosti pomáhali vytvoriť pomerne čiernobiely obraz Podkarpatskej Rusi a rusínskeho obyvateľstva zvlášť. Čitateľ, a nielen ten dobový, ale aj dnešný, si na základe pomerne bohatej medzivojnovej literatúry vytváral obraz absolútne chudobnej krajiny, krajiny bez priemyslu, s jednoduchými remeselnými činnosťami, ktoré ledva pokrývali miestny dopyt po remeselníckych výrobkoch. Skutočnosť však bola predsa len trochu odlišná. Faktom zostáva chudobné rusínske obyvateľstvo medzivojnového Československa, ale zas nie obyvateľstvo absolútne odtrhnuté od rôznych priemyselných odvetví, od modernizačných trendov danej doby. O tom všetkom môže presvedčiť kniha slovenského historika a bývalého riaditeľa trebišovského múzea Juraja Žadanského s názvom Hospodársky a sociálny vývoj Podkarpatskej Rusi 1919 – 1939.

Autor rozčlenil knihu do štyroch hlavných kapitol. Hneď v prvej predkladá proces začlenenia Podkarpatskej Rusi do Československa, politický život na tomto území a kapitolu uzatvára pripojením Podkarpatskej Rusi, resp. vtedy už Zakarpatskej Ukrajiny, k Sovietskemu zväzu oficiálnym aktom – Zmluvou o odstúpení Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu, ktorá vstúpila do platnosti 30. januára 1946.

Druhá kapitola s názvom Hospodársky vývoj na Podkarpatskej Rusi je už nosnou kapitolou knihy. J. Žadanský sa v nej sústredil na poľnohospodárstvo, ktoré bolo ťažiskovou hospodárskou činnosťou tamojšieho obyvateľstva. Začal charakteristikou poľnohospodárskej činnosti, na ktorú nadviazal pozemkovou reformou a jej priebehom. Ako sa dalo očakávať, dobré úmysly československej vlády zostali viac na papieri ako v skutočnosti. Pozemkovou reformou bol najväčšmi postihnutý najväčší majiteľ poľnohospodárskych i lesných pozemkov gróf F. K. Schönborn-Buchheim. Pravda, len teoreticky. V skutočnosti sa jej vyhol s pomocou českej Živnobanky. Majetky  s rozlohou 131 000 ha od neho odkúpil francúzsko-švajčiarsky koncern a ten s pomocou Živnobanky vytvoril akciovú spoločnosť, na čele ktorej stál pôvodný majiteľ tejto pôdy – gróf F. K. Schönborn-Buchheim. Podobné machinácie sa udiali aj pri ďalších väčších vlastníkoch, a tak pozemková reforma, ktorá dávala nádej rusínskym roľníkom na väčší kus pôdy a väčšiu životnú istotu, nesplnila svoje poslanie. Juraj Žadanský opisuje priebeh tejto pozemkovej reformy, ktorá čitateľovi z prelomu 20. a 21. storočia pripomína podobné prídelové procesy majetkov po novembrovej revolúcii 1989. Niekoľko tisíc drobných a stredných roľníkov síce získalo niekoľko hektárov pôdy, no za cenu zadlženia a nakoniec aj bankrotu v čase Veľkej hospodárskej krízy.

Čitateľ sa potom dozvedá o lesnom hospodárstve na Podkarpatskej Rusi. Lesy patrili k veľkému prírodnému bohatstvu krajiny, no československé zákony a prax miestneho československého úradníctva lesným robotníkom skôr komplikovali život a brali prácu, než pomáhali. Do tejto kategórie činností spadalo poloninské pastierske poľnohospodárstvo. Autor charakterizuje život a prácu pastierov síce len v skromnej podkapitolke, ale s vystihnutím hlavných čŕt tejto pre Rusínov typickej činnosti. Druhú kapitolu uzatvára analýzou daňového zaťaženia obyvateľov Podkarpatskej Rusi.

Modernizačné trendy

V tretej kapitole sa čitateľ presunie do priemyselnej sféry, a to cez popis prírodných zdrojov, ktoré slúžili vzniku a rozvoju priemyselných činností. Ťažiskovým odvetvím bolo drevárstvo – ťažba a spracovanie dreva a potom jeho odpredaj, na ktorý sa viazalo napr. pltníctvo. Železiarne, tehelne, tabakový priemysel, mlyny, chemické závody, ťažba hnedého uhlia a soli, pivovarníctvo, ale aj iné priemyselné sféry boli na Podkarpatskej Rusi zastúpené, pravda, v rôznej miere, s rozličným počtom robotníkov, s rozdielnym sociálnym zabezpečením a s rôznym rastovým potenciálom. Kanadsko-americký historik Paul Robert Magocsi v knihe Chrbtom k horám, v ktorej prezentuje dejiny Podkarpatskej Rusi v celom ich časovom i problémovom priereze, zdôrazňoval, že Podkarpatská Rus, predtým nazývaná Uhorská Rus, bola viac-menej rovnaká ako susedné oblasti Uhorska, že jej obyvatelia neboli viazaní len na poľnohospodárstvo a že ani im sa nevyhla modernizačná vlna vo výrobnej oblasti a následne i v sociálnej a vzdelanostnej. Juraj Žadanský však vo svojej knihe tlmí Magocsiho „historický optimizmus“. A my mu v tom môžeme dať za pravdu. Faktom síce je, že na území Podkarpatskej Rusi existovali výrobné podniky, ktoré dávali prácu tunajším obyvateľom, ale tie napospol neboli v rukách rusínskeho obyvateľstva. A ono tak zostávalo hračkou v rukách majiteľov firiem, podnikov, polí, lesov a pod.

Zaujímavou časťou knihy je podkapitola o cestnej a železničnej sieti a leteckom spojení Podkarpatskej Rusi s hlavným mestom Československa. Prvé a vlastne jediné letisko bolo neďaleko Užhorodu. Dostavali ho v roku 1929 a o dva roky neskôr (1931) ho rozšírili, aby mohlo prijímať vtedajšie najväčšie lietadlá.

S rozvojom priemyslu bola úzko prepojená elektrifikácia krajiny. Tá bola dlho v katastrofálnom stave, meniť sa začala až v 30. rokoch, keď sa vybudovali nové hydroelektrárne, ktoré zásobovali podniky elektrinou.

Najrozšírenejšia bola domáca výroba. Autor mapuje vo svojej knihe aj tú a čitateľ sa tak dozvie o živote rusínskeho obyvateľstva celý rad zaujímavých informácií, ako napríklad aj o iniciatíve viacerých poslancov národného zhromaždenia, ktorí predložili návrh na prijatie zákona o podpore domáckej výroby, aby tak pomohli tunajšiemu ľudu v zabezpečení jeho živobytia. Zväz učiteliek domácich prác na Podkarpatskej Rusi zas zbieral dávne vzory výšiviek, jednak z dôvodu ich zachovania pre budúcnosť, jednak s cieľom poskytnúť vzory a motiváciu rusínskym ženám, aby sa venovali aj takejto činnosti.

Autor celkom prirodzene končí tretiu kapitolu podkapitolkou s názvom Trhové vzťahy. Akákoľvek výroba – priemyselná, poľnohospodárska či domáca má zmysel len vtedy, keď sa jej produkty dostávajú na trh, predávajú sa a kupujú. Žadanský pri analýze tohto procesu zistil, že na Podkarpatskej Rusi v nich zohrávali kľúčovú úlohu miestni Židia. Podľa neho sa 25 % židovskej populácie živilo obchodom a zároveň uvádza, s akými komoditami Židia obchodovali najčastejšie. Poukázal aj na bolestnú stránku, ktorá sa na Podkarpatskej Rusi týkala obchodu ako celku, a nielen tu, ale aj na Slovensku. Boli to prepravné tarify, ktoré zaťažovali produkty z Podkarpatskej Rusi i Slovenska do takej miery, že neboli schopné konkurencie s rovnakými produktmi z Juhoslávie, prípadne aj z iných vzdialených krajín.

Bez idealizovania

Štvrtá, posledná kapitola knihy má názov Sociálny vývoj a štrajkové hnutie na Podkarpatskej Rusi. Hoci Československo a jeho vlády urobili pre Podkarpatskú Rus veľa, hoci sa vybudovali cesty, železnice, letisko, viaceré priemyselné podniky a priestor pre zárobok poskytovali aj nevýrobné sféry, nebolo to v konečnom dôsledku toľko, koľko ešte v Uhorsku zanedbaná krajina potrebovala, aby sa aspoň priblížila životnej úrovni českých krajín, ale aj Slovenska. No a keď do povojnového rozvoja negatívne vstúpili kratšie hospodárske krízy a za nimi aj Veľká hospodárska kríza z prelomu 20. a 30. rokov 20. storočia, žiadaná životná úroveň sa tu dvíhala len veľmi pomaly. Krízy, nedostatok práce sa odrážali v raste nezamestnanosti, v nízkych mzdách a nakoniec v celkovej biede Rusínov. Aj o tom píše J. Žadanský. Podkarpatskú Rus medzivojnového (československého) obdobia neidealizuje, popri jeho nesporných pozitívach tu boli aj negatíva, citlivo vnímané najmä v sociálnej oblasti, ktoré využívali a zneužívali opozičné politické strany. J. Žadanský sa venuje aj tejto oblasti, popisuje sociálne nepokoje, štrajky a ich výsledky.

Kniha Juraja Žadanského je písaná so znalosťou vecí a dopĺňa takmer už všeobecne známy obraz Podkarpatskej Rusi o málo známu hospodársku a sociálnu sféru. Prispieva tak k lepšiemu pochopeniu udalostí a života rusínskeho obyvateľstva v medzivojnovom období. Knihu robia čitateľsky príťažlivou aj dobové fotografie, ktoré dokresľujú pomery na Podkarpatskej Rusi.

Peter Švorc (1957)

Zameriava sa na hospodárske a politické dejiny ČSR, na problematiku dejín Podkarpatskej Rusi v rokoch 1918 – 1946, na stredoeurópske dejiny 20. storočí so zameraním na národnostnú problematiku a na cirkevné dejiny Slovenska. Je vedúcim Katedry novovekých a najnovších slovenských dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Je autorom viacerých monografií a vedeckých štúdií.

Na fotografii hraničný kameň v Užoku. Zdroj: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2022

Juraj Žadanský: Hospodársky a sociálny vývoj Podkarpatskej Rusi 1919 – 1939

Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, 2022