Milá čitateľka, milý čitateľ – neboj sa, nedržíš to opačne, naozaj máme editoriál na zadnej obálke, chyba nie je v tvojom prijímači, nepomiešali sa nám strany v tlačiarni. Chceli sme tento časopis trochu pohnúť dopredu, preto sme dozadu pridali úplne novú dvojstranu, ktorá bude vždy venovaná príbehu zaujímavého aktéra literárneho života. Seriál začíname textom o kežmarskom kníhkupectve alter ego a rozbiehajúci sa projekt v aktuálnom čísle pekne dopĺňa rozhovor s predsedom ZVKS Jurajom Hegerom, ktorý stál pri zrode tejto myšlienky.
No a úplne úplne dozadu sme sa rozhodli dať obsah, lebo teraz ten časopis chytíš, otočíš, vidíš a vieš. A vrátili sme sa aj k poklesnutému žánru menom editoriál, takže po prvotnom zvrtnutí Knižnej revue v ruke vieš už aj to, čo si nechcel(a) vedieť. Zdá sa nám, že sme takto – rozšírením z 36 na 40 strán – pomerne elegantne vyriešili to, že akonáhle sa objavilo čokoľvek, čo som považoval za zaujímavejšie, než moje táranie (a aha, zasa táram), daný materiál som umiestnil dnu a editoriál som poslal von. Takže teraz ma tu síce máte zas, ale sľubujem, že sa budem primárne snažiť o to, aby som z aktuálneho obsahu (po mojej ľavici) čosi vypichol a priblížil.
Čiže – k číslu. Veľmi srandovné (čítaj: „srandovné“) je uháňať ľudí počas vianočných sviatkov s tým, aby čosi napísali – ak je to knižka básničiek či poviedočiek alebo akýsi románik, tak sa na to ešte niekto podujme, ale čo s tými publikáciami, ktoré pred dejom či pocitom uprednostnili reflexiu súčasnej spoločnosti? Téma kníh, ktoré sa dotýkajú sociologických, ba dokonca až politických vôd, bola však príliš lákavá na to, aby sme ju odmietli. Takže, modelová situácia: si šéfredaktor, máš tam štyri texty, troch ľudí zoženieš, štvrtého už nie, musíš teda napísať ty, lebo keď je treba plátať, plátaš.
Plátaš tak, aby si sa nedoplátal k z(p)látanine, uspokojí ťa až linka, vedúca od kratučkej info o knihe Liberáli a tí druhí cez úvahy o úvahách Martina M. Šimečku, Michala Havrana, Mariána Leška a Fedora Gála až k textom o živote a diele ľudí, ktorých komunisti škaredo odstavili – večne šibalsky usmiateho Kornela Földváriho, hlboko vážneho a neúprosne presného Ivana Kadlečíka a zbožňovaného a zbožšťovaného Dominika Tatarku. A ešte máme aj recenziu zborníka, zachytávajúceho udalosti Novembra ’89 cez dianie na Filozofickej fakulte UK.
Možno je pohyb dopredu možný aj vďaka pohybu dozadu, neviem, isté je však to, že akonáhle sa šéfredaktor začne vyjadrovať ako zenový pseudomajster, netreba ostávať na zadnej obálke časopisu, ale otvoriť ho a čítať.
Matúš Mikšík
