Mila Haugová vysvetlila pojem „feliber“ vo svojom článku o prvom ročníku festivalu Feliber poetry nasledovne: „… pochádza z francúzštiny. Felibristi boli occitánski básnici, ktorí sa hlásili k svojmu kraju, jazyku, slobodnému písaniu, nazývali sa robotníkmi slova. K našim ‘feliberom’ patril aj Ján Smrek.“ Spomínaný prvý ročník festivalu sa odohral na prelome júna a júla minulého roka v Pezinku a Modre a trval tri dni. V roku 2018 sa v rovnakých mestách konalo jeho pokračovanie, ktoré sa posunulo na skorší (májový) termín a rozrástlo sa o ďalšie dva dni.
Program druhého ročníka Feliber poetry bol vystavaný naozaj bohato a lákal návštevníkov na zvučné mená slovenskej aj zahraničnej poézie, pričom nechýbali ani sprievodné podujatia v podobe recitačnej súťaže pre deti alebo výstav fotografií.
Tí, ktorí sa zaujímajú o poéziu, sa mohli tešiť na spisovateľky a spisovateľov ako Anna Ondrejková, Erdös Virág, Ján Buzássy, Erik Jakub Groch, Zbigniew Machej, Marcin Sendecki, Jáchym Topol, Petr Borkovec, Marek Šindelka alebo Petr Maděra. Okrem klasických čítaní organizátori pripravili aj netradičný zážitok v podobe spustenia mlyna s Michalom Habajom. Výtvarné umenie zastupovali mladí umelci, ktorých tvorivé reakcie na prednášané diela sa mali diať v priamom prenose. Svoje miesto si našiel aj Poéziomat, teda „jukebox na poéziu z dielne českých autorov (O. Kobzu, J. Tomsovej a V. Ježeka)“. Hudobnú zložku zastrešili primárne kapely Budoár staré dámy a Sto múch so sekundujúcim Stroonom v rámci vlastnej live performance.
Premietanie filmov Takovej barevnej vocas letící komety (s následnou účasťou producenta Romka Hanzlíka) a Válek (za prítomnosti režiséra Patrika Lančariča) bolo akousi povestnou čerešničkou na torte v organizátorskej koncepcii.
Sobotná Modra
Pracovné dni sa k festivalu poézie zväčša nesprávajú džentlmensky a neprepustia mu svoje miesto, preto sa moja cesta na Feliber poetry začala až v sobotu. Celú predchádzajúcu časť som tak musel vynechať a vhupol som do naplno rozbehnutého vlaku. Doobeda moje kroky paradoxne smerovali na autobusovú stanicu, z ktorej vyrážal autobus do Budmeríc so zastávkou v Modre na Štúrovej ulici. Odtiaľ to bolo len pár krokov do Múzea Ľ. Štúra, kde prebiehala expozícia s názvom Jej mesto v jeho svete. Fotografie zo súkromia dvoch osobností slovenskej literatúry – Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča – boli naaranžované v maličkej miestnosti, no ich príbehy nedbali na všedné proporcie. Vonku sa zatiaľ mimo rušnejšej ulice zhovárali desiatky ľudí pri víne a postupne sa pripravovali na cestu do blízkej Historickej radnice, kde sa mali odohrať avizované autorské čítania.
Medzizastávkou sa stala miestna kaviareň a stánok so zmrzlinou, kde sa poetky a básnici miešali s náhodnými okoloidúcimi a pre nezainteresovaného diváka by bolo ťažké určiť, kto si o chvíľu sadne pred publikum so svojimi veršami a kto sa vyberie opačným smerom za úplne iným cieľom.
Odtiaľ kroky návštevníkov festivalu viedli do budovy, ktorá zvnútra vyzerala, že sa viac rozpadá než stojí, ale práve to jej dodávalo nádych surovej intimity. Pre básne, ktoré mali v ten deň zaznieť, išlo o zaujímavé prostredie a spoločne vytvárali pozitívny dojem.
Sériu autorských čítaní otvorila dvojica Juliana Sokolová a Peter Cibo spolu s moderátorom Radoslavom Passiom. Priestor teda dostala mladá generácia, ktorá ale divákov držala v strehu, nešlo len o akési zahrievacie kolo, ale o plnohodnotné vystúpenie. Následne som zamieril na nádvorie radnice, kde boli postavené dlhé stoly a stoličky, malé pódium a stánky s občerstvením. Toto miesto sa stalo dejiskom mnohých rozhovorov (nielen) o literatúre, ktoré sprevádzala Stroonova hudba.
Po návrate ma čakalo čítanie Márie Ferenčuhovej a Petra Maděru, ktoré moderoval Patrik Lančarič. S menom českého básnika sa mi doteraz nepodarilo zoznámiť, ale vďaka počutému sa moje obzory rozšírili. Verše, ktoré čítal, mali potenciál zaujať a podporené v istom zmysle zovretejším prednesom plnili miestnosť vlastným nábojom.
Nasledujúce vystúpenie, ktoré som absolvoval, spojilo dve na pohľad odlišné poetiky Evy Tomkuliakovej a Erika Jakuba Grocha, pričom jeho chod určovala Miroslava Vallová. Netradičné prepletenie ale vyústilo do dobrého zážitku. Tomkuliaková predstavila svoje básne po období debutovej zbierky Sie Forma a Groch „pokračoval tam, kde (v Pezinku) skončil“ čítaním zo svojej najnovšej knihy nil, úvod, ktorá vyšla v zošitovej verzii – vnútorný objem textov však napovedal, že predčí ten vonkajší.
Potom sa už priblížil večer, čo znamenalo odchod autobusom do Bratislavy.
Čaro festivalu napísané medzi veršami
Jednou z najväčších devíz festivalu Feliber poetry bola jeho nezameniteľná atmosféra. Tá sa nedá vybudovať iba príjemnými priestormi a zvučnými menami – zvlášť v období, keď aj najväčšie meno poézie (v zmysle akéhosi meradla) ponechá veľa ľudí chladnými. Na vystavaní atmosféry sa teda musí podieľať organizátorský tím v spojení s účinkujúcimi a obecenstvom – ani jedna zložka nemôže ostať v pozadí, pretože celkový efekt by sa neprejavil. Nejde tu o len nejaké know-how, zafungovať musí všetko naraz, čo sa na Feliberi podarilo.
Diváci festivalu dotvárali jeho tvár v obdivuhodnej miere. Sledovali jednotlivé čítania a tiež živo diskutovali na nádvorí, kde sa miešali s píšucimi a nebolo možné ich selektovať na dva tábory. Netrúfam si odhadnúť, ako by takýto formát uspel v Bratislave. Je možné, že fanúšikovia poézie – a literatúry všeobecne – sú v hlavnom meste už rozmaznaní množstvom akcií, čo sa podpisuje na návštevnosti niektorých podujatí.
V Modre sa čaro festivalu písalo medzi veršami. Videl som pokope mnoho ľudí, ktorí sa rozhodli stráviť voľný deň s básňami. V tejto dobe, ktorá praje skôr nenáročnej kultúre, je to potešujúce.
Dôležitosť Feliberu vychádza z dôležitosti poézie
Na Slovensku vo všeobecnosti chýba väčšia miera popularizácie básní a ich autorov. Ak sa pozrieme na slovenskú prózu, môžeme povedať, že Cena Anasoft litera na seba berie úlohu približovania kvalitných slovenských diel potenciálnym čitateľom. Organizuje festival, kde sa každoročne predstaví desiatka najlepších prozaických kníh podľa odbornej poroty – tú pravidelne tvoria ľudia s dostatočným kreditom. K tomu si pridajme ďalšie podporné podujatia, napríklad besedy s autormi po rôznych miestach na Slovensku alebo ich návštevy na školách. Samozrejme – na záver prichádza galavečer, kde sa ocení najlepšia kniha, pričom laureát získa finančnú odmenu a – hlavne – publicitu.
Na druhej strane stojí slovenská (aj zahraničná) poézia, ktorej vydávaniu sa síce venujú (aj) kvalitné vydavateľstvá, no tam to začína i končí. Akoby sa tento žáner odsúval kdesi dozadu, pričom jeho potenciál je zásadný. Slovenská poetická scéna rozhodne má čo ponúknuť.
Veronika Šikulová, jedna z hlavných organizátoriek Feliber poetry, na úvod festivalovej brožúry napísala: „Každý vysielač, akokoľvek dobrý, potrebuje prijímač. Hádam aj tento rok ho nájdeme v podobe tých, čo budú poéziu počúvať a čo Pezinok aj Modru navštívia, možno sa stanú svedkami zázraku, lebo dobrá báseň zázrakom je!“ Tí, ktorí tak učinili, by azda potvrdili výnimočnosť zážitku, ktorý im Feliber sprostredkoval. Vracali sa z neho pravdepodobne s podnetmi na premýšľanie, ale aj s akýmisi nevysvetliteľnými emóciami, čo vznikajú účinkom veršov. Tie dokážu v sebe miešať rôzne prísady tak, že výsledok zasiahne senzitívne miesto vo vnútri. Ak to človek pocíti raz, potom má potrebu tento pocit vyhľadávať opäť a opäť: stane sa pravidelným čitateľom. Potvrdzujú to aj Šikulovej slová v spomínanom úvode: „Jednu z mojich najmilších básní od českého básnika Vladimíra Holana v knižke nájdete pod názvom Ptala se tě… V istej chvíli bol pre mňa Vladimír Holan iniciačným básnikom a báseň Ptala se tě, povedzme, návodom, ako báseň čítať.“ A práve v tom tkvie dôležitosť tohto festivalu. Výrazne pomáha pri šírení poézie v rámci cieľového publika, teda u kohokoľvek, kto prejaví záujem o básne a deje sa tak v priateľskej nálade, ktorá pôsobí radostne a oddychovo – jadro toho všetkého však siaha oveľa hlbšie.
Peter Prokopec
