Driemajúce posolstvá Otisa Lauberta

Životný príbeh a umelecké smerovanie kultovej postavy slovenskej výtvarnej scény Otta „Otisa“ Lauberta významnou mierou formovali 60. roky.

Vizuálny umelec Otis Laubert nachádza a vidí v „nevýtvarných“ veciach to, čo iní nepovažujú za povšimnutia hodné. Kniha Spiace idey 1. vytiahla na svetlo jeho kompozície z denníkov rokov 1977 a 2018, pri ktorých sa človek uškrnie aj zasmeje, pouvažuje a s úľavou si vydýchne.

Kultová postava slovenskej výtvarnej scény Otto „Otis“ Laubert (1946) vyštudoval Štátnu umeleckú priemyslovku (ŠUP) v Bratislave, ale po absolvovaní školy sa umeniu dlhé roky venoval len po večeroch a cez víkendy, keďže počas dňa bol zamestnaný v rôznych robotníckych profesiách.

Jeho životný príbeh a umelecké smerovanie významnou mierou formovali 60. roky, keď sa zúčastňoval rôznych happeningov a konceptuálnych akcií. Existoval v komunite spriaznených duší priateľov, ktorí si vymieňali kresby či navzájom čítali svoje básne. Medzi nimi bol aj jeho dobrý kamarát Vlado Weiser, verejnosti známy z trocha excentrickej epizódnej roly v slávnom filme režiséra Dušana Hanáka 322 z roku 1969 (podľa ankety mesačníka Film.sk Slovenský film storočia).  Otis s ním trávil celé dni a v čase do jeho emigrácie napriek nastupujúcej normalizácii spolu prežili pomerne šťastné vzájomne inšpiratívne obdobie.

Už vtedy si robil skoro denne písmenkové záznamy a kresby, z čoho takmer päťdesiat percent predstavovali literárne námety, verše či pseudoscenáre, ako on sám nazýval svoje texty, inšpirované očarením z vtedajšej novej filmovej vlny a zo surrealizmu. Niektoré z nich sa neskôr stali impulzom pre výtvarnú tvorbu ako napríklad: „Slimáky, ktoré liezli po Tvojich mladých tvrdých prsiach, zanechávali za sebou jemnú striebornú niť. Bola to súčasť spôsobu ich pohybovania sa. Po týždni si mala na sebe krásne strieborné šaty.“

Filiálka Guggenheimovho múzea

Stratu priateľa musel preklenúť a od začiatku 70. rokov sa pohyboval v prostredí nezávislej výtvarnej scény. V rámci jednej z aktivít ho oslovil umelecký mág Rudolf Sikora a ponúkol mu možnosť zúčastniť sa 1. Otvoreného ateliéru v jeho dome na Tehelnej 32  – kolektívnej  akcie, ktorá sa v roku 1970 stala medzníkom v dejinách slovenskej výtvarnej scény. Otis Laubert na nej vystavoval svoje objekty ako jediný „neakademik“.

Svoju prvú individuálnu výstavu usporiadal až koncom 70. rokov v sestrinom byte a nemala nijaký konkrétny program. Zaujímal ho názor umelecky založených a vzdelaných priateľov na jeho kresby a koláže.

Keď mu rodičia v roku 1982 kúpili polovicu rodinného domu, jednu z miestností premenil na trvalý výstavný priestor, ktorý recesisticky nazval Filiálkou Guggenheimovho múzea. Vstup na poriadané výstavy bol konšpiračný s presnými časovými kódmi a limitovaným počtom účastníkov. Vystavované objekty boli trocha šokujúce, miestami ohromujúce, patrične humorné, pre niekoho insitné, pre iného nevídané špecialitky.

Veľká  šichta

Do nežnej revolúcie bol Laubert známy prakticky len v úzkom kruhu neoficiálnych výtvarníkov, z ktorých sa vykultivovala Skupina A-R, ale priaznivcov mal aj v iných umeleckých a neumeleckých kruhoch.

Dodnes sa radí  k tvorcom, ktorí – podobne ako Marcel Duchamp – nachádzajú a vidia v „nevýtvarných“ veciach to, čo iní nepovažujú za povšimnutia hodné. Naoko jednoduchým intuitívnym spojením (hoci v skutočnosti je to intelektuálna aj manuálna šichta) takýchto zdanlivo nesúvisiacich elementov dokáže ponúknuť každodenným, „nepotrebným“, vyradeným a často banálnym predmetom z anorganických surovín nový život.

„Táto bádateľská a zberateľská činnosť nie je samoúčelná, má aj zmysel rehabilitácie toho, čo zahadzujeme,“ napísal kedysi o ňom jeho francúzsky priateľ aj obdivovateľ a v časoch normalizácie (ale aj potom) dobrý duch našej neoficiálnej výtvarnej scény Etienne Cornevin, ktorý mal veľký vplyv na jeho domácu výstavnú činnosť. „Raj sa podľa Otisa musí veľmi podobať na blší trh,“ často k tomu poznamenával.

Denníky - najväčšie bohatstvo

Z hľadiska tvorby sa pre Otisa pádom režimu veľa nezmenilo, keďže vo svojich dielach jednak nebol nikdy poplatný režimu, ale ani sa voči nemu nijako obzvlášť nevymedzoval. Bol však rád, že sa konečne mohol dostať do povedomia verejnosti. „Ja chcem hovoriť k ľuďom, a keď vidím, že výtvarný je jediný jazyk, ktorý ovládam, tak ma teší tá spätná väzba. Je to pre mňa druhý najvýznamnejší honorár,” poznamenáva.

„Bez denníkov by som bol takmer stratený, to by som musel byť vrátnik z dievčenského internátu, ktorý má fotografickú pamäť, aby toto všetko registroval,“ hovorí. A keď sa schyľuje k výstave, Laubert siahne po denníkoch a listuje v nich aj niekoľko dní. „Tie denníky sú mojím najväčším bohatstvom. V každom zo zošitov je nápadov na niekoľko výstav.“

Odhadnúť, koľko z nich bolo realizovaných, si zrejme netrúfa ani on sám. Určite však vie, že množstvo inšpirácií v denníkoch je také rozsiahle, že ich zhmotnenie do umeleckých diel je práca na niekoľko desaťročí, inými slovami, že verejnosť by sa o tých ideách nikdy nedozvedela. Ani keby mal dva páry rúk ako indická bohyňa Kálí. A tak vznikol nápad publikovať ich knižne.

Projekt je so zreteľom na množstvo denníkov plných konkrétnych nápadov koncipovaný ako séria kníh. Za jeho prípravou a realizáciou je Kreatívne združenie Otisa Lauberta, v ktorom sa okrem neho spolčujú mladí výtvarníci, bývalí študenti Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru: Barbara Fehérová, Dominik Hlatký a Annamária Juhásová. Ich participácia na Laubertových výstavách sa začala zhruba pred desiatimi rokmi na popud Otisovho priateľa aj kolegu z A-R, profesora Mariana Meška, a od pomocných prác pri príprave expozícií vyústila do dnešnej profesionálnej spolupráce.

Mimo chronologického poradia

A tak je na svete prvý zväzok zo zamýšľanej série „ceruzkových“ denníkov predstavujúci zrealizované, ale aj nezrealizované impulzy pre umelecké diela Spiace idey 1. (vyd. Kreatívne združenie Otisa Lauberta, 2021), ktorý „vytiahol na svetlo“ kompozície z denníkov rokov 1977 a 2018. Zostavovatelia sa rozhodli sprostredkovať predstavu o rozmanitosti Laubertových denníkov, a preto ich budú perspektívne publikovať mimo chronologického poradia – „na preskáčku“ z rôznych období jeho tvorby, aby sa s každým vydaným zväzkom Spiacich ideí rovnomerne dopĺňala mozaika jeho celoživotnej práce.

Laubert sa vo svojej tvorbe venuje množstvu tém a aj pri listovaní v návrhoch publikovaných v tomto zväzku objaví čitateľ aspoň dvadsať. Pretože témy sa v ročníkoch často opakujú, v každom vydanom zväzku budú publikované texty k dvom až trom vybraným, doplnené obrazovými ukážkami, ktoré ilustrujú, ako Otis Laubert ku každej z tém pristupuje.

Rezervoár nekonečných ideí

V aktuálnej knižke sa venuje obľúbenej Otisovej téme MAPY Daniela Čarná v rozsiahlejšej eseji Kartograf alebo tulák po hviezdach? Veľmi precízne „mapuje mapy“, ktoré súvisia najmä s Československom a vyjadrujú sa k spletitým vzťahom minulosti a dneška, ale ešte väčšmi k symbolom súvisiacim s tradíciami, prísloviami, hudbou a kultúrou a slúžia ako rezervoár nekonečných ideí. Z atlasov vytvára glóbus, snúbi pop-art s kartografiou, objavuje nové mapy ticha a putovania.

Inou rozsiahlou témou je ZVER, ktorej sa v kratšej nadhľadovej charakteristike Jeleň zaplatil dvanásťkrát venuje Alexander Balogh. Ako pamätník a v podstate súputník tvorby majstra zachytáva zápis o rázcestí jeho umeleckého smerovania a humorne charakterizuje milovanú zvieraciu ríšu, ktorej kraľuje jeleň v nespočetných variáciách. Hravosť, nápaditosť a imaginácia sú tu nekonečné, je to vizuálna smršť.

Vrúcnou Laubertovou témou je stále DOPRAVA, ktorou sa rozsiahlejšie zaoberá Jaro Rihák v esenciálne dokumentárnej próze Predmety totožnosti. Humor, vtip, radosť, obrazovo-slovná hra, strata pôvodného nezmyslu nahradená novým zmyslom – nájdeme tam všetko.

Otis nás s úsmevom a „rúhačsky“ oslobodzuje a ponúka označkovaný svet s množstvom vrstiev významov, pri ktorých sa človek namiesto zákazov a príkazov uškrnie aj zasmeje, pouvažuje a s úľavou vydýchne. Veď nemusíme akceptovať ani tú najvážnejšiu vážnosť.

A tak sa tešme, lebo Spiace idey budú tvoriť „hollywoodsky“ nekonečný seriál tichej radosti z erupcie nápadov a myšlienok, ktoré by nám samým asi/možno ani nenapadli.

 

Pavel Malovič (1952)

Telovýchovný lekár, pesničkár a publicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty o knihách a hudbe (2020), o. i. aj populárne publikácie z oblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) či Beh a zranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.

 

Na fotografii je dielo Otisa Lauberta Bicykel I. / Idea 70. roky, realizácia 2008

Zdroj: Kreatívne združenie Otisa Lauberta, 2021, foto: Jozef Česla