Vyhľadávanie
Po takmer dvoch desaťročiach sa slovenský knižný trh dočkal druhej zbierky poviedok Kufor Sergeja Dovlatova, ktorý nie je v našich končinách úplne neznámy, no rozhodne by si zaslúžil byť známejší.
Sergej Dovlatov: Kufor
Preklad: Silvia Šalatová
Žilina: Absynt, 2021
V deväťdesiatych rokoch, tesne po prozaikovej smrti (1990), časopis Revue svetovej literatúry venoval Dovlatovovi zopár článkov a dva poviedkové preklady a v roku 2002 v preklade rusistov Valerija a Ivany Kupkovcov vyšiel poviedkový výber Čiasi smrť (Marenčin PT).
Sovietske 60-te a 70-te
V Petrohrade, vtedajšom Leningrade, šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa dobrá literatúra nepísala, ale žila. Sovietski spisovatelia, kritici, členovia undergroundového podhubia sa stretávali v baroch neďalekého Nevského prospektu, kde sa ich texty rodili, čítali, hodnotili, diskutovalo sa o nich, zapíjali sa vodkou a tie, čo boli väčšmi realistické ako socialisticko-realistické, sa šírili ako samizdaty alebo putovali do exilových časopisov. Sergej Dovlatov bol neodmysliteľnou súčasťou týchto kruhov, poznal každého a každý poznal jeho. Petrohrad s nezabudnuteľným dobovým koloritom ho formoval a výrazne sa odrazil v jeho poviedkach.
Tvorba sotvaktorého ruského spisovateľa je taká autobiografická, tak silno zasadená do sovietskej potemkinovskej mašinérie. Neprekvapuje preto, že v sovietskych vydavateľstvách a časopisoch Dovlatov nepochodil a rukopisy poviedok s poznámkou alebo pečiatkou „zamietnuté“ šíril v rodnej krajine len medzi priateľmi. Ešteže Amerika plní aj „sovietske“ sny, a tak si túžbu byť publikovaný a čítaný splnil až v emigrácii v New Yorku, kde sa v americko-ruskom Brighton Beach koncentrovali umelci a intelektuáli, vyhnaní zo ZSSR .
Autobiografia v kufri
S emigráciou súvisí aj zbierka poviedok Kufor. Obmedzený majetok, ktorý mal spisovateľ povolené odniesť do cudziny, v ňom oživil spomienky na mladé roky v Petrohrade a prepožičiava názvy aj samotným poviedkam. Krepsilonové ponožky, nomenklatúrne poltopánky, bunda Fernanda Légera, popelínová košeľa, baranica. Vzhľadom na spoločnú historickú skúsenosť so socializmom už samotné názvy poviedok evokujú prúd asociácií aj u slovenského čitateľa. Každý kus „emigrovanej“ látky v sebe nesie vlastný príbeh, kúsok sovietskej reality, sovietskej mentality. Prirodzene, Dovlatov (ktorý je zároveň hrdinom všetkých poviedok) nič z kufra nenadobudol prozaickou kúpou. Niečo potiahol, niečo fasoval, niečo si došmelinárčil, k niečomu prišiel len tak náhodou po niekoľkých stakančikoch vodky.
Humor, irónia a satira v ruskej literatúre sú väčšinou postavené na kritike spoločenských pomerov. V 20. storočí zažila táto literatúra v Rusku veľký rozmach a v snahe obísť cenzúru, ako to už v umení býva, nadobudla veľmi jedinečný a svojrázny charakter. Aj Dovlatov vychádza z ruskej (sovietskej) reality. Jeho texty však nemoralizujú ani neodsudzujú a do tejto roly sa nesnažia vmanipulovať ani čitateľa. Pôsobia veľmi nenútene, nevtieravo a v tom spočíva ich chytľavosť.
Dovlatov ako hlavný hrdina a rozprávač zbierky je apaticky (a občas nechápavo) účastný na vlastnom živote. Táto autoštylizácia sa ukázala ako veľmi funkčná pri zobrazení groteskných scén zo sovietskeho prostredia, ako napríklad popíjanie na pracovisku, ktoré by pri inom uchopení mohli pôsobiť ošúchano, ba možno aj trápne.
Kniha Kufor je prehliadkou najbizarnejších stránok sovietskej každodennosti. Je plná šmelinárov, vekslákov, hladinkárov aj bežných ožranov, flákačov, bláznivých umelcov aj neumelcov. Všetci sa snažia nájsť si svoje miesto vo formalisticky absurdnom režime. Stavajú monumentálne sochy hrdinom socializmu, bijú sa po baroch, z práce potiahnu, čo sa dá, od nábytku po vedro malty.
Vydavateľská kvalita
Dovlatovove poviedky sú hemingwayovsky stručné a trefné, nie je v nich ani slovo navyše. Tento štýl sa podarilo zachovať aj Silvii Šalatovej vo veľmi podarenom slovenskom preklade. Treba oceniť aj prekladateľkine poznámky pod čiarou približujúce ruské osobnosti a reálie, ktoré by hlavne mladšej generácii čitateľov nemuseli byť známe.
Zbierka poviedok Kufor je mimoriadne vydareným vydavateľským počinom. Okrem trefného výberu diela a kvalitného prekladu poteší knihomoľov aj grafické spracovanie a formát obálky.
Pre náročných aj nenáročných
Myslím, že Kufor má potenciál osloviť rôznych čitateľov – náročných aj nenáročných. Smutno-vtipné poviedky ponúkajú vhľad do sivej socialistickej každodennosti, sú materiálom na premýšľanie o zdanlivo bežnom – a presne tam sa začínajú tie najhlbšie úvahy –, no zároveň nám ich flegmatický tón dovoľuje prečítať si ich bez výčitiek aj čisto oddychovo. Taký bol aj sám Dovlatov. Priatelia naňho spomínajú ako na nesmierne dôvtipného a spoločenského človeka, ktorý však nikdy nebol šťastný. Z Dovlatova ešte je čo objavovať, tento preklad do slovenčiny azda nie je posledný.
Natália Rondziková (1992)
Interná doktorandka v Ústave svetovej literatúry SAV, vo svojom výskume sa venuje dejinám prekladu ruských spoločenskovedných textov. Okrem toho prekladá najmä literárne a audiovizuálne diela a je členkou Výkonného výboru združenia literárnych prekladateľov a redaktorov DoSlov, kde má na starosti výskum.
Sergej Dovlatov (3. september 1941 – 24. august 1990)
Zdroj fotografií: wikipedia.org
