Dušan Mitana, u ktorého sme zvyknutí na para-
doxy a metamorfózy, nám v týchto dňoch pred-
vádza ďalší eskamotérsky kúsok: dožíva sa svojich
sedemdesiatin. Autor, ktorý je miláčikom mladých,
ktorý preplával cez všetky generácie a ktorý je per-
manentným enfant terriblom slovenskej kultúry,
sa prevtelil do kmeťovského veku? Neuveriteľné.
Alebo – mitanovské.
Ozaj: naozajstného génia spoznáme aj podľa toho,
že jeho meno sa mení na prídavné meno. Prídavné
meno akostné, pretože vyjadruje kvalitu dotyčného.
Borgesovský, escherovský, kafk ovský... Tieto mená
nespomínam náhodou, sú súradnicami priestoru,
v ktorom sa Dušan Mitana orientuje a ktorý ho prijal
za svojho. Je to svet pre čitateľa zaujímavý, až fasci-
nujúci, pretože v ňom oslovuje archetypálny smäd
po príbehu, tajomstve, túžbe vkročiť do labyrintov
existencie, poraziť svojho Minotaura a vydať sprá-
vu o tomto zápase. Mohol by som teraz vyratúvať
Mitanove diela, ktoré sú mnohým dôverne známe,
mohol by som osláviť geniálneho rozprávača, ktorý
skĺbil polyfónnosť témy so strohosťou výrazu, ktorý
vždy šiel na kosť a na doraz, ktorý bol postmoderný
dávno pred tým, než sa toto slovo dostalo do módy
a ktorý sa stal tradicionalistom a moralizátorom,
keď sa ukázali úskalia sveta bez brehov...
Ja však vnímam najmä život Dušana Mitanu,
ktorý som mal to šťastie sledovať pomerne zblízka,
ako umelecké dielo, ako permanentnú výpoveď
trvajúcu najmä na poctivosti a autentickosti, ako
nepretržitý text skutkov a postojov, ktoré odolá-
vajú módam, tlakom, cenzúram, poctám i korum-
povaniu zo strany Systému. Žiť takýmto rýdzim
životom je heroický výkon. Je to život, v ktorom si
chce umelec zachovať svoju tvár i svoj tvar. Podávať
„nočné správy“ o „psích dňoch“ človeka i spoločnos
ti, a pritom si zachovať vnútornú vitalitu a energiu,
diagnostikovať našu realitu a ukazovať falše v na-
šom malom „slovenskom pokeri“ na pozadí obdi-
vuhodnej znalosti európskej či západnej tradície,
s vitálnymi orientálnymi či ruskými inšpiráciami,
vyžaduje naozajstnú integritu. Dušan Mitana by sa
mohol stať jednotkou vnútornej celistvosti. Pravda,
žiť v takejto reholi, absolútnej oddanosti literatú-
re, príbehu a textu, znamená nielen žiť na hrane,
ale do tejto hry, ktorá sa nikdy nekončí, zahrnúť
aj svojich najbližších, neustále podrobovať svoje
psychické zdravie otrasom a skúškam, v ktorých
toľkí umelci podľahli.
Želáme teda nášmu Dušanovi, aby Hľadanie stra-
teného autora ostalo iba ako názov skvelej knižky,
aby sme sa s ním neustále stretali, aby pat a agónia
ostali iba slovnou hračkou jeho sviežej novely.
