Vyhľadávanie
Dvakrát rozprávkovo z Bibliotéky
Slovenská rozprávka v novom šate Popolušky
Veľmi výstižne označila čerstvé vydanie tretieho a posledného zväzku Slovenských ľudových rozprávok počas štvrtkového (21. 10) programu 12. ročníka Bibliotéky doktorka Viera Gašparíková. Rozprávky a rozprávania z východného Slovenska zozbierali univerzitní poslucháči pod vedením profesora Wollmana v rokoch 1929 - 1944. Dnes nám ich v rozsahovo aj obsahovo bohatej publikácii ponúka vydavateľstvo SAV Veda. Rozprávky totiž kráčajú ruka v ruke s podrobnými komentármi, ktoré vysvetľujú, čo z príbehu je rýdzo slovenské, čo sa k nám zatúlalo z iných kultúr, priebeh migrácie a napokon zdomácnenie rozprávok. Rovnako ako pri predchádzajúcich dvoch zväzkoch, aj do tohto vkreslil svoje meno akademický maliar Marek Ormandík. Zaujímavo nerozprávkové ilustrácie podporujú iný pohľad na rozprávky, ktoré napriek obavám nezanikajú: 21. storočie sa začalo a ľudovú rozprávku ešte našťastie k archaizmom nezaraďujeme. Samozrejme nemožno poprieť, že je na ústupe, ako aj skutočnosť, že ústne podanie nahrádzajú médiá, alebo to, že čítanie rozprávok sa vytráca dokonca aj zo škôl, ktoré by mali byť v mori rozprávkovej amnézie ostrovmi poskytujúcimi základ do skutočného života. Napriek tomu z neho rozprávky neškrtáme.
Úlet s barónom Práškom
V sobotu (23. 10) popoludní sa na Bibliotéke dialo čosi zvláštne. Z ničoho nič sa medzi návštevníkmi začali pohybovať čudesné potvorky nápadne pripomínajúce chobotnice, žraloky a morské slimáky. Možno si myslíte, že sa Dunaj rozhodol tiecť obrátene a zaplavil výstavisko obrovskou vlnou plnou príšer z Čierneho mora, aké tu vídate nanajvýš na tanieri. To však vôbec nie je pravda. Pravdou je, že sa v Inchebe v hale A1 objavilo Suché more. Lepšie povedané, bolo vyrobené. Už teraz mi je jasné, že krútite hlavami, čo za nezmysly sa tu dozvedáte. Veď more sa vyrobiť nedá! A ešte k tomu suché! Suché martini vám ešte niečo hovorí, ale more?! Kto to kedy počul?! Nuž nejde ani tak o to, kto to počul, ako kto to povedal, či vlastne napísal. Ten niekto bol dospelý a teda dôveryhodný a za to, že to urobil ho dokonca iní dospelí ocenili. Dobre teda, nebudem vás ďalej napínať. Suché more je jedným zo siedmich morí, ktorých podivuhodné príbehy spísal Ján Uličiansky vo svojej knižke odmenenej cenou Bibiany v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska 2003. A práve tento príbeh sa stal inšpiráciou pre vznik výtvarno-dramatickej tvorivej dielne, počas ktorej deti za pomoci Adriany Geričovej a baróna Práška v presvedčivom podaní Martina Žáka modelovali z plastelíny nebezpečné živočíchy, kreslili suchomorské ryby, dozvedeli sa ako uniknúť pred chobotnicou veľkou ako paneláky v Petržalke a ako posielať z pustého ostrova správy o pomoc na bublinách z kôry bublegumovníka. Tú mohli dokonca ochutnať, lebo ju odporúča Slovenská komora zubných lekárov a tak sa nemusia báť návštevy uja zubára ani deti, ani ich rodičia, ktorým by prípadné škody na zúbkoch ich ratolestí spôsobili nemalý prievan v peňaženke. Po zdravo sladkom zakončení návštevy odletel vzduchoplavec barón Prášok za obrovského rachotu, (ktorý na smrť vystrašil všetkých nezasvätených v okolí) za ďalšími dobrodružstvami a deti si kúsok bublegumovníkovej kôry schovali, aby ju mohli v prípade nebezpečenstva použiť „na úlet". Nuž dúfajme, že to nebude potrebné, a že ich úlety budú vždy plné radosti a fantázie. A toto bol jeden z nich.
Edita Treščáková
