Dve spomienky na Mariána Kováčika

1

Kedy som ho stretol prvý raz? Bolo to na jar 1958, keď v Mladej tvorbe vyšlo-nevyšlo číslo Trnavskej skupiny a šéfredaktor MT Milan Ferko nás (mňa a Jana Stacha) vzal vtedy aj na výjazd do Banskej Bystrice, na stretnutie so stredoslovenskými autormi. K stolíku, za ktorým sme sedeli, pristúpil zrazu študent elektrotechnickej priemyslovky a podal nám modrú písanku, plnú básní. Na štítku bolo napísané Marián Kováčik, Žiacka knižka 1957/58.

Tá spomienka vyzerá trochu profesorsky. My v nej sedíme, Marián stojí, navyše je pomenší a v krátkych nohaviciach... Ale veď aj ja som bol vtedy ešte študent! Hneď sme sa skamarátili. A už prvá báseň, ktorú som si z jeho písanky prečítal, ma navždy očarila:

V tých veršoch zvučala hravá struna poetizmu, ktorá v tom čase znamenala nielen básnický výboj, ale aj oslobodzujúce gesto a klinec do rakvy schematizmu.

To, že sú jeho básne geniálne, som mu povedal hneď, a opakoval som mu to aj neskôr, keď sa objavil v Bratislave ako poslucháč elektrotechnickej fakulty. Mladý básnický orchester sa však vtedy rýchlo obohacoval o nové nástroje. Po oneskorených debutoch o niečo starších mladíkov (Rúfus, Válek, Turčány) sa objavil debut Mikuláša Kováča, debuty Trnavskej skupiny, a dlho nedali na seba čakať ani mladší básnici – Šimonovič, Strážay, a pravdaže aj Kováčik. Jeho debut Súradnice vyšiel v roku 1963.

Aj keď vývoj je pri “odbohatalentoch” vždy tak trochu iluzórna vec, Marián Kováčik sa už pred Súradnicami, a takisto po Súradniciach, usiloval vyvíjať. Nechcel ostať len tým geniálnym žiakom, chcel zmužnieť aj zvážnieť. Zakladal si na tom, že je jediný fyzik v slovenskej poézii, a dával to najavo. Nie, že by to jeho novej poézii ublížilo, len to trochu zatienilo tú staršiu: vždy, keď som sa ho pýtal, kde je Žiacka knižka, mávol nad ňou rukou.

Umelci sa niekedy správajú sami k sebe a k svojmu dielu nevyspytateľne – ale asi to inak nejde. Básnik, ktorý vie ukontrolovať počet slabík vo verši, keď je už verš na papieri, nemusí mať vždy kontrolu aj nad šťavami, ktoré sa v ňom varia a ktoré ten verš na papier vychrstli. Kováčik-študent písal s nezvalovskou ľahkosťou – zdalo sa, že do slovenskej poézie sa valí gejzír. A stal sa prísny opak: publikoval skôr zriedavo (Vodoznak 1969, Modré obdobie 1973, Pramienok 1980, Medzimesto 1983). Čo na tom, či básnik napíše málo alebo veľa? Hviezdoslav napísal veľa, Krasko málo – veľkí sú rovnako. Hlavne, aby sa nám ani to veľa, ani to málo nestratilo z očí.

Žiacka knižka sa nám však z očí trochu stráca. Ako redaktor som Mariána Kováčika neraz presviedčal, aby sa jej nezriekal, a keď ju vynechal zo svojho debutu, aby ju zaradil aspoň do niektorej z ďalších kníh. Zaradil ju až do Modrého obdobia – ale ktovie, či celú. A ako sóloknižka nevyšla nikdy. Azda raz niektorý vydavateľ- fajnšmeker vydá aspoň to, čo sa z nej zachovalo, ako krásnu bibliofíliu. Je to perla slovenskej poézie – zaslúžila by si to.

2

Normalizácia zastihla Mariána Kováčika ako odborného asistenta na katedre experimentálnej fyziky Pf UK. Žil bokom od literárneho diania – normalizačné opatrenia sa nedotkli ani jeho existencie, ani vnútornej slobody. A bol by možno na literárne dianie aj celkom zabudol, keby si ono nespomenulo naňho.

Normalizačný trest, vymeraný slovenskej literárnej obci, spočíval aj v zglajchšaltovaní časopisov, ktoré nezanikli. Pre jeden z nich, Romboid, to znamenalo zmenu línie – z kritickej revue sa stal “Romboid vo svete kníh”, košatejší dvojník propagačného týždenníka

Slovenskej knihy. Odzrkadlilo sa to aj na zložení redakčnej rady – tvorili ju zástupcovia vydavateľstiev.

Vedúcim redaktorom Romboidu sa v tom čase stal Ondrej Grieš, ktorý bol zároveň aj riaditeľom vedeckého  ústavu. Ondrej Grieš sa ako šéf Romboidu správal voči literárnej obci ústretovo – skľučujúce bolo len to zúžené zameranie časopisu, ktorý bol predtým diskusnou tribúnou literárnej vedy. Prešlo však pár rokov – a prišlo nariadenie, že ľudia s viacerými úradmi si môžu ponechať len jeden. Grieš dal prednosť funkcii v ústave a miesto vedúceho redaktora Romboidu sa uvoľnilo. O tom, kto naň nastúpi, rozhodoval riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ – organizačne patril Romboid pod jeho strechu. A  riaditeľ Matej Andráš dostal nápad, že by to miesto mohol obsadiť mnou.

Pracoval som v tom čase v knižnej redakcii vydavateľstva a odísť z nej do časopisu som netúžil.

“Teraz, keď som sa dočkal, že klub sa presťahoval sem, ja by som sa mal sťahovať tam?” odbavil som to žartom, pretože sa práve presťahoval klub spisovateľov z budovy na ulici Obrancov mieru, kde sídlil aj Romboid, do budovy na Leningradskej ulici, kde malo zase sídlo vydavateľstvo.

“Koho tam teda mám dať?” požiadal ma Matej Andráš aspoň o radu.

Zišlo mi na um meno Mariána Kováčika. Povyratúval som jeho prednosti a Matej Andráš, ktorý to musel ešte predložiť na schválenie ministrovi, sa zamyslel už len nad tým, ako prijme takýto návrh Miroslav Válek

“Priaznivo,” ubezpečil som ho. “Veď aj on bol vtedy na tom výjazde v Banskej

Marián Kováčik chvíľu váhal, ale napokon súhlasil. Chvíľu sa obával, že ho neuvoľní školstvo, ale aj školstvo ho uvoľnilo. Správa, že to bude on, kto prevezme Romboid, sa rýchlo rozšírila a začali sa mu hlásiť potenciálni zástupcovia i radoví redaktori.

Bol som pri tom, keď si Marián vyberal svojho zástupcu. Ak mám byť presný: poradil som mu ho. Nijako to nezmenšuje hodnotu jeho vlastného rozhodnutia. A zhodou okolností som bol aj pri tom, keď predkladal Miroslavovi Válkovi svoju koncepciu (bola jednoduchá: vrátiť Romboidu jeho pôvodný zmysel) a keď vyslovil pred ním meno Pavla Vilikovského. Pavol Vilikovský bol jedným z redaktorov, ktorí opustili Slovenské pohľady na protest proti odvolaniu Milana Ferka, odvtedy bol bez zamestnania a mal štatút človeka, ktorý je v nemilosti. Válek bez váhania so všetkým súhlasil.

Marián Kováčik mal už iba jeden problém – čo na to povedia jeho rodičia. Čo som mal robiť, keď som sa už stal tak trochu jeho osudom? Len sadnúť si s ním do auta, zájsť na Bystrú a rodičov presvedčiť. Boli to milí ľudia, hrdí na to, že dali svetu experimentálneho fyzika, ale rýchlo sa zmierili aj s tým, že toho fyzika ešte viac potrebuje slovenská literatúra.

Tak sa stal Marián Kováčik vedúcim redaktorom Romboidu a v tandeme s Pavlom Vilikovským obnovil jeho dobrú povesť. Pri úpadku Slovenských pohľadov to bol dlhé

roky jediný dôstojný časopisecký stánok slovenskej literatúry za normalizácie.

Samozrejme, nešlo všetko bez problémov. Občas, keď mu strpčil život nejaký cenzorský zásah zhora, býval Marián Kováčik znechutený a vzdychal:

“Mohol som radšej ostať experimentálnym fyzikom.”

Už si nezavzdychá – 16. marec 2004 urobil nečakanú bodku za jeho životom.

Už ho tam hore Pánboh chváli nielen za jeho básne, ale iste aj za ten nefyzikálny experiment s Romboidom.

A ak dovidí, môže si Marián prečítať aj pochvalu tu na zemi. Pavol Vilikovský v spomienke Za Mariánom Kováčikom napísal:

“Som presvedčený, že aj vďaka Romboidu a jeho šéfredaktorovi sa nepodarilo skrútiť

(Rak, č. 4/2004)

V Bratislave, 25. mája 2004 Ľubomír Feldek