Dve tváre rôzne v jednom

Píšuci subjekt číta. Na jednej strane hľa­dá obrazy, nálady a  potvrdenia vlastných zážitkov a z nich vyplývajúcich nálad. Na strane druhej hľadá kódy, ktoré použil jeden z  členov jeho pradávneho obskúr­neho bratstva, priateľ, prípadná blízka duša, konkurent, vykrádač hrobky v  jeho hlave, nepriateľ a  vrah. Básnik teda číta. Číta „dvojdomo“. Je v  ňom guča zážitkov. Pavučiny každodennosti s občas chytený­mi neduživými muškami snov. Je v ňom aj vyšetrovateľ. Inkvizítor a  vyháňač diabla v jednom, žiarlivý na všetkých kryptogra­fov tajného bratstva, nemilosrdný sudca a zároveň Kain, ktorý závidí bratovi v pere priazeň Veľkého darcu inšpirácie.

Píšuci básnický subjekt teda číta. Bojuje. Miestami pateticky bojuje s  textom. Aj verše, ktoré sa skrývajú krívajúc pomedzi chabé metafory útrpne potajomky prijíma, keďže vie, že poézia je ako stará kobyla. Kedysi dostihová kráľovná, ktorú mal aj plebs v  úcte, aj keď sa nikdy nezúčastnil rozšafnej smotánkovej slávnosti dostihov. Teraz klopkajúc kopytami dýchavične vykašliava reklamné slogany a útržky lac­ných songov. Kniha maestro. Úškľabok na pol žrde.

Part I.: Vykúpený večer / spomína – / Previazal ti / lono mašľou / kým mu ticho stlalo – / Si / to nie je málo…

Báseň je golemovský šém do hlavy bás­nika. Pohnú sa zemské platne, pocit po­rozumenia, ľahký škrabanec závisti nad situáciou – motýľom a  jej ulovením, zara­denie do entomologickej zbierky poetov vo vitríne hlavy. Pochopenie čitateľa verzus transcendentálny preklad básnika do reči, ktorou v tejto chvíli hovorí.

Part II.: Hádžem do teba chlieb / Teplé / voňavé / krajce nehy / Tak už ma neser s tými kameňmi …

Ďalšie básne? Niečo ako duša lačne chňapne po texte. Píšuci subjekt číta s po­citom, že spoznal až príliš veľa. Jeho dru­há jánusovská tvár, duša básnika, pomôže tej každodenne mužskej časti poskladať autorku do tých najintímnejších molekúl. Aspoň si to tak predstavuje…

Doslov:
Najlepší kritici básnikov sú básnici, lebo ich vedia pochopiť. Napríklad obraz lovený v oceáne slov, zázračný prenos neopakova­teľného medzi dvomi vzdialenými ľuďmi, pocit, ktorý sa cez slovo sprítomnil.
Najhorší kritici básnikov sú básnici, lebo tí neodpúšťajú. Napríklad obraz lovený v oceáne slov, zázračný prenos neopakova­teľného medzi dvomi vzdialenými ľuďmi, pocit, ktorý sa cez slovo sprítomnil.

P.S.
Part I. je z básnickej zbierky Michal Badín: Rieka a tieň, Knižné centrum Žilina 2011,
Part II. Mirka Ábelová: Striptíz, Ikar 2011.