Exkluzívna reportáž zo Štokholmu pre Knižnú revue

Dvere k Nobelovej cene

Historické jadro Štokholmu pôsobí nevtieravo, no majestátne. Pravdepodobne nikde v Európe sa nestretneme s tým, že všetky reprezentatívne zložky správy krajiny sú sústredené na jednom mieste. Poslanci parlamentu sa pozerajú do okien premiérovi a predstaviteľom vlády, v blízkosti parlamentu je kráľovská rezidencia (hoci kráľ Carl XVI. Gustaf ju v poslednom čase používa zriedkavejšie) a Najvyšší súd. Úrady pritom na malej ploche nepôsobia invazívne. Parlamentný administratívny aparát, v ktorom pracuje vyše 2000 ľudí, je totiž rozložený v podzemných častiach mesta. Podobne nenápadne pôsobí aj ulička v blízkosti kráľovského paláca, ktorá sa počas jedného týždňa v roku zmení na dramatické dejisko. Pred Švédskou akadémiou vied parkujú novinárske autá, významní hostia, intelektuáli vstupujú do akademickej prijímacej sály. Ani v posledných minútach neutíchajú rozhovory o mene vyhláseného kandidáta.

Kľúčovým miestom sály sú dvere.

8. októbra 2009, úderom dvanástej, vchádza Peter Englund, súčasný tajomník Švédskej akadémie vied, aby slávnostne vyhlásil nového nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Meno rumunskej spisovateľky nemeckého pôvodu Herty Müllerovej sa už o hodinu objavuje v štokholmských kníhkupectvách a na stránkach internetových obchodov.

Cesty k dverám, za ktorými je Nobelova cena, bývajú zložité a plné otáznikov. Mnohé vychádzajú z hlbokého podzemia ľudských osudov. Svedčí o tom aj Müllerovej tvorba. Jej ocenený román Atemschaukel (Everything I Possess I Carry with Me – Všetko, čo mám, si nesiem so sebou, 2009) hovorí o sovietskych gulagoch, do ktorých bola internovaná transylvánska nemecká menšina po druhej svetovej vojne. Opiera sa o autentické zápisky a výpovede nemecko-rumunského básnika Oskara Pastiora, kolegu a priateľa autorky. Spájali ich podobné životné témy. Matka Müllerovej, ako príslušníčka nemeckej etnickej menšiny a manželka príslušníka elitného nacistického Waffen SS, strávila v gulagoch päť rokov. Müllerová sa pri písaní románu opierala aj o jej skúsenosti.

Ťažiskovými témami jej básnickej a prozaickej tvorby sú kruté pomery rumunského komunistického režimu za vlády diktátora Nikolaia Ceauşescu a špecifické pomery transylvánskej nemeckej menšiny v období sovietskeho stalinizmu. Müllerová spolupracovala s aktivistami literárneho spolku „Aktionsgruppe Banat“. Založili ho nemeckí rumunskí spisovatelia v roku 1972. Bol jedným z terčov rumunskej tajnej polície Securitates. Jej členom bol aj Müllerovej manžel Richard Wagner. V roku 1975 vládne štruktúry činnosť spolku oficiálne zrušili. Ťažisko jeho práce sa potom prenieslo na literárny krúžok „Adam Müller-Guttenbrunn”, ktorého členom bola aj Müllerová. Jej román Hertzier (1994) známy najmä prostredníctvom anglického prekladu Michaela Hofmanna The Land of Green Plums (Krajina zelených sliviek, 1996) opisuje praktiky rumunského režimu uplatnené voči tejto skupine. Jeden z hlavných aktérov románu je stvárnený na základe osudov dvoch Müllerovej priateľov zo skupiny, ktorí boli pravdepodobne zavraždení rukami Securitates.

Jej prvá zbierka poviedok Niederungen vyšla v cenzurovanej podobe roku 1982 v Bukurešti a v pôvodnej podobe v roku 1984 v Mníchove. V roku 1987 Herta Müllerová emigrovala do Nemecka. Naplno sa jej publikačná a spisovateľská aktivita rozvinula až v 90. rokoch.

Pohľad z dvoch strán, priesečníky odlišných svetov patria k poetike Herty Müllerovej, dvojdomej nemecko-rumunskej autorky. O skúsenosti tejto dvojdomosti, keď ľudia interpretujú a hodnotia tie isté skúsenosti na základe rozličného kultúrneho kódu, sama hovorí:„nielenže používame iné slová, ale prostredníctvom nich hovoríme aj o iných svetoch“. A dodáva známy príklad: „Stačí sa pozrieť na padajúcu hviezdu. Rumun vtedy povie, niekto zomrel. A Nemec si rýchlo začne niečo želať.“ Pohľad z dvoch strán, hľadanie priesečníkov odlišných, nespojitých svetov patria aj k súkromnému životu Herty Müllerovej. Stretávala sa s krajnými polohami vnútornej izolácie a vyhostenia. Niesla si generačné „dedičstvo“ nacistických zločinov, na ktorom mal ako vojak svoj podiel aj jej otec. Patrila k rekriminovanej nemeckej menšine v Rumunsku, ktorú po druhej svetovej vojne tvorilo zväčša civilné obyvateľstvo a platila aj za to, za čo boli rovnako zodpovední Rumuni, pretože počas vojny bolo Rumunsko fašistickou krajinou. Ako však sama hovorí: „Keby nacistické Nemecko nespáchalo také zločiny, neboli by ani deportácie do gulagov. A  to si musíme navždy zapamätať. Deportácie nepovstali len tak z ničoho nič. Boli dôsledkom zločinov, v ktorých bola zapletená aj naša nemecká menšina.“ Keď Herta začala literárne tvoriť, nemecká menšina sa k nej správala odmietavo. Obávali sa, že jej kritický postoj voči komunistickej diktatúre uškodí celej komunite. Pre Rumunov bola Nemkou a keď napokon emigrovala do Nemecka, pre tamojších Nemcov bola len Rumunkou.

Cestu k Nobelovej cene sprevádza aj v tomto roku veľa rozporov a otáznikov. A tiež kritík. Niektorí hovoria, že Müllerovú v literárnom svete pozná len málokto. Pri slávnostnom oznámení tohtoročnej laureátky však bolo udelenie Nobelovej ceny pridelené tej, „ktorá s jasnozrivosťou básnika a otvorenosťou prozaika opisuje krajiny vydedencov“.

Timotea Vráblová

Foto Peter Procházka