Myslíte si, že ktosi iný ako Slovák či Čech pochopí podivné prirovnanie „chudobný ako spisovateľ“? Obyčajný Slovák nielenže svojich spisovateľov nepozná, ale navyše si o tejto profesii myslí, že tí, ktorí jej čaru podľahli, dostávajú zaslúžene také honoráre ako naši pedagógovia (čiže žobračenku). Všade to však takto funguje: spisovatelia si písaním, čítačkami, prednáškami, kurzami písania na seba nezarobia a musia robiť civilné zamestnanie, písanie majú ako taký milý koníček, z ktorého občas dostanú drobný peniažtek, prípadne ako honorár za knihu príde poštou 40 kusov ich knižky, keďže vydavateľ „fakt nemá hotovosť“... Myslím si, že je to aj neschopnosť spisovateľských zväzov, ktoré ani štvrťstoročie po zmene režimu neboli schopné určiť a ubrániť podmienky pre dôstojné odmenenie spisovateľa za jeho prácu ani obhájiť takú jednoduchú vec, akou je copyright. Počuli ste, že by sa nejaký slovenský spisovateľ za posledných 50 rokov s kýmsi súdil, že boli bez jeho vedomia použité časti jeho diela? Možno by aj chcel, ale jednoducho na to nemá... Aj dnes existuje veľa štátov, kde si ľudia spisovateľa vážia ako nositeľa a strážcu slova, kazateľa myšlienky. Je zúfalé a trápne vedieť, že viacerí slovenskí spisovatelia, čo vytvorili dielo svetovej hodnoty, sa dnes plahočia medzi chudobou a prežívaním zo dňa na deň. Nie som natoľko domýšľavý, aby som uveril tomu, že sa čosi za pár rokov v slovenskom spisovateľskom svete zmení. No horšie ako chudoba je fakt, že mnoho našich spisovateľov už nevidí šancu, ako dostať svoje dielo medzi ľudí, a nedokáže ich ani kvalitou presvedčiť, aby čosi čítali, keďže sú zahltení tonami zábavného odpadu vo svojich televízoroch, smartfónoch, notebookoch, tabletoch, čítať dlhší, súvislý text už skoro nedokážu a už vôbec nevedia rozlíšiť medzi brakom a kvalitou, pretože konzumná kultúra ovládla trh ako rakovina a oni nemajú čas a chuť selektovať. Nechcem byť zlým prorokom, ale zdá sa mi, že prichádza čas pre nových Matejov Hrebendov.
