Hoci v Bratislave žijem skoro celý život, Prahu by som si vedel predstaviť ako svoj druhý domov. Túto magickú metropolu som si zamiloval ešte za socializmu ako študent, keď som sa tu s priateľmi zámerne strácal v tajuplných zákutiach Malej Strany, Žižkova a spletitých uličiek Starého Mesta. Práve cez Prahu a jej pestrú paletu historických osobností som objavoval českú kultúru, a teda aj literatúru. V Žižkovskom Junior klube Na Chmelnici som jednej noci stretol pesničkára, spisovateľa a režiséra Vladimíra Mertu. V kúte sedel smutný Jáchym Topol, vtedy zakázaný a skoro neznámy prozaik. Ale odviazaný Ivan „Magor“ Jirous, asi najprenasledovanejšia osoba undergroundu, si s eštebákmi hlavu nikdy nelámal a v krčme U Dvou slunců na Malej Strane, ktorú ovládol s asi dvadsiatimi vlasatými „máničkami“, bol neprehliadnuteľným hrdinom večera. Na jeseň 1986 sme v krčme U Zlatého tigra natrafili na Bohumila Hrabala, ktorý tu čosi zápalisto vysvetľoval skupine rozveselených priateľov. Možno to bola jeho legendárna Spoločnosť Zlatá Praha – neformálne združenie kamarátov, do ktorého ste nemohli vstúpiť, ale ani z neho vystúpiť a jeho zmyslom bolo pitie piva, ale aj humor, groteska či najrôznejšie happeningy, ktorými si títo priatelia poľudšťovali život v totalitnej diktatúre. Na najlepší Prazdroj, aký som v Prahe pil, sme chodili do krčmy U Pinkasů, len kúsok od Václaváku, kde sme sa stretli v roku 1984 s básnikom, prozaikom a filozofom Egonom Bondym. Toho dojalo, keď mu kamarát zaspieval pesničku Vlastu Třešňáka, spisovateľa a pesničkára, ktorého dva roky predtým eštebáci vyhnali z Prahy do Švédska, a za odmenu nám prezradil, že možno aj za naším stolom sedávali Voskovec s Werichom. Aj dnes, keď odchádzam podvečer z Prahy, sa zastavím na symbolickú tmavú „trinástku“ U Fleků, kde sedával Vítězslav Nezval, ale aj Karel Hašler. Praha je teraz celoročne prepchatá turistami, ale kultúrne genius loci, skryté v jej krčmičkách, uličkách, pasážach, vežičkách a ešte vždy aj v ľuďoch jej nikto nikdy nevezme.
