Zopár priateľov sa ma nedávno počas návštevy u mňa doma spýtalo, či im neukážem nejakú z mojich desiatich publikovaných kníh, a všetci sa svorne čudovali tomu, že nemám doma ani jednu. Všetky som rozdal priateľom, známym a pocestným, ktorých som stretol, keď som putoval s tými niekoľkými autorskými výtlačkami mestom a snažil sa osláviť vydanie knihy – znelo moje chabé vysvetlenie, a aj ma, priznám sa, trošku zamrzelo, že nemám z každej knihy odloženú aspoň jednu na malej poličke nad posteľou. Niektoré z tých kníh som si ani nevážil, keďže som ich napísal v období, keď som si príliš nevážil ani vlastný život, a popisovali veci temné, bolestné, smutné, no zasa iné, v úplne opačnom póle a čase, boli zápiskami zaľúbeného šaľa, ktorý sa túla večne kdesi vo hviezdach, a nielen mladým, romantickým čitateľkám pripadali veľmi úprimné, citlivé a otvorené, pretože som sa nikdy nepotreboval skrývať so svojimi citmi, láskami a neláskami. Myslím si, že mojim knihám je dobre tam, kde sú, a asi by som si pripadal strašne starý, ak by mi na tej poličke trónil komínik z mojich knižiek, v ktorých by moje občasné návštevy listovali, a ja by som im, nedajbože, musel dovysvetľovať význam podivných neologizmov či metafor, ktoré som nazbieral vo vrbine kdesi po ceste. Mal som to šťastie, že väčšina mojich knižiek nevyšla vo veľkých nákladoch, a tak ich nemôžem dnes nájsť niekde v predajni Lacných kníh medzi regálom s ružovou knižnicou a prihlúplymi rozprávkami s jelenčekom Bambim, ako to postretlo niektorých kolegov-spisovateľov, no nevidím v tom chybu, skôr výhodu, keďže aj vysoká kvalita môže byť občas za ľudovú cenu. Mrzí ma skôr fakt, že hoci na Slovensku ešte existuje zákon, ktorý prikazuje vydavateľom posielať jeden exemplár z každej vydanej knihy do Slovenskej národnej knižnice v Martine, temer nikto ho nerešpektuje a takto môžu byť niektoré klenoty slovenskej spisby za pár rokov už nenávratne stratené. A to mi pripadá v päťmiliónovom národe ako príliš veľký risk a trestuhodné plytvanie.
