Keď som ako vyplašený tínedžer začínal písať, trpel som neodôvodneným velikášstvom a myslel si, že všetky moje básničky, poviedočky či črty sú skoro dokonalé a asi na nich netreba nič zmeniť. Možnože vylepšiť interpunkciu alebo vypustiť vetičku, verš, to by som ešte ustál. Potom, ako som viac a viac čítal a zoznamoval sa s prácou nielen veľkých spisovateľov, text sa predo mnou otváral viac a po čase som ho začínal vnímať a vychutnávať všetkými zmyslami. Počul som jeho tón, videl jeho temnotu, cítil jeho chuť či pach, ale dokázal ma aj zamraziť, popáliť, oslepiť alebo ohúriť tak, že som musel prestať na chvíľku čítať. Časom som zistil, že písanie je pre autora, ktorý berie text vážne, s pribúdajúcim vekom stále ťažšie, keďže len hlupák či grafoman necíti za svoj text zodpovednosť. Samozrejme, verím tomu, že existujú géniovia, ktorí píšu podobne ľahko a dobre, ako niektorí rodení rozprávači hovoria, no tých je minimum. Väčšina spisovateľov sa s textom parádne natrápi, hoci aj ja poznám tie šťastné chvíľky, keď ma môj text odmení a s úsmevom na tvári a slnkom v duši viem, že som práve napísal čosi, čo isto poteší čitateľa, hoci autori píšu hlavne kvôli sebe. No podobných chvíľ je ako šafranu. Úplne iným druhom potešenia je čistenie textu. Na piaty deň otvoríte v počítači text, o ktorom ste si mysleli, aký je skvelý, a teraz vám z neho zostane sotva slabá polovica. Pripadá mi zvláštne, akú i dnes, po vyše 30 rokoch od začiatku publikovania, mávam trému, keď si sadám k prázdnemu papieru, pretože napríklad verše nepíšem zásadne hneď do počítača, ale pekne starosvetsky, rukou. Je to podobne zvláštny a príjemný pocit, akoby som sa chystal na prvé rande s dievčaťom, na ktorom mi veľmi záleží. Trošku sa bojím a oveľa viac teším, no som si vedomý toho, čo všetko sa môže medzi nami za pár minút pokaziť. Mám pocit poriadnej pokory pred prázdnym papierom, pretože už viem, ako veľmi dokáže jedna obyčajná veta niekomu inému ublížiť alebo ho posunúť v živote o krásny kúsok vpred.
