Na dovolenke v obrovskom egyptskom letovisku som objavil dve veľké police s knihami, ktoré tam zanechali odchádzajúci dovolenkári. Skvelý nápad, veď načo budete vláčiť váhu prečítanej literatúry domov, keď môžete vzácne miesto v kufri doplniť darčekmi pre najbližších. V policiach knižnej samoobsluhy prevládali ruské, nemecké a anglické tituly aj autori. Našiel som tam mená, ako Dostojevskij, Platonov, Čechov, dokonca Solženicyn, ale aj T. Mann, P. Handke, G. Grass, E. M. Remarque či W. Saroyan, W. Woolfová, Ian Mc Ewan a polovicu takých mien, čo som vôbec nepoznal. V každom jazyku aspoň tak 100 knižiek. Potešený týmto nečakaným kultúrnym objavom som pátral po českej či slovenskej literatúre. Výsledok ma sklamal. Jedna kniha z čeľade tzv. ženských románov od nejakej anglickej autorky, inak iba hŕba potrhaných, mastných ženských týždenníkov. Nechcel som tomu veriť, zrejme sú všetky naše knihy už rozpožičané, a tak som zháňal nejakú medzi známymi na plážach a pri bazénoch. Nikde nič. A potom sa mi pod slnečníkom rozsvietilo. Slováci aj Česi si natoľko vážia svojich skvelých spisovateľov, že by svojho obľúbeného Kunderu, Hrabala, Párala, Antošovú, Haška, Matkina, Mitanu, Jaroša či Vilikovského nikdy neodložili len tak, niekde na policu v cudzej zemi, ale vezmú si ho domov, kde ho prečíta celá rozvetvená rodina a potom sa bude ako kultúrne dedičstvo hrdo vynímať vo veľkej, dubovej rodinnej knižnici, ktorá zapĺňa stenu obývačky od stropu až po podlahu...

Ale potom som sa z toho sna zobudil, ležal som ešte vždy pod tým istým slnečníkom a vedel, že pravda bude niekde medzi predplatiteľmi toho hnusného, mastného týždenníka, ktorý sa mi počas spánku prilepil na tvár a skoro ma v tej páľave zadusil.