Hoci nemusíte veriť známemu biblickému výroku, že na počiatku všetkého bolo slovo, určite ste z vlastnej skúsenosti už zistili, akú silu má slovo či drobná vetička správne vyslovená vo vhodnej chvíli. Môže vás popohnať niekam ďaleko dopredu alebo aj uvrhnúť do najhlbšej temnoty, a podobne je to aj s knihou či obyčajným článkom v novinách. Aj ten dokáže zvrhnúť prezidenta, rozpútať vojnový konflikt, revolúciu či pomôcť vyvolať vlnu solidarity s neľudsky ťažkým osudom, ktorý sa môže už za pár dní obrátiť o 180 stupňov. Nemal som ani 20 rokov, keď ma očarili knižky magických realistov. Ak ich doposiaľ poznáte len letmo, vrelo odporúčam povedzme knihy Aleja Carpentiera, Josého Astoriu, J. L. Borgesa, Isabel Allende či novely a romány môjho miláčika a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru za rok 1982, Kolumbijčana G. G. Márqueza, ktorého mi ešte ako ušatému tínedžerovi odporučila moja mama, taktiež skvelá a podľa mňa nedocenená slovenská prozaička. Len najväčšie romány obsiahnu a odzrkadlia celý svet, ale majstrov román Sto rokov samoty to podľa mňa určite dokázal. Slávny a podľa mnohých literárnych vedcov prvý skutočne globálny román prišiel na trh v júni 1967 v tom istom týždni ako najznámejší album The Beatles – Sgt. Pepper´s Lonely Heart Club Band, a bol to on, ktorý z neznámeho Márqueza spravil za pár mesiacov celosvetovú literárnu hviezdu. O čom kniha je, vám neprezradím, prečítajte si ju sami, no sľubujem vám, že je skutočne magická a skvelá, čo vedel aj jej autor, ktorý ju zakázal počas svojho života sfilmovať. Ja som ju prečítal už päťkrát a vždy som v nej našiel niečo nové, múdre, zábavné, nadčasové či fantastické, to, čo ma donútilo snívať s otvorenými očami a premýšľať viac a hlbšie aj o mojich textoch, ktoré ležia kdesi nedokončené na ploche počítača. Márquezova mágia a sila slova rokmi nijako neslabne a ja len dúfam, že jeho skvelú knihu po autorovej smrti nezneužije nejaký hollywoodsky hrdina ako námet pre svoj sladkastý, sacharidový gýč.
