Viacerým spisovateľom aspoň raz za život napadne napísať veľkú knihu. Takú, ktorou by po sebe zanechali nejakú, najlepšie nezmazateľnú stopu. Podaktorí podobnú knihu napíšu skoro nevedomky, hneď ako prvotinu, alebo na druhý-tretí pokus a ani poriadne netušia, akú dieru do sveta urobili. Ich slová totiž nemusia zarezonovať hneď, spomeňme si na Franza Kafku, ktorý chcel ku koncu života zničiť celé svoje dielo, keďže neveril v jeho hodnotu. Práve on je pekným príkladom večnej, ťažkej dilemy nielen spisovateľov, ale aj iných umelcov, ktorí môžu váhať, či vlastne zanechať nejakú jasnú stopu, keď už všetko bolo aspoň stokrát povedané inak a možno krajšie, výstižnejšie, originálnejšie. Mnohým spisovateľom to však pripadá ako dobrý nápad a určite aj ako zaujímavá výzva. Podobne to chápem aj ja, mysliac si, že okolo 50-tky je ten správny čas sa o čosi podobné pokúsiť. V tomto veku už máte nejaké životné skúsenosti a viete sa pozrieť aj na tie vaše najkrajšie vrcholy a najhoršie pády s dostatočným nadhľadom a odstupom. Už nie ste poplašený, ľahko vzbĺknuteľný a začínate si vážiť príjemné maličkosti života. Viete si vychutnať skutočnú kvalitu a hodnoty, hoci si ako chlap chcete uchovať jurodivú bujarosť žrebca a nadšenie tínedžera, no opatrnosť veku vám už nedovolí narobiť koniny. Ja by som chcel písať o tom, čo som prežil asi za posledných 25 rokov, pretože mi to pripadá ako ukážková životná skúsenosť jednej, v komunizme skoro stratenej generácie. Ako pekne prezretý päťdesiatnik si ešte dokážem spomenúť skoro na všetko a pripadá mi ako skvelá psychohygiena „vypísať sa“ zo všetkých smútkov, sklamaní, snov, neúspechov, nádejí, zlomov, ziel a závratov, ktoré som za to turbulentné štvrťstoročie zažil. Samozrejme, idealisticky si myslím, že môj príbeh niekomu pomôže alebo ho aspoň na moment pobaví či odradí od krokov do lajna, čo sa javia ako tanec v stepovacích črieviciach. Nebudeme predsa platiť psychoanalytikom, ak sa môžeme doma liečiť literatúrou!