Nerozumiem potrebe státisícov ľudí zdieľať svoje životy na sociálnych sieťach. Prečo má mojich 567 „priateľov“ na Facebooku vedieť, čo som včera večeral, pozeral v TV, nakupoval, kde som predvčerom dovolenkoval, ako sa dnes opijem a zajtra budem zelený ako májová ďatelina? Fanatici sociálnych statusov potrebujú zdieľať svoje existencie až do nechutných podrobností, nehovoriac o miliardách idiotských fotografií, ktorými zahlcujú svoje profily a mailové schránky priateľov. Úplne mi uniká zmysel 70% internetových diskusií, ktoré sú len vďačným ihriskom sociopatov, psychopatov a iných indivíduí skrytých za falošnou identitou, čo nedokážu napísať tri zmysluplné slová k danej téme. Poviete si: nová doba, priateľu! Vypni počítač, smartfón, notebook a tablet a kašli na nich – áno, je to riešenie. Oveľa viac ma hnevá, že podaktorí ľudia, ako neúspešní speváci zo súťaží, detičky celebrít, temer neznámi herci, moderátori, baviči, alebo aj alkoholik, bývalý fízeľ, zločinec či úplný nýmand, čo absolvoval pár dní slávy kdesi v bulvárnom plátku, pocítili za posledných 20 rokov stále silnejšiu túžbu napísať o svojom živote knihu. A samozrejme, že ju s pomocou nejakého novinára i napísali a médiá ich okamžite vyhlásili za spisovateľov. Čo ale títo ľudia, ktorí väčšinou za tých pár rokov života nič zmysluplné ani nemohli dokázať, asi chcú svetu povedať? Máme sa škodoradostne tešiť z ich evidentného neúspechu či z toho, ako niekomu niekde naleteli, no už sa popálili a budú múdrejší? Nestačia nám naše neúspechy? Tieto knihy sú ležiakom už dva dni po uvedení na trh a predstavujú zbytočne popísaný papier. A v ľuďoch, ktorí by snáď aj čosi chceli písať, len vyvolávajú pocit, že zaujímavý život, čo stojí za zaznamenanie, má každý, kto bol pár minút v Teleráne. Nie, tvoj outfit, status, selfie ani samovražda v priamom prenose ťa neurobia osobnosťou. Vzorec úspechu je kruto staromódny: 20% talentu a 80% tvrdej každodennej pracovitosti. A potom, možno, raz príde tvoj čas.
