Vyhľadávanie
Priznám sa, unavuje ma opakovať stále to isté, čo väčšina Slovákov obidvoch pohlaví a na najrôznejšom stupni vzdelania a inteligencie vrátane mnohých spisovateľov ignoruje – že umelecký preklad je interpretačné umenie, pričom obidve časti tohto pomenovania sú rovnako dôležité, že je prenosom nielen z jazyka do jazyka, ale aj z jedného kultúrneho a literárneho kontextu do druhého, čo je výsostne tvorivý akt, že prekladateľ musí dielo aj dobre prečítať, aj dobre napísať, čiže spája v sebe analytika so syntetikom, teoretika s praktikom, lingvistu s literátom, kritika s autorom a často aj detektíva s detektívkárom (pravda, z povrchného detektíva-detektívkára sa ľahko stane zločinec…). Že vhodný výber diela, teda naladenie prekladateľa na jednu vlnovú dĺžku s tvorcom pôvodiny pre konečný výsledok zaváži, že kvantita a rýchlosť aj v umeleckom preklade sú vždy na úkor kvality… Že umelecký preklad je pre malý národ životne dôležitý, pretože nahrádza to, čo pôvodná literatúra obsahuje iba v zárodočnej podobe alebo neobsahuje vôbec. Že styk s inou literatúrou a kultúrou obohacuje, zjemňuje, cibrí naše myslenie a cítenie, náš jazyk aj vyjadrovanie. Že prekladateľ je spojivom v obidvoch smeroch, ako to vyjadruje Turčányho palindróm Aj most som ja, že zmyslom a cieľom umeleckého prekladu je „sprostredkovať výmenu krásy“, ako zdôrazňoval Blahoslav Hečko, a že preklad ako taký (aj umelecký, aj odborný, aj tlmočenie) je rečou (zjednotenej) Európy, ako tvrdí Umberto Eco, ba rečou celého globalizovaného sveta.
Otázka však znie, či my Slováci vôbec potrebujeme umelecký preklad, t. j. svetovú literatúru v slovenčine, keď výklady a regály kníhkupectiev okolo nás sú z troch štvrtín plné českých, a to najmä prekladových titulov.
Alebo, ak si myslíme opak, spýtajme sa, čo sa v tejto oblasti zmenilo nebodaj k lepšiemu v porovnaní s prvým desaťročím po Nežnej, keď vznikla prvá samostatná a nezávislá stavovská organizácia slovenských umeleckých prekladateľov SSPUL s cieľom obhajovať ich elementárne práva a potreby.
Správa znie: s otvorením hraníc a so vstupom do EÚ sa otvorili možnosti prekladateľských štipendií a tvorivých pobytov, vo výbere edičných titulov padla politická cenzúra, zavládla však cenzúra ekonomická (prednosť má to, čo sa dobre predáva), ostatné sa nezmenilo. Naopak, spoločenské uznanie a finančné odmeňovanie umeleckých prekladateľov je ešte horšie, pretože honoráre zamrzli na „revolučnej úrovni“, ale životné náklady nie, zahraničné subvencie určené na preklad si slovenskí vydavatelia radi aspoň sčasti privlastňujú na úhradu tlače a prekladatelia naďalej masochisticky ostávajú podplatení a v anonymite, ktorá sa však za posledné desaťročie, raduj sa svete, rozšírila aj na pôvodných autorov! Stačí si všimnúť reklamu na rôzne dni a noci svetovej, európskej, slovenskej literatúry v Bratislave a inde, kde menovite figurujú jedine tí, ktorí texty (inými napísané a inými preložené) prečítajú! Obdobná situácia je v Slovenskom rozhlase – česť výnimkám.
Klesajúci spoločenský význam umeleckého prekladu v SR a nedôstojné postavenie prekladateľa umeleckej literatúry – v rámci celkovej straty spoločenskej prestíže literatúry a umenia – nezachráni ani rozvoj translatológie odtrhnutej od spoločenskej praxe, ani udeľovanie výročných, z hľadiska finančného viac-menej symbolických, z hľadiska publicity viac-menej utajených cien a prémií za umelecký preklad, ani prideľovanie skromných ministerských grantov na svetovú literatúru, ba ani tradičná forma Letných škôl prekladu, kde chýbajú prekladateľské vorkšopy a kde vysoko teoretická úroveň väčšiny referátov občas kontrastuje s nízko motivovaným negativistickým hodnotením ocenených prekladateľov zo strany niektorých porotcov-kolegov.
Veru, robíme si to aj sami! Trestuhodné kultúrne manko predstavuje dosiaľ iba virtuálny slovenský Zlatý fond svetovej literatúry, vec dlhodobej koncepcie a tímovej spolupráce, čo veru nie je naša s i l n á s t r á n k a ! Hoci už pred Nežnou odborníci vypracovali a potom podopĺ ňa l i (pre Literárny fond pri MK SR) zoznamy ťažiskových diel z jednotlivých literatúr, ktoré treba do slovenčiny preložiť či znova preložiť a vydať, ani za socíku, ani za kapíku sa tento Zlatý fond nezačal realizovať. Porevolučné edičné pokusy oň sú chvályhodné, no iba čiastkové a z hľadiska úrovne nie vždy obstoja. Preto celá slovenská literárna obec by mala vyvíjať tlak na príslušné štátne orgány, aby sa ich podporná činnosť uberala týmto zmysluplným smerom. A sú tu aj ďalšie ciele a možnosti, napríklad zasadzovať sa o nákup bezprostredne neziskových titulov pôvodnej i prekladovej tvorby pre vybrané knižnice na Slovensku zo štátnych zdrojov, čo by pomohlo riešiť problém s nízkymi nákladmi týchto diel a situáciu nezávislých vydavateľstiev a vďaka čomu by sa azda vytvoril aj primeranejší existenčný priestor pre slovenských autorov a umeleckých prekladateľov.
Napokon to najdôležitejšie – dvadsaťdva rokov po Nežnej je najvyšší čas, aby sme v SR prijali nový zákon o (neštátnom) sponzorovaní umenia a kultúry, aký úspešne funguje vo vyspelých krajinách EÚ, ale aj v niektorých susedných krajinách bývalého komunistického bloku. Či?
Voľáko len bude, vraví pospolitý ľud.
A my, prehnití, čo po uši trčíme v postmoderne, už tušíme, ba vieme: elégia je komédiou – a to platí aj naopak!
