Erik Mistrík: O blízkosti

Eseje o stretnutiach so sebou samým

Zbierka esejí slovenského estetika Erika Mistríka je súborom filozofických meditácií, ale zároveň aj akousi poéziou v próze. Táto žánrovo veľmi osobitá kniha – azda aj práve preto – je aktuálnou výpoveďou hodnotovej rozkolísanosti našej postmodernej doby a jej rozloženého, morálne i filozoficky tápajúceho človeka uprostred nejasných, tvrdých a neraz surových vzťahov medzi ľuďmi, vrátane vzťahov najintímnejších, medzi ktoré bezpochyby patria skutočné priateľstvo, partnerstvo, láska či poctivosť voči sebe samému. Práve uvažovanie o týchto vzťahoch tvoria ťažisko Mistríkovho textu, ktorý nadväzuje na to najlepšie, čo v žánri filozofickej eseje na Slovensku vzniklo. Zrejmým dôkazom autorovho moderného pohľadu na hodnoty každodennosti je jeho otvorený vzťah k často tabuizovaným či prekrývaným témam, akými sú sexualita, telesnosť, nahota, bahno, kal, nečistoty – reálne i metaforické. Kniha Erika Mistríka je vzácnym príspevkom k hľadaniu istôt. Nie tým, že zbavia súčasníka jeho trápení, ale že ho povzbudia zistením, že nie je vo svojich existenciálnych úzkostiach sám a poskytnú mu nejeden podnet ako žiť ďalej.

 

Každodennosť

Partnerstvo, blízkosť, úprimnosť, láska, domov, darovanie. Krásne, slová, ktoré potešia dušu, veríme v ne, tešíme sa na ne, chystáme sa odovzdať sa im. S ich pomocou hľadáme pre seba niekoho, kto bude blízky nášmu srdcu.

Nájdeme ho a začneme realizovať svoje sny, formovať svoj život tak, aby všetky tie krásne slová boli neustále s nami. Sú tu, hladkajú nás, potešia každé naše ráno po otvorení očí, počúvame ich krásny zvuk pred zaspávaním. Je nám s nimi tak dobre, ako je nám dobre s blízkym človekom, s ktorým napĺňame význam týchto slov.

A zrazu ich niet.

Slová sú preč.

Kam sa stratili?

Kedy a prečo?

Kto ich neustrážil a prečo sme ich nedokázali uchovať?

Koho obviníme zo straty všetkého (či mnohého) krásneho, kvôli čomu sme žili, alebo čo nám dodávalo chuť žiť?

Obviníme každodennosť. Ona za to môže.

Ale prečo práve ona? Čo sa stalo v každodennosti, vo všednom živote? Akým právom ju obviňujeme, že nám vzala obsah tých krásnych slov, či slová samotné?

Možno sme sa v každodennom živote so svojou srdcu blízkou bytosťou navzájom lepšie poznali. Všimli sme si a podrobne prehliadli všetky úžasné aj menej úžasné, príjemné aj nepríjemné vlastnosti. Poznáme jej reakcie, celú hĺbku či plytkosť duše, všetky možné záchvevy srdca, všetky detaily pokožky, tvary jej tela a jeho pohyby. Niet čo odkrývať. Tajomstvo a s ním späté odhaľovanie tajomstva, ktoré nás sprevádzalo v prvých spoločných týždňoch či rokoch, je preč. Všetko sa vyjavilo. Nemali sme predsa navzájom nijaké tajnosti. (Hlboký omyl všetkých milujúcich ľudí? Naozaj treba odkryť všetko?) Skončila sa tvorivá časť vzťahu, vzťah je už stabilný, uzavretý, nemenný, stratili sme motiváciu budovať ho každý deň znova.

Tvorivosť na každý deň? Ťažko. Každodennosť poznačená rutinou nič´í tvorivosť. Tvorivosť bez tajomstva? Určite nie. Tvorivosť bez motivácie? Pravdepodobne nie. Každodennosť postupne rozbíja tvorivosť a ak si dvaja ľudia nevedia svoju každodennosť niekedy rozbiť, pripraviť tajomstvo, prekvapenie, rituál, vzlet, povznesenie nad každodennosť – vzťah umrel. Zostal len každodenný život vedľa seba, vzdialenosť medzi dvomi blízkymi bytosťami sa zväčšuje.

A čo ak sme dokonca v tejto blízkej bytosti našli vlastnosti, ktoré sa nápadne podobajú našim vlastným – tým nepríjemným, čo by sme najradšej zatajili aj pred sebou? – Partner nám nastavil zrkadlo. Nechceli sme to, nechceli sme si navzájom nastavovať zrkadlo. Odrazu sa však vidíme. V zrkadle vidíme aj to, čo inak nevidieť. Nastavené zrkadlo obnažilo všetky nelichotivé detaily.

Povieme zrkadlu – to predsa nemôže byť pravda, ja taký nie som? Nie som taký nešikovný, ani hrubý, netolerantný, hádavý, zlostný, nevšímavý, ako mi ukazuje zrkadlo môjho partnera? To on ma zle vidí, to on si vyberá moje horšie stránky, to on nie je schopný vidieť moje dobré stránky.

Láska sa zmenila. Je plytkejšia. Možno odchádza úplne. Stratila sa zamilovanosť, v ktorej je pre nás druhá bytosť veľkým zázrakom. Lenže čo ak sa láska stratila len preto, lebo sme si ju zamenili so zamilovanosťou? Čo ak sme zamilovanosť, to očarujúce a nádherné štádium považovali za lásku, teda za hlbokú oddanosť druhej bytosti? Čo ak sme vlastne nerozumeli láske? V takom prípade každodennosť určite ničí „lásku“, lebo ju posúva z nebeských výšin k problematike účtov a špinavej bielizne. Medzi účtami a špinavou bielizňou je zamilovanosť úplne nanič a rýchlo mizne.

Vlastne títo dvaja ľudia asi neboli zrelí pre lásku. Taká zrelosť totiž dokáže odlíšiť hlboký cit od očarenia. A možno len neporozumeli zmene, ktorá sa s nimi udiala. Alebo jeden z nich nebol schopný zmeny z očarenia na hlbokú oddanosť a darovanie sa, ktoré majú miesto aj pri kope špinavej bielizne a pri plačúcich deťoch. Alebo jeden z nich či obaja nemali dostatok síl – možno začínali rozumieť, že sa ich vzťah mení, nenašli však v sebe dostatok síl, aby ho budovali nanovo. Tak, aby v ňom mali miesto aj tie špinavé ponožky, aj choroby, aj strata zamestnania... A možno si len zvykli na očarenie, ktoré bolo príjemné. Len čo si však človek na očarenie zvykne, prestáva ono byť očarením. Tajomstvo, ktoré je stále pri mne, prestáva byť tajomstvom, lebo som si naň zvykol. Vlastne možno som ho ani nerozlúštil, ale už ma neláka. Zovšednelo, stratilo lesk, nemá už svoj šarm.

A možno vznikol vzťah medzi dvoma ľuďmi len kvôli príťažlivosti dvoch tiel. Možno všetko to očarenie, to odkrývanie tajomstva, tá tvorivosť sú v ich sexe neustále prítomné. Ale ak sú prítomné len v telesnej blízkosti, ako ich nájsť nad hromadou špinavej bielizne a riadu a nad prázdnym tanierom? Vlastne sa dostavilo len iné neporozumenie láske – lebo sme si ju zamenili s telesným priblížením.

Zmena lásky zo zamilovanosti, z očarenia, z fyzickej radosti a pôžitkov – na hlboký vzťah vybudovaný na vzájomnom darovaní svojich sŕdc, duší i tiel prináša nebezpečenstvo úplnej straty lásky. Ak partneri nevidia, čo sa deje, nakoniec chcú vyjsť z takej, pre nich odrazu cudzej lásky – ak je to možné. Ak to nie je možné, s prekvapením už iba hľadia na postupnú či náhlu stratu svojej lásky. Je možné stratiť ju len čiastočne? – To však je, akoby ju stratili úplne. Láska je buď úplná alebo nie je nijaká. Nemožno milovať čiastočne.

Už či sa láska stratí náhle alebo postupne, každodennosť ju rada ničí. Bolí to vo všetkých prípadoch. Náhla strata síce bolí viac, môže však pôsobiť aj ako katarzia. Postupné odumieranie lásky bolí dlhodobo (alebo možno ani nezabolí) a nakoniec zanecháva len horkosť, pocit otrávenosti, niekedy pocit strateného času. Čo je horšie?

A za všetko môže každodennosť, nie moja nezrelosť, nie moje omyly, nie moje nepoznanie lásky. To každodennosť zabila našu veľkú lásku.

A možno ju nič nezabilo, možno len naše srdcia stvrdli. Príliš dlho sa o seba šúchali, udierali, až ich hebký povrch stvrdol ako mozoľ. Možno si tieto dve srdcia vážne ublížili „vo veľkom štýle“ – alebo si každodenne ubližujú v tisícich drobnostiach. Nepoznajú, alebo nedokážu vnímať partnerove túžby, pocity, predstavy o každodennom živote – a tak do seba neustále vrážajú, zavadzajú si, skáču po sebe. Tisíce drobných ublížení, ktoré si ani nemusia uvedomovať. Prejdú ich mlčaním, nepomenujú ich, nereflektujú ich. Výsledok je však vážny. Jazvička k jazvičke – povrch sŕdc postupne mrzne, vrstva po vrstve postupne pevnejú, až celé srdce stvrdne. Prestane sa hýbať, prestane vnímať, prestane cítiť.

V množstve drobných ublížení a odrenín, či aj pri veľkej zrade a bolesti, sa postupne rodí strata dôvery. Jedno srdce alebo obidve postupne a pomaličky zatvárajú dvere pre vstup do seba, aby neskôr nebadane zavreli aj okná, takže už do srdca nie je možné ani nazrieť. Zavreté okná srdca už nemajú ďaleko k odmietnutiu druhého srdca. Odmietnutie je v partnerstve kruté, je však možno len dôsledkom toho, že si ten druhý nevšímal drobné rany, ktoré spôsoboval.

Cesta späť je prakticky nemožná. Srdce, ktoré stvrdlo preto, lebo mu druhé srdce ubližovalo, v tomto vzťahu asi nezmäkne. Možno odpustí, ale už asi nesplynie s tým druhým v sladkom objatí lásky.

Ak srdce postupne tuhlo pod vplyvom iných, drobných životných starostí, ktorých bolo možno príliš veľa a srdce im podľahlo; alebo ak stuhlo v dôsledku životných prehier, ktoré nesúvisia s druhým partnerom – vtedy sa síce srdce nehýbe, je tuhé, ale cesta späť existuje. Stačí, aby druhý partner zobral toto srdce opatrne do rúk, usmieval sa naň, prihováral sa mu, bol k nemu nežný a dobrý. Takému prístupu srdce ťažko odolá a pravdepodobne sa začne postupne roztápať. Je to dlhá cesta, no cesta späť, cesta od životných prehier ohrozujúcich lásku k objatiu srdca, k opätovnému splynutiu dvoch sŕdc je možná.

 (Úryvok z eseje, ktorá vychádza v knihe O blízkosti vo vydavateľstve Hajko & Hajková (www.h-h.sk).