Esej Idea ako nástroj moci

Prémiu za tento text získal v súťaži Esej Jána Johanidesa 2020 Radovan Huba z Gymnázia V. B. Nedožerského v Prievidzi. 

Idea ako nástroj moci

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: Európu charakterizujú nenápadné i prudké „vášne storočí“, ktoré sa začínali obyčajne „ideou“ a končili sa viac-menej popieraním tej „idey“.
(Novela Súkromie, Súborné dielo Jána Johanidesa, zväzok 1, vydal Koloman Kertész Bagala, Bratislava 2014, str. 12)

 

Citát, respektíve motto, ktoré mi slúži aj ako hlavná myšlienka eseje, pochádza zjednej z mnohých noviel Jána Johanidesa, a to konkrétne z novely Súkromie. V týchto pár riadkoch by som sa snažil zamerať sa na svoj osobný postoj k tejto myšlienke a bližšie si ju ujasniť.

Na úplný začiatok by bolo na mieste vysvetliť podstatu doby, v ktorej Ján Johanides žil a tvoril svoje prozaické diela a eseje. Prevažne sa jedná o druhú polovicu 20. storočia a rané roky 21. storočia. Keďže sa narodil v roku 1934, prešiel si tromi úplne odlišnými štádiami vývoja krajiny. Štvrté, 1. Československú republiku, neuvádzam, pretože v čase jej zániku mal len päť rokov.

Ako prvé štádium si teda prežil Európu pod hrozbou fašizmu. Prvé dôležité roky života strávil ako žiak v Slovenskom štáte (1939-1945). Detailne sa mohol zoznámiť s demagógiou, propagandou a ovplyvňovaním mládeže a širokej verejnosti. Bola presadzovaná „idea čistej rasy“, v ktorú ľudia tej doby verili. Aj napriek tomu, že podľa dobového zmýšľania Slovania patrili práve k tým „menejcenným“ národom. Je otázne, ako sa k tej myšlienke stavalo jeho okolie alebo on sám. Nie je to však dôležité. Dôležitejšie ako jeho postoj k danej dobe, berúc do úvahy jeho nízky vek, je to, že tieto roky plné rasovej neznášanlivosti nahradila po pár rokoch ďalšia doba. Doba, o ktorej sa nedá isto povedať, či bola pre nás lepšia alebo horšia.

Roky fašizmu a „idey čistej rasy“ nahradili roky socializmu a vedúce postavenie pracujúcej triedy. Ideu nahradila idea. Od víťazstva Komunistickej strany (1948) až do úmrtia Stalina (1953) a následnej destalinizácii (1956) ovládali našu krajinu vykonštruované procesy, prenasledovanie „odporcov režimu“, degradovanie náboženskej viery občanov a mnohé iné ohavné aktivity vládnucej strany. Po tejto dobe „teroru“ nadišlo jemné politické uvoľnenie a základy vyjadrovania slobodného názoru. Práve v tejto dobe začal Ján Johanides s publikáciou svojich diel a práve v tejto dobe získal aj ocenenie za svoju novelu Súkromie, z ktorej pochádza aj hlavná myšlienka tejto eseje. Áno, správne. Hovoríte si, že načo pokračovať, treba sa vrátiť hlbšie do minulosti, aby sme plne pochopili zámer a obsah tohto citátu. No opak je pravdou. Práve história 20. a 21. storočia je zlomová vo vytváraní a zavrhovaní ideí. Slúži nám ako dokonalý príklad vysvetlenia motta.

Avšak ani tieto roky uvoľnenia nemali trvať dlho. Po pár rokoch, keď ľudia začali právo voľnejšieho prejavu až „príliš“ využívať, vrátila sa doba predchádzajúca, v ešte hrozivejšom formáte. Po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy (1968) sme dovolili opäť tej strane, ktorá obmedzovala slobody jednotlivcov, dostať sa znovu do absolútnej vedúcej pozície v krajine. V priebehu tridsiatich rokov vzniklo a poprelo sa toľko ideí, koľko trvalo predošlým civilizáciám budovať a popierať niekoľko desaťročí až storočí. Práve tie boli pravdepodobne základom vzniku tejto myšlienky. To však ešte nikto nečakal, ako veľmi sa bude tvár a zmýšľanie Európy a jej občanov rapídne meniť.

Ďalšie roky boli poznačené opätovným budovaním dogmatickej idey. Moc mali mať pracujúci ľudia a kapitalistické a demokratické zmýšľanie bolo ničené už v zárodku a úspešne potláčané. Toto obdobie sa stalo jedným z najdlhšie pretrvávajúcich z hľadiska ideologického rastu. Ale ľudia už mali dosť tejto demagógie a vzbúrili sa proti nej. Rok 1989 bol z pohľadu na zmeny myslenia občanov zlomový. Dokázali si presadiť novú ideu. „Ideu demokracie“. Každý získal právo slobodne vyjadriť svoj názor, vznikla pluralita politických strán, skončili sa vykonštruované „monster procesy“ a ľudia si mohli po dlhom čase vydýchnuť.

Idey, ktoré stáli za formovaním moderných dejín a ovplyvňovaním zmýšľania národov, sú stále živé. Každú časť histórie ľudstva ovládala idea. Tá zvyčajne stála aj za vznikom mnohých nenápadných aj prudkých konfliktov, ktoré dokázali prerásť až do otvorených bitiek. Práve kvôli idey vznikali vojny medzi národmi. A nemuseli to byť iba idey politické. Často sme sa v histórii mohli stretnúť aj s náboženskými ideami, pre ktoré národy boli ochotné vstúpiť do vojny na niekoľko rokov až desaťročí. Práve tieto totiž stáli za formovaním tváre Európy.

Hoci to neplatí len pre Európu. Križiacke výpravy do Afriky a Ázie, conquistadori v Južnej Amerike a výpravy rôznych objaviteľov a dobyvateľov vznikli preto, aby menili zmýšľanie „primitívnych“ národov, vnucovali im dobové idey fungovania civilizovaných krajín a popieranie ich dovtedajších zaužívaných ideí o viere a spokojnom živote. Každá idea však viedla iba ku jej popieraniu. Či už to bolo o rok, o desať rokov alebo aj o sto rokov. Skôr či neskôr musí idea zaniknúť, aby ju nahradila nová idea. Práve týmto sa pravdepodobne inšpiroval aj Ján Johanides. Zamyslel sa nad spôsobmi, akými doboví panovníci ovplyvňovali mysle „jednoduchých“ poddaných. Lžami a zastrašovaním dokázali ľudí zneistiť a sľubovaním nereálnych riešení ich zvládli pritiahnuť na svoju stranu. Fungovalo to tak vždy a podobne to funguje aj dnes. Myšlienka, ktorú som si vybral ako motto tejto eseje, nikdy nebude zastaraná. Platí pre všetky storočia pred nami, platí pre dobu, v ktorej žijeme a bude platiť aj v nasledujúcich storočiach.

Vášne, ktoré dokáže rozpútať obyčajný výrok, sú až neuveriteľné. Z výroku sa stáva myšlienka, z myšlienky idea, z idey základ agitácie a propagandy a, ako najhoršie možné štádium, základ úplnej demagógie. Vtedy ľudia strácajú racionálne zmýšľanie a pre dobro idey sú ochotní bojovať za ňu a položiť za ňu život. Je však takmer nemožné hodnotiť ideu. Nikdy nevieme presne určiť, či je idea pozitívna alebo negatívna. Napriek tomu vieme s istotou povedať, že pokiaľ sa idea stane hlavným nástrojom moci v krajine, raz sa skončí a jej pád bude sprevádzať „výbuch vášní“. Meniť idey evolučne sa už neúspešne pokúšalo mnoho národov. Najsilnejším nástrojom rýchlej zmeny je revolúcia. A vôbec nezáleží na tom, či je pokojná alebo radikálna. Vždy sa nájde národ, ktorý bude popierať ostatné idey na základe tej svojej. Takto to pôjde stále dookola.

Ján Johanides žil práve v tej dobe, v ktorej vládla silná idea. Teda v dobe, v ktorej sa vystriedali tri majoritné idey. V čase vzniku výroku zažil dve silné fázy ovplyvňovania más. Pri pohľade na minulosť človeku netrvá dlho, aby si uvedomil silu idey. A práve ľudia žijúci v tej dobe mali jedinečnú možnosť vytvoriť si prepojenia medzi jednotlivými vládami a vojnami storočí. Prepojenia, na ktoré by nikdy neprišli, alebo by sa nad nimi ani nezamýšľali, keby nežili v čase neustáleho menenia sa zriadenia a vedúcich ideí. Staršie generácie mali neuveriteľnú príležitosť prežiť až päť obrovských zmien režimov a dve svetové vojny, ktoré boli dôsledkom nekonštruktívneho a nekritického prijímania nových ideí v priebehu len sto rokov. Nanešťastie aj napriek tejto obrovskej príležitosti ju veľa ľudí nevyužilo. Nie je to len dôsledkom stotožnenia sa s danou ideou, ale aj nechuťou postaviť sa jej na odpor. S tým bolo samozrejme spojené aj akékoľvek hľadanie a spájanie faktov, ktoré by mohli ohroziť režim.

Preto sa s výrokom úplne stotožňujem. Vidím všetky tie prepojenia, ktoré stoja za vytváraním a popieraním ideí, ktoré stoja za riadením myslenia ľudí a ktoré stoja za vznikom najväčších vojen sveta. K vytvoreniu všetkých tých prepojení mi pomohol aj práve ten výrok, ktorý som použil ako motto tejto eseje a ktorý som sa snažil aspoň povrchovo rozobrať. Na hĺbkovú analýzu myšlienky však nemám dostatok priestoru. Európa bola poznačená ideami v celej jej histórii. Ideami, bez ktorých existencie by sme nežili na takom Slovensku, aké dnes poznáme. A nielen Slovensku. Tvár celej Európy sa neustále mení a hlavným činiteľom pre vznik zmeny sa stáva zase iba idea. Práve tá z nás robí ľudí. Robí z nás civilizácie a národy. Výrok Jána Johanidesa je určite pravdivý. Je však vznik majoritných ideí pozitívny alebo negatívny krok ľudstva? Ktovie. Vytvorenie názoru na túto skutočnosť je na každom z nás.

 

 

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Na eseji Radovana Hubu oceňujem nielen jeho osobný postoj k myšlienke Jána Johanidesa, ale aj pomenovanie „troch majoritných ideí“, ako píše, ktoré ovplyvnili Johanidesov súkromný i literárny život. Považujem toto prepojenie historického, kultúrneho a osobného za originálne a esejisticky inovatívne zvládnuté. Písať o veciach spoločenských a zároveň privátnych je zložitý tvorivý proces, omnoho obtiažnejší ako zaznamenávanie pocitov. Dejinná mapa, ktorú Huba rozprestiera, sa  zrkadlí aj v Johanidesovom diele. Napríklad prvá z Hubových majoritných ideí, idea tzv. čistej rasy, je bytostne ľudsky prítomná v koncentráčnických príbehoch, napríklad v diele Slony z Mauthausenu. Vyžadovalo by si to však rozsiahlejšiu komparatívnu štúdiu.

Aj druhá z majoritných ideí, prenasledovanie odporcov režimu, vykonštruované procesy a náboženské prenasledovanie, by sa dala vystopovať v diele i v samotnom živote J. Johanidesa, aj v spojitosti s novelou Súkromie, z ktorej je motto eseje. A o nič odchodnejšia by bola aj tretia idea, idea demokracie, ktorá mala podiel na formovaní modernej tváre Európy.

Huba píše, že Johanidesova myšlienka nikdy nezostarne. Je univerzálna ako univerzálny kľúč ku každému človeku a jeho príbehu, a preto je pravdivejšia ako idey, ktoré sa menia, oslabujú a deformujú politickou a spoločenskou praxou vždy vtedy, ak sa stanú nástrojom moci, ako to dosvedčuje aj táto esej. Nielen ľudia – aj idey majú svoju históriu, svoj zrod a zánik, podliehajú rozkvetu alebo skaze podľa toho, kto a ako ich presadzuje. Hubovo stanovisko je zrelé. A pozoruhodné je aj jeho odhalenie, že ak je idea poháňaná vášňou, môže dôjsť k strate racionálneho zmýšľania. Nájdu sa aj takí, ktorí sú za ideu ochotní obetovať život – buď na jej podporu, alebo na jej popretie. Jedným z prvkov esejistického myslenia je odvaha prepojiť život a dobu v žitom príbehu. Radoslav Huba premýšľa v širokých súvislostiach, a to je dobré.