Vyhľadávanie
Tretiu prémiu za esej získala Adriana Šinková, študentka Gymnázia Jána Hollého v Trnave. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
„Zapni svetlo, ja sa teraz bojím,“ povedala mi moja malá sestra po tom, ako som jej pred spaním čítala príbeh o dementoroch – zvláštnych stvoreniach, ktoré dokážu z ľudí vysať aj ten posledný kúsok šťastia a zanechať v nich len pocit beznádeje, smútku a zúfalstva. Pozrela som sa jej do očí a ubezpečila ju, že je to všetko iba vymyslené a nič podobné ako dementori v našom svete neexistuje. So slovami, že sa nemusí báť a ja ju pred všetkým ochránim, som jej dala božtek na čelo a popriala dobrú noc. Spokojne sa na mňa usmiala a zaspala.
Kúsok z jej detského strachu sa však v tom okamihu akoby preniesol na mňa – hľadela som do tmy a premýšľala o slovách, ktoré som pred malou chvíľou čítala z knižky pre deti. Vnútorní démoni, ukradnuté myšlienky, ochranné zaklínadlá zabraňujúce čítaniu mysle – všetko som zrazu videla v nových súvislostiach a svet, o ktorom sa v knihe písalo, mi už nepripadal vôbec taký vzdialený a fantastický ako na začiatku. Práve naopak, čím viac som o tom uvažovala, tým jasnejšie sa mi zdali všetky paralely medzi vymysleným príbehom a realitou nášho sveta. Dementori – záhadné bytosti schopné vkradnúť sa do našich hláv a zobrať nám všetko, čo nám robí radosť, sú len vyobrazením zlých myšlienok, ktoré sa nám dennodenne preháňajú mysľou. Strach, negatívne emócie, hnev, úzkosť, ba dokonca závisť či žiarlivosť sú modernými démonmi, pred ktorými je potrebné chrániť svoje vnútro podobne, ako sa chránime pred najrôznejšími vírusmi a baktériami. Pretože rovnako, ako sa vírus dokáže uchytiť na zdravú bunku a replikovať do nej svoju nukleovú kyselinu, tak sa škodlivé myšlienky vedia „vštepiť“ do našej mysle a ovládnuť ju natoľko, že nie sme viac schopní uvažovať racionálne a všetko naše konanie je podriadené faktoru strachu, hnevu, závisti atď.
Pre lepšiu ilustráciu tohto procesu si stačí predstaviť jednoduchý príklad z bežného života – hádku medzi dvoma ľuďmi. Krik, nadávky, vyhrážky, osočovanie, v krajnom prípade až fyzické násilie, toto všetko je dôsledok pôsobenia akýchsi „vnútorných démonov“. Títo démoni (v tomto konkrétnom príklade na seba zobrali podobu hnevu a agresie) útočia na tie najzraniteľnejšie miesta v ľudskom vnútri a nedobrovoľne nás menia na otrokov vlastnej psychiky.
Psychológovia tento stav odborne nazývajú afekt a definujú ho ako prudký intenzívny citový stav, reakciu organizmu na určitý podnet, pri ktorej človek stráca kontrolu nad svojím konaním a všetky jeho činnosti podliehajú emocionálnemu vzplanutiu spojenému s podnetom, ktorý afekt vyvolal. V ďalších definíciách sa hovorí o podstate afektu ako o „vnútornom konflikte vznikajúcom v dôsledku nesúladu medzi našimi túžbami a schopnosťou tieto túžby naplniť“. Všetky tieto poznatky sa dajú ľahko aplikovať na náš pôvodný príklad – hádku. Pri akomkoľvek medziľudskom konflikte sú na povrchu všetkého prítomné emócie, ktoré nám akoby „zatemňujú mozog“ a nedovoľujú nám pozerať sa na príčiny konfliktu s nadhľadom a jasnou mysľou, ale naopak, preberajú nad nami absolútne velenie. My sa tak prestávame ovládať a stávajú sa z nás tvory riadiace sa výlučne momentálnymi vnútornými pocitmi a podnetmi okolitého sveta.
Toto zatemnenie mysle si môžeme obrazne predstaviť práve ako démonov, ktorí nepozorovane prilietajú v nestráženej chvíli a svojím čiernym plášťom zakrývajú tie miesta v ľudskej mysli, ktoré nám umožňujú rozumne a triezvo riešiť problémy. Racionálne uvažovanie sa tak pri výbuchu emócií dostáva úplne do úzadia, a preto si nestranný pozorovateľ mnohokrát pri sledovaní hádky pomyslí, ako veľmi nelogicky konajú účastníci konfliktu. O niekoľko minút neskôr sa však aj on môže stretnúť s takou situáciou, ktorá ho donúti správať sa rovnakým spôsobom, nad akým pred chvíľou neveriacky krútil hlavou a prisahal, že on by tak určite nikdy nezareagoval. Najjednoduchšie povedané – človek mieni, démon mení.
Ľudstvo sa už dlhé desaťročia snaží optimalizovať svet prostredníctvom najrôznejších výdobytkov vedy a techniky. Zautomatizovali sme priemysel, strojovú výrobu, dopravu, informatizáciu, účtovníctvo... Takmer úplné vylúčenie potreby ľudských zásahov v týchto oblastiach nám umožnilo dosiahnuť vysokú úroveň efektivity, nakoľko stroje nie sú ovplyvňované činiteľmi ako únava, stres alebo zlá nálada. Človek sa však nikdy nedokáže úplne odpútať od svojich pocitov či emocionálnych potrieb, a tak sa bude ľudstvo musieť zmieriť s tým, že pojmy ako „absolútne šťastie“ alebo „stopercentný výkon“ nikdy nezažije na vlastnej koži. Nebude však práve toto to jediné, čo nás v budúcnosti odlíši od strojov a umelej inteligencie? Nie je naša prirodzená nedokonalosť a zraniteľnosť nakoniec tým, vďaka čomu sa môžeme nazývať ľuďmi? Podľa mňa áno, a preto sa netreba snažiť za každú cenu uchrániť seba a svoje vnútro pred nežiaducimi pocitmi. Pretože časom sa môže stať, že s nimi odídu aj tie žiaduce. A potom bude naše najhlbšie vnútro len prázdnou orechovou škrupinou, ktorá sa ľahko rozpadne aj pri najmenšom údere. A z človeka ostane len tvor s bijúcim srdcom, ale zhasnutým plameňom.
Vnútorní démoni sú tí, ktorí robia ľudí ľuďmi.
Esej hodnotí poetka Dana Podracká:
Všetko zlé je na niečo dobré
Všetci vieme, čo je mentor. Osoba, ktorá moralizuje, napomína, poučuje. Napriek takýmto negatívnym emóciám, ktoré môže vzbudzovať, Adriana Šinková siahla po dementoroch z potterovskej ságy. Sú niečo iné, ale môžu byť omnoho nebezpečnejší. Požierajú šťastie, pôsobia vnútri. Autorka ich priradila k moderným démonom, pred ktorými by sme sa mali chrániť, pretože spôsobujú agresivitu a hnev a dokážu zasiahnuť naše najzraniteľnejšie miesta v duši. Šinková nás sprevádza rozličnými úskaliami technickej civilizácie, nevynechávajúc sociálne siete, online komunikáciu a ďalšie nástrahy virtuálej reality, vytvárajúcej virtuálnu identitu. Nakoniec však dospieva k nečakanej pointe: „Vnútorní démoni sú tí, ktorí robia ľudí ľuďmi“. Je to totiž pravda v zmysle starej myšlienky, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj démonické má podiel na našom dozrievaní, ide len o to, aby sme ich dokázali rozpoznať a premeniť ich negatívnu energiu na pozitívnu, na prospech nášho duchovného rastu. Ukazovateľom toho, ako sa nám to podarilo je skutočnosť, či máme srdce v plameňoch alebo bez vyhasnuté, neprebudené.
