Esej o NÁSťročných

Tretie miesto za esej získala Emilie Schaal, ktorá navštevuje Gymnázium Metodova v Bratislave. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Esej o NÁSťročných

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „...uprostred tohto nevinného večera som bola po prvý raz pyšná a úplne smelá, pretože som si myslela, že stačí urobiť zle hocikomu inému, a hneď je človek dospelejší. Myslela som si to a bolo to pre mňa ako temné zjavenie.“

Tresla som za sebou vchodovými dverami a z predsiene na chodbu tlmene doznievali posledné hysterické výkriky mojej mamy. „Uprostred tohto nevinného večera som bola po prvý raz pyšná a úplne smelá, pretože som si myslela, že stačí urobiť zle hocikomu inému, a hneď je človek dospelejší. Myslela som si to a bolo to pre mňa ako temné zjavenie.“ S rozpálenou tvárou a srdcom búšiacim od zúrivosti, ktorá ešte pred malou chvíľou lomcovala celým mojím telom a dušou, som vykročila v ústrety temnejúcej ulici. Studený vzduch mi štípal tvár a rozniesol sa vo mne pokoj, ba až sa mi pery samovoľne skrivili do úsmevu.

Mladý človek má rád chvíle, keď si nasadí farebné lenonky, zapáli si cigaretu, vymkne sa konvenciám a cíti sa silný. Mladý človek má rád chvíle, keď zodratými plátenkami svižne vykročí do noci, poddá sa jej návnadám a cíti sa neohrozený. Mladý človek má rád chvíle, keď oslepený slnkom leží na lavičke a číta Nabokova alebo oslepený tmou zažíva nepoznané dotyky a má pocit, že mu svet leží pod nohami. Mladý človek má rád chvíle, keď zahodí všetko a všetkých za hlavu a cíti sa slobodný a neobmedzený, a to aj na úkor nekonfliktných vzťahov.

Načahovanie sa po dospelosti je skrátka neohrabané a namáhavé vyvliekanie sa z detskej kože. Je to systematické preceňovanie alebo podceňovanie svojich síl. Bezmocné bránenie sa alebo vášnivé útočenie. Dospievajúci človek vedie konštantne boj.

Vedie boj vnútorný. Bojuje s tým, že musí učiniť dôležité rozhodnutia, ktoré ovplyvnia jeho budúcnosť a zároveň s tým, že sa mu celý deň nepodarilo vstať z postele. Bojuje s tým, že celú včerajšiu noc preplakal a zároveň s tým, že celý dnešný deň sa nehorázne teší z toho, že vonku svieti slnko, prípadne prší, a tancuje na „Love you like a love song,“ ktorú si niekto dovolil prehrať v rádiu. Často bojuje s tým, že nebojuje. Skrátka bojuje s návalom množstva rozporuplných pocitov a silných emócií, ktoré mu neúnavne narúšajú vyváženosť hormonálnej hladiny, ktorá by najradšej relaxovala ako babička na dôchodku, no nie je jej to umožnené.

A vedie boj vonkajší. Bojuje s tým, že má mastné vlasy, na sebe pyžamo, ale v mäkkom rannom svetle je jeho pohľad v zrkadle skrátka neodolateľný a cíti sa ako boh krásy, a zároveň bojuje s tým, že inokedy zas prejde celým dlhým procesom úprav, vyjde sebavedomo do spoločnosti, no vzápätí má pocit, že každý jeden cudzí pohľad ho kriticky prebodáva a zanecháva na ňom krvavú ranu. Odrazu sa cíti obnažený a neznesiteľne zraniteľný. Bojuje s tým, že ostatní majú iné telo ako on, bojuje s porovnávaním. Skrátka bojuje s prijatím jeho telesnej schránky, ktorá mu bola našou milou dobrou matkou prírodou daná.

Dospievajúci človek tiež rád bojuje s autoritami, ako sú napríklad rodičia či učitelia, a niekedy aj s priateľmi a prípadnými nepriateľmi. Tieto boje sú však zväčša iba zamaskované boje so samým sebou. Dospievajúci človek preto toľko bojuje, lebo má boje rád. Má ich rád preto, lebo nemá rád zraniteľnosť. Zraniteľnosti sa vlastne bojí. A bojí sa jej zo všetkého najviac. Bojí sa jej preto, lebo jej má najviac.

Mladý človek si myslí, že čím menej je zraniteľný, tým viac je dospelý. A mladý človek, pochopiteľne, chce byť dospelý, resp. vyspelý. Ideálne čo najviac, čo najrýchlejšie. Aby mladý človek predišiel odhaleniu zraniteľnosti, často útočí. Niekedy aj ubližuje. Útočiť a ubližovať znamená pôsobiť silno, nebojácne, trúfalo, neporaziteľne… Aspoň to si myslíme. V skutočnosti to však pôsobí, úplne zo všetkého, najviac zraniteľne.

Dieťa je zraniteľné a dospelý je odolný. Preto to zbavovanie sa zraniteľnosti. Ono je to ale naopak. Dieťa je najviac odolné a dospelý jedinec najviac zraniteľný. A dospievajúci človek najviac zmätený.


Esej hodnotí spisovateľ Marek Vadas:

Pero Emilie Schall pôsobí sebavedomo a isto. Text, inšpirovaný Johanidesovým citátom o prejavoch dospelosti, je nadpriemerný v štylistickej i obsahovej rovine. Jej práca nie je zbierkou citátov z kníh, nešuští papiermi, i keď prezrádza sčítanosť a kultivovanosť prejavu. Dokazuje pozorovací talent, vnímavé oko a intenzívny záujem o pochopenie problému. Autorka vychádza z vlastnej skúsenosti, znalosti pováh a správania svojich rovesníkov. Všíma si systematické preceňovanie alebo podceňovanie svojich síl, boj s autoritami a vnútorný boj dospievajúceho, no predovšetkým otázku zraniteľnosti a odolnosti. Jej pohľad je skúmavý, prenikavý a vzhľadom na fakt, že rozoberá postoje vlastnej generácie, i prekvapivo odhaľujúci.