Esej o slastnom hriechu

Slastný hriech

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „...uprostred tohto nevinného večera som bola po prvý raz pyšná a úplne smelá, pretože som si myslela, že stačí urobiť zle hocikomu inému, a hneď je človek dospelejší. Myslela som si to a bolo to pre mňa ako temné zjavenie.”

Myšlienka, že stačí urobiť zle inému a môžeme sa pokladať za dospelejších, je nebezpečná. Od novodobej minulosti je však často vštepovaná už do tých najzraniteľnejších a najelastickejších myslí. Pramení z prvopočiatočnej túžby po moci, samostatnosti a dominancii v tomto krutom súťaživom svete. Je to nesprávne - predsa len aj človek pochádza z prírody, len vyšiel po potravinovom reťazci na samý vrchol. Čo iné sa ale dá očakávať od najdokonalejšieho predátora prírody než to, že dospelosť a dominanciu spája s efektívnym odstránením konkurencie: „lov alebo budeš lovený“, „ublíž alebo ti bude ublížené“. Niektorí z nás sa s touto krutosťou stretli už v útlom veku, na iných len čaká za rohom. Niektorí z nás ju prekonali bez väčších následkov, na iných sa podpísala. Hlbokú jazvu sme zacelili absolútnym odsúdením tejto neprávosti, alebo sme si jej praktiky osvojili.

Spomínam si, ako mi rodičia hovorievali:,, Musíš im ukázať, že si silnejší. Musíš si vydobyť svoje miesto“. Presne tak - vydobyť. Nie zaslúžiť, nie vyargumentovať. Vydobyť, obhájiť a upevniť. Trojfázový proces k absolútnej dominancii. A určite nejednému z nás tieto slová hlboko vštepené do kortexu skrsnú v hlave, keď sa nachádzame v nepríjemnej situácii a neodkladná konfrontácia stojí pred nami. Frekvencia úderov srdca pomaly narastá. Spočiatku letmý ťukot je zrazu jasne citeľným hnacím motorom nášho adrenalínu a ženie ho aj do tých najvzdialenejších tkanív nášho tela. Ustavičné a neprestávajúce vlny krvi narážajú do tenkých stien vlásočníc a citeľne pozdvihujú kožu na spánkoch, prezrádzajúc protivníkovi, ako veľmi sme pripravení. Jasný a zreteľný pokyn od našich rodičov nám víri v hlave a hľadá si miesto, no nevie si ho nájsť. Netrpezlivo víri a jediné, čo ho uspokojí, je realizácia prostredníctvom reči. Otvoríme ústa a hádžeme do súvislého prúdu reči slová, ktoré nám prichádzajú na um. Pekné, škaredé, primitívne, sofistikované. Zohľadňujúc inteligenciu nášho súpera jediným cieľom zostáva absolútne víťazstvo.

Pokračujúc v monológu, začína nám zvierať hrdlo. Vyschýna nám v ústach a blížime sa do finále dúfajúc, že obrana bola dostatočná. Dúfame, že plynule prešla do útoku a náš protivník stiahne chvost a ustúpi silnejšiemu. Tak to väčšinou býva. Navrávajúc si rôzne lži, vždy začíname z pozície obete, no reflex predátora je v nás hlboko zakorenený. Skôr alebo neskôr sa v nás niečo zlomí. Po ukončení posledného slova padne opona, kvapne bodka. Srdce ešte stále bije ako divé, dychtiac po poslednom údere. Len tak, pre istotu... Bolo toho dosť? Stačilo mu to, aby pochopil, kde je jeho miesto? A dúfame, že mu to stačilo. Len pomstychtivé povahy túžia vrátiť sa na scénu a ukázať publiku svoje schopnosti ešte raz. V lepších prípadoch sa obranný útok podaril, protivník zahanbene klopí zrak a presúva sa o priečku nižšie. Pozeráme sa mu do sklopených očí a vznášame sa na pomyselnom triumfe, ktorý je zradnejší, ako samotné úmysly protivníka.

Dokázali sme to! Cítime ešte posledné dozvuky boja v našich tepnách, no spolu s nimi aj niečo iné. Čo to je? Prečo sa nás to tak rýchlo zmocnilo a prečo nám to tak lahodí? Opantala nás moc. Sila, ktorá sa zrodila z čistého hriechu a zla. Len tí najčistejší z nás ju dokážu odmietnuť, ostatní jej podľahneme. Temné zjavenie vábiace nás hlbšie do útrob svojho vnútra, ponúkajúc nám neobmedzené ratolesti. Nie olivové, no plné šťavnatého hriechu. Stačí sa iba zahryznúť a konať tak, ako nám hriech rozkáže.

Vchádzajúc hlbšie do temnoty strácame niť a cesta na svetlo sa pomaly uzatvára. Bude však niekedy uzavretá nadobro? A bude niekedy človek ponorený do vábnej temnoty javiť záujem o to, aby sa mu cesta na svetlo ukázala? Lúče svitu, ktorý mu pripomínajú, akým bol a akým opäť môže byť, sú až príliš bolestivé. Spôsobujú mu utrpenie, nútia ho zamyslieť sa nad tým, čo vykonal a koľkým ublížil. Je predsa neprípustné, aby niekto dominantný pociťoval ľútosť a bolesť. On je jediný, kto môže spôsobovať bolesť...

Odmietam však veriť, že to takto skončí. Čo ak sa človek vedome nepoddá celý hriechu? Čo ak to zaňho vykoná hriech sám. Mohutnými pazúrmi zjavujúcimi dušu si nás pritisne bližšie k sebe. Snáď nie sme všetci zodpovední za zotrvanie na krivej ceste. Snáď nie vedome. V nevedomosti je slastné upokojenie. Azda ani sami nevidíme, ako kráčame dole touto cestou a skutočne slovám: ,,Som v tom nevinne“, by sme mohli veriť.

Jedno je však isté. Všetci sa rodíme s čistou kartou. S knihou, ktorá dychtivo nastavuje prvú stranu životu, aby ju podpísal a začal tu svoj príbeh. Samozrejme, tento príbeh píše nielen život. Píšeme ho aj my sami. Neviditeľná ruka osudu vedie naše pero po stranách. Nevinné vkĺznutie pod krídla hriechu je ľahké. Od tej chvíle sa čoraz menej dokážeme brániť slastnému klamstvu, neuvedomujúc si skutočnú cestu, ktorú si dláždime. Náprava pokrivenej morálky a úsudku je ťažká a zdanlivo nemožná. No prvopočiatočné popustenie uzdy opatrnosti nepochádza od nikoho iného, než od nás.

Esej hodnotí historička Lucia Kvasňovská:

Autor sa zameral na myšlienku z pohľadu vštepovania priebojnosti a z toho prameniacej úspešnosti v živote plynúcej z výchovy rodičov a používania tzv. ostrých lakťov. Opis procesu smerujúcemu k hádke, postupná gradácia napätia je vyskladaný veľmi živo a uveriteľne, hoci veľké množstvo použitých prechodníkov v tejto časti pôsobí trochu surovo, možno až prehnane. Predsa len, literárny jazyk má množstvo vrstiev a zákutí a netreba ich vždy obaliť do tejto síce zaujímavej formy, s ktorou ale treba citlivo narábať. Spracovaniu témy to však neuberá na kvalite. 

Samuel nezostáva iba pri pesimistickom a odovzdanom pohľade na budúcnosť jednotlivca a poznamenáva, že svoju budúcnosť si tvoríme sami.  Jeho úvahy však plynú aj temnejšími zákutiami a vyjadrujú znepokojenie, či je človek vtiahnutý do osídiel zloby a hriechu ešte vôbec schopný a najmä ochotný vrátiť sa z objatia príjemného opantania moci.

Záver eseje však ponúka akú-takú nádej a pripomenitie, že všetci sa rodíme ako tabula rasa, a zodpovednosť za to, čím svoj život naplníme zostáva na nás.

Pochopenie Johanidesovej myšlienky sa zdá byť zjavné. Mňa osobne zaujal najmä prepojením všeobecne prijímaného názoru, že človek je najdokonalejší predátor a tak sa dostal na vrchol potravinového reťazca a vplyvom rodičov na rozvíjanie silových, možno až útočných vlastností u svojich detí s cieľom zabezpečiť im úspešnú budúcnosť v neľahkom svete. 

Autorov text je príjemne vyvážený, nezostáva nikde vysieť a ponúka množstvo myšlienkových vrstiev na polemizovanie .