Esej o tom, ako prekvapujeme seba samých

Lucia Poláková z Gymnázia Ladislava Novomeského v Senici získala v Eseji Jána Johanidesa 2020 ďalšiu z prémií. 

Prekvapujeme seba samých. Sme zaskočení vlastným konaním3

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: Mysleli sme si, že sme schopní vytvoriť skutočnú lásku, a keď sa konečne vytvorila situácia, v ktorej sme ju mali realizovať, zistili sme, že to nedokážeme. Začali sme byť iba zlí.

(Novela Nie, Súborné dielo Jána Johanidesa, zväzok 1, vydal Koloman Kertész Bagala, Bratislava 2014, str. 266)

 

V živote sa naskytne relatívne veľa príležitostí, keď sa vytvorí priaznivá situácia na dosiahnutie nejakého cieľa. Zväčša práve na tomto mieste zlyháme. Prestaneme si veriť, stratíme odvahu a následne sa už len rútime v  prúdoch reakcií okolia, výčitiek svedomia, ale predovšetkým sa vzďaľujeme od svojho cieľa.

Každý prelom, každá zmena, ktorá je potrebná, aj keď o nej pôvodne môžeme pochybovať, nie je ľahká. Zmena popri nadobudnutí iného rázu znamená implicitne tiež vedieť sa prispôsobiť. Výrok Jána Johanidesa o nemožnosti ľudstva zbaviť sa negatívneho správania a opakovania rovnakých chýb je možné uplatniť na rôzne životné situácie: od osobných až po globálne.

Láska je niečo, čo sa veľmi ťažko opisuje. Je to cit, ktorý máme všetci v sebe. Sme s ním v kontakte, takmer už od malička. Láska je synonymum pre silné citové vzťahy, pre náklonnosť, pre maximálne dobro, čo nám dáva nádej, posúva vpred, spája ľudí a dáva životu zmysel.

Ako v básnickej reflexii Miroslava Válka: „Život je iba prenášanie lampy v tmavej miestnosti: vždy trocha svetla z trocha inej strany...“1 Za takéto svetlo pokladáme lásku. Je to teplo, ktoré z nás sála, keď ju cítime. Je to energia, ktorá nás nabíja a núti robiť divy a zmeny. Bez lásky v akejkoľvek podobe nie sme šťastní, sme stratení, sme sami.

V osobnom živote každého jedinca, v akomkoľvek spoločenstve, v akejkoľvek krajine i naprieč históriou vždy prebiehali  udalosti, ktoré vznikli len vďaka viere v lepšie zajtrajšky, vďaka presvedčeniu o spolupatričnosti ľudí, o odhodlanosti a solidarite. Už vieme, že nie je výnimkou, ak je pri štarte odhodlanie a morálne vysoký čin, no v cieli zisťujeme značnú mieru transformácie prvotnej predstavy, prípadne nie sme schopní našu predstavu priviesť do cieľa.

Za typický príklad z našich dejín by sa dala považovať Nežná revolúcia z roku 1989. Dlhotrvajúca nesloboda, strach, neinformovanosť občanov, zákerné využívanie moci, to všetko boli následky, ktoré dohnali spoločnosť k činom v novembri 1989. To, čo ľudí na námestiach spojilo, bola túžba po zmene. Už viac nechceli čeliť nebezpečenstvu ŠtB, boli unavení z neustáleho vysvetľovania, dokazovania neviny, obhajovania seba a svojej rodiny, nechceli byť v klietke socializmu. Protesty v každej obci vtedajšieho Československa mali veľmi podobný charakter. Protesty boli nenásilné, aj keď nemožno tvrdiť, že sa zaobišli bez násilia moci, ktorá sa bezohľadne snažila udržať na čele komunistického štátu. Vo všeobecnosti ľudia už nechceli násilie, netúžili po drastických prevratoch. Ale túžili po niečom novom. Po demokracii. Držala ich atmosféra zmyslu, lásky, nádeje, solidarity a zmeny. Dokonca aj revolučné piesne vystihovali túžbu po zmene a naši rodičia si denne sľubovali na námestiach vytvorenie spoločnosti lásky, úcty, tolerancie, rešpektovania: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.“2

Pieseň Ivana Hoffmana je dnes pokladaná za oficiálnu hymnu revolúcie a v prelomovom období novembra – decembra 1989 vyjadrovala presvedčenie celého národa. Verše a tóny boli pre väčšinu znamením nádeje. Nežná revolúcia nás dokázala  spojiť vo viere v dobro a lásku medzi ľuďmi, ale nie všetky udalosti prebiehali pozitívne. Po dlhých rokoch železnej opony, tlaku moci a uniformity  sme neboli pripravení na takúto zmenu. Občiansky aj politicky sme zlyhali a začali sme byť iba zlí. Zistili sme, že to nedokážeme a to silné puto sa pretrhlo. Po predsavzatiach konca roku 1989 nastupujú ťažké 90. roky. Mečiarizmus a kauzy spojené s ním a s jeho vládnutím, globalizácia, ktorú sme dovtedy nepoznali, a preto sme neboli schopní jej kvalitného využitia. Nacionalizmus ako produkt novej slobody, ktorého korene sa tiahnu až do súčasnosti, až po konečný rozpad Československa. Ale tiež následná éra finančnej oligarchie, mafia a manipulovanie s verejnosťou, to všetko pokladáme za absolútne popretie skutočnej lásky. To všetko bolo legalizovanie éry zla.

Dá sa konštatovať, že láska a sila solidarity, ktorú ľudia nadobudli počas Nežnej revolúcie, sa rýchlo stratili. Túžba vládnuť, chamtivosť po majetku a peniazoch a vlastnosť egoizmu dokázali zmeniť napredovanie oboch krajín nie práve tým najlepším smerom. Dôkazom toho je aj neprijatie do Európskej únie v porevolučných rokoch.          

Našťastie aj napriek negatívnym vplyvom našej cyklickej histórie sme dokázali veľkú zmenu bez použitia hrubej sily. A prečo sme nakoniec predsa len stratili odvahu pokračovať v správnom smere ďalej? Jednoznačnú otázku nie je ľahké zodpovedať. Ľudstvo sa stále vyvíja a žiadna spoločnosť v žiadnom historickom období ešte nedospela k morálnej dokonalosti, ba ani sa k tejto méte nepriblížila.                                     

Môžeme sa však poučiť a vyvarovať sa chýb  z  minulosti tým, že sa budeme usilovať byť tolerantní, nešíriť nenávisť, byť pokorní, ale aj dôvtipní a snažiť sa pozerať na situáciu s rozumom. Šírme lásku, ktorú máme v sebe, nevzdávajme sa zo strachu a nestávajme sa zlými!

 

1 – Válek, Miroslav: Skľúčenosť. In: Len tak. Senica: Hevi, 1995. 148 s., ISBN 80-85518-87-2
2 – Hoffman, Ivan:  Sľúbili sme si lásku [akordy a text na Supermusic] [online]. www.supermusic.cz, [cit. 2020-02-13]. Dostupné online.
3 - „Prekvapujeme seba samých. Sme zaskočení vlastným konaním. Neraz sme zákerní sami k sebe.“ Johanides, Ján: Trestajúci zločin. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1995. 96 s., ISBN 8022006653

 

 

Esej hodnotí spisovateľ Marek Vadas:

Lucia Poláková si vybrala citát o láske, po ktorom študenti siahali najčastejšie, no svoju esej naň adaptovala netradičným spôsobom. Namiesto osobných zamyslení nad intímnymi vzťahmi tu Johanidesov výrok preniesla ku globálnym probrémom - premýšľa o Nežnej revolúcii a následných historických udalostiach.

Ideál slobody povalil moc bývalého režimu na námestiach v atmosfére lásky, nádeje a vzájomnej solidarity. Viera v dobro a lásku však bola naštrbená vpádom slobody, voľného trhu a globalizácie, na ktoré sme neboli pripravení a nasledovali politické i občianske zlyhania. Puto solidarity sa pretrhlo a prišli temné časy nacionalizmu, mečiarizmu, oligarchie a mafie.

V jazykovo i kompozične zručnej eseji sa Lucia zamýšľa nad tým, prečo sme po revolúcii nedokázali pokračovať v správnom smere, ktorý sme si na námestiach vysnívali, a volá po tolerancii, pokore a láske.