Vyhľadávanie
Prémiu v súťaži Esej Jána Johanidesa 2020 získal aj Miroslav Bogyo, ktorý študuje na SOŠ technickej vo Vrábľoch.
Prvé, čo mi napadlo pri myšlienke Jána Johanidesa, bolo, ako sme sa cítili spolu so sestrou po rozvode našich rodičov. Hovorím cítili, preto „sadlo“ aj to množné číslo. S odstupom času som sa rozhodol na túto problematiku napísať prácu a opísať moje pocity, postoj a svoj názor, lebo dnes je rozvod bežným javom v spoločnosti, no na druhej strane sa hlboko dotýka všetkých zúčastnených. Žiaľ, je to záležitosť všetkých dotknutých osôb – najmä detí.
Dnes som už sám v podstate čerstvo dospelý a od rozvodu mojich rodičov uplynulo osem rokov. Mám osemnásť rokov a sestra Veronika pätnásť. Každý z rodičov má dnes už nového partnera a rodinu. Sú šťastní a my už tiež. Ale nebolo to tak hneď. My všetci – mamina, ocino, ja i sestra, sme si mysleli, že sme schopní vytvoriť skutočnú lásku. Ale to bolo pred mnohými rokmi. Samozrejme, my sme boli desať a sedemročné deti, zodpovednosť niesli rodičia, no zrazu im to nešlo – komunikovať s láskou... Rovnako sa nedalo nám „byť dobrými deťmi“. Preto sme začali „byť iba zlí“. Keď sa už rodičia snažili komunikovať, ja a sestra sme im to dosť komplikovali.
Je to už dávno a som šťastný, že na oboch stranách vládne pokojná rodinná atmosféra – u ocina i u maminy. Ale vtedy sme so sestrou naozaj tak reagovali, akoby naschvál sme boli zlí. Dnes viem, že niekedy musí niečo skončiť, aby mohlo niečo nové a lepšie začať, že nie sme ani prví so sestrou a ani poslední, čo v dnešnej dobe zažili rozvod svojich rodičov. Už to neberiem tak tragicky, hlavné je, že som s oboma v kontakte a dokonca mi pribudli i noví súrodenci z oboch strán.
Už teraz chápem, že sme so sestrou na seba len pútali pozornosť, lebo rodičia boli zaneprázdnení sami svojimi problémami a mali sme pocit, že nás nevidia a nechcú vidieť. Konečne chápem aj svojich rodičov. Potrebovali znovu získať pevnú pôdu pod nohami a som presvedčený, že nás videli a vnímali, no museli vidieť a riešiť aj mnoho iných vecí. Áno, na chvíľu nám vzali pocit istoty a bezpečia, lebo rozpad rodiny je často o kriku, hádkach, nezáujme, konfliktoch... Žiaľ, o tom to je, ale som rád, že obidvaja našli pevné zázemie a pokoj v nových vzťahoch. Naučilo ma to, že treba urobiť všetko, aby sa rodina nerozpadla a ja chcem veriť, že raz to moje deti nezažijú, a keď sa raz rozhodnem založiť si rodinu, bude to raz a navždy.
Myslím, že keď moji rodičia vstupovali do manželstva, verili, že ich vzájomný vzťah bude trvať naveky. Tiež zdieľam názor, že aj všetci mladí ľudia vstupujú do manželstva s týmto zámerom, zakladajú si rodiny s partnerom, s ktorým túžia byť v dobrom a v zlom raz a navždy. Ale skúsenosť zo života mojich rodičov ma naučila, že keď niečo naozaj nefunguje, tak je potrebné nebáť sa začať odznova a treba pracovať na tom, aby som žil stále vo funkčnom vzťahu.
Dnes svojich rodičov obdivujem a dokonca im ďakujem, že sa nebáli začať odznova. Viem, že urobili maximum na záchranu ich vzťahu. Som rád, že mám s oboma vzťahy na dobrej úrovni. Tiež je na nezaplatenie, že mám ďalšie dve sestričky od ocina a jedného bračeka od maminy. Som vlastne šťastný, lebo zažívam prostredie v dvoch funkčných rodinách a dnes to už nie je až taká nevýhoda. Neraz si kladiem otázku, či by bolo lepšie, keby „nasilu“ zostali spolu a zažívali by sme všetci ich každodenné hádky, krik, stres... Už chápem výrok matky, že niektorí zostávajú spolu len kvôli deťom. Oni sa práve kvôli deťom rozhodli odísť od seba, aby zažili správny vzor rodiny. Pred niekoľkými rokmi som to nechápal, dnes mi to dáva veľký zmysel a veľa ma to naučilo. Mojím jediným želaním je, aby sa naučili komunikovať medzi sebou. Síce sa už nehádajú, ale len preto, že nie sú absolútne v žiadnom kontakte. Ale to už je ich problém, nie môj.
Ja sa snažím z tohto celého a zo všetkého, čo zažívam vo svojom dosiaľ krátkom živote, zobrať ponaučenie. Neraz rozmýšľam o tom, čo by som urobil v budúcnosti inak ako moji rodičia. Neviem, či by som konal lepšie, ale urobil by som to inak... Nič a nikoho nesúdim, len akceptujem. Na všetko si v tichu tvorím svoj pohľad, názor a v podstate v súčasnosti ďakujem obom svojim rodičom, že sa formuje zo mňa osobnosť, ktorou som dnes. Ale som hrdý aj sám na seba, lebo viem, akým progresom som prešiel. Poznám niekoľko kamarátov z rozvedených rodín, kde zďaleka nie sú dodnes šťastní, lebo nové partnerstvá ich rodičov sa znova rozpadli, alebo im nestačia financie. Preto som naozaj vďačný za to, čo mám v oboch rodičoch aj dnes. Myslím, že nás to všetkých tak trochu zocelilo. A aj keď sa moji rodičia nerozprávajú, ako som už spomínal, cítim, že sa rešpektujú a to mi stačí.
Rozvod je jednou z najbolestivejších a najkomplikovanejších udalostí v živote človeka. Pretrháva vzťahy a dotýka sa samej podstaty ľudskej identity. Predsa len je potrebné pochovať vzťah, v ktorom kedysi dvaja ľudia nachádzali lásku, istotu, identitu, sny a nádeje, keď už nemajú k sebe blízko. Moji rodičia boli spolu sedemnásť rokov, z toho boli pätnásť rokov manželmi. Brali sa veľmi mladí. Možno to bol dôvod „krachu“ ich manželstva, príčina, že každý dospel k iným hodnotám a cieľom, no som rád, že to ich zlé spoločné obdobie je za nami, lebo to bolo všetko veľmi traumatické. Určite aj pre nich, no hlavne pre nás, deti. Neobviňujem však ani jedného z nich za rozvod a ani seba a sestru už dnes neberiem ako príčinu rozpadu ich vzťahu, lebo veľakrát počujem, že za všetko sa obviňujú a cítia sa zodpovedné deti. Pamätám si aj mnohé pekné chvíle zo života s mojimi rodičmi. Preto radím aj iným deťom – nechajte problémy dospelých dospelým, nedovoľte im, aby vás zaťažovali svojimi starosťami a nerobte im sudcov. My sme si rodičov nevyberali, takže pre nás sú dôležití obidvaja a som rád, že tí moji to chápu. Rozvod je jednou z udalostí, ktoré by si nikto z nás, a určite ani z dospelých, nevybral, keby to nebolo potrebné a nezlepšilo by to ich životnú situáciu. Ak už sa nenašlo iné riešenie, je potrebné to urobiť tak, aby mal rozvod čo najmenšie následky na všetkých, ktorých sa dotýka. Moji rodičia urobili všetko pre to, aby sme sa necítili vinní a snažili sa nám dať čo najväčšiu podporu, hoci nie vždy sa im to darilo, ale určite to oceňujem.
Niekde som čítal, že ak bolo manželstvo uzavreté pred dosiahnutím dvadsiateho roku života, je najväčším predpokladom neúspešnosti a rozpadá sa do piatich rokov. Moji rodičia sa brali vo veku, keď mamina mala devätnásť a otec dvadsať rokov. Som rád, že vydržali spolu pätnásť rokov. Musím to brať ako to je.
A na záver mi nedá nepoužiť citát Jána Johanidesa. Síce s menšou zmenou: „Mysleli si, že sú schopní vytvoriť skutočnú lásku, a keď sa konečne vytvorila situácia, v ktorej ju mali zrealizovať, zistili, že to nedokážu. Začali byť iba zlí.“
Dnes viem, že zlí len voči sebe. Svoje deti určite celý čas vrúcne milovali. O tom som s istotou presvedčený.
Esej hodnotí poetka Eva Tomkuliaková:
Na literatúre sa mi páči okrem iného aj to, že v nej veľakrát nachádzam niečo, čo súvisí s mojím životom, čo rezonuje s mojou životnou skúsenosťou. Doterajší životný príbeh študenta Miroslava Bogya a myšlienka Jána Johanidesa postavené vedľa seba pôsobia akoby si z oka vypadli. Miroslav Bogyo túto podobnosť neomylne rozpoznal a opísal vo svojej eseji. A to nie je, našťastie, všetko. Na hodinách slovenského jazyka a gramatiky sa vyučuje, aký je rozdiel medzi esejou, úvahou – a rozprávaním. V Bogyovej eseji je veľmi veľa presných postrehov, introspekcií, rozvíjaní myšlienok, vysvetlení, analýz. A to všetko je opísané nekomplikovaným, prirodzene plynúcim jazykom, ktorý sa na nič nehrá, nie je ornamentálny, skôr by som ho označila prívlastkom civilný. Hemingway, známy svojou stručnosťou, by sa zaň, podľa mňa, nehanbil. Z tejto eseje som mala pocit, že jej autor je vo svojom veku asi najzrelšia osobnosť spomedzi všetkých tých, ktorí a ktoré sa rozhodli, že sa do súťaže prihlásia. Nedalo sa s ním nesúhlasiť. Napríklad to, ako odhalil, že v danej situácii neboli na seba navzájom zlí iba jeho rodičia, ale aj deti, teda on so sestrou, veľmi oceňujem. Rovnako aj to ako Miroslav rozpoznal všetky príčiny, ktoré s rozpadom vzťahu jeho rodičov súviseli. Ešte stále nie je celkom bežné, že sa u mladých mužov stretávame s tým, aby takto otvorene odkryli svoju citlivosť a zraniteľnosť. Chce to odvahu. Prajem si a silno držím palce, aby Miroslavovi vyšli všetky predstavy o budúcnosti, ktoré spomenul vo svojej eseji. Myslím, že na to má.
