Esenciálna potreba

Nová kniha Stanislava Rakúsa Ľútostivosť obsahuje päť poviedok – Dom na Agátovej ulici, Cintorínska štvrť, Ohrozenie, Ľútostivosť a Olivovozelené sako. Každá z poviedok je svojbytná, teda odlíšená v téme, zobrazovaných dejoch, situáciách a v postavách.

Z hľadiska knihy ako celku možno štyri kratšie poviedky vnímať ako prepracované „kresbové štúdie“ k hlavnej „maľbe“ (poviedka Ľútostivosť), podobne ako to poznáme vo výtvarnom umení. Plnia funkciu rozpracovania detailov, portrétov, varírovania uhlov pohľadu, konfigurácií a gest. Z knihy tak vyžaruje zdvojená oscilácia, keď sa poviedky správajú ako celkom nezávislé a zároveň sú hierarchizované.

Trojicu poviedok Dom na Agátovej ulici, Cintorínska štvrť, Ohrozenie spája príbuznosť témy, rozprávač v tretej osobe, ktorý sa vyznačuje disciplinovanosťou a striedmosťou (vypovedá, nič však nehodnotí) a otvorený – „useknutý“ koniec (pripomína to koniec v staršej autorovej poviedke Telegram).

 V centre pozornosti prvej poviedky je rodina Vozárovcov – rodičia a tri už odrastené deti. Vozárovci sú nečakane postavení do problémovej situácie – treba podpísať reverz a prijať späť do rodinného kruhu štvrté dieťa, syna, dávnejšie odídeného z domu do kláštora, ktorý sa pre psychickú chorobu ocitol v psychiatrickom ústave.

Členovia rodiny sa s tým vyrovnávajú každý po svojom. Rodičia a dvaja súrodenci bezproblémovo. Inak situáciu vníma sestra Ema. Uzavretá povaha, ale aj hlboká láska k chorému bratovi, ktorý po návrate domov bude už pravdepodobne niekým iným, a predchádzajúce tragické udalosti v širšom okolí i v rodine vovádzajú Emu počas cesty na stanicu po brata do napätia. Na stanici rodina zistí, že Emy niet. Tu sa prvá poviedka končí. Ema je postava – záblesk. Len čo sa zjaví, už aj zmizne.

Hrdinom druhej poviedky je samotár Jakub Trinár. V novom prostredí cudzieho mesta nenadviazal užšie vzťahy, a tak priľnul k voľnosti a radosti, ktorú mu poskytuje bicyklovanie v okrajovej zóne mesta s cintorínom. Keď sa Trinár ocitne v novom zamestnaní sídliacom v jeho obľúbenej štvrti s cintorínom, stret s ľudskou hrubosťou, ale najmä vulgárnosť myslenia i reči kolegu v kancelárii zničia v okamihu Trinárovi všetko, čo má vzťah k cintorínskej štvrti. Trinár túži uniknúť z neľudského prostredia, ale upadá psychicky i zdravotne. Kŕče a nevoľnosť nútia Trinára ísť na toaletu, len čo ráno vstúpi do kancelárie s tyranským kolegom. Tu sa druhá poviedka končí.

V hrdinovi tretej poviedky Ondrejovi Hrabárovi je spúšťačom obsedantného pocitu ohrozenia stretnutie s dezorientovanou, zvláštne vyzerajúcou staršou paňou v novom obytnom dome. Hrabár si na ten pocit pamätá z detstva, keď v šere a tme videl v prostredí preludy. Uprostred noci musí ísť na pohotovosť s mladším, niekoľkomesačným synom Tomášom. Ale ani šťastne sa končiaca cesta na pohotovosť nočným mestom, sprevádzaná prízrakmi susedky, nevytrhne Hrabára z pocitu ohrozenia. Po prebdenej noci s trochou spánku v kresle nastupuje o siedmej do práce, aby sa vzápätí, hnaný pochybnosťou, či je dieťa skutočne v poriadku, vracal domov. V mysli mu prebleskne myšlienka – „len aby nestretol paniu s krikľavo čiernymi vlasmi“. (s. 67) Tu sa tretia poviedka končí.

Tri poviedky sú pretkané tajomnom a neurčitosťou (času, miesta). Protagonisti nie sú profesionálne určení, čosi robia, ale nevieme presne čo. To všetko nie je dôležité možno aj preto, že ľudské, ktoré sa tu odohráva, a povolania ľudí sú tu univerzálne bez ohľadu na čas a miesto – sú to matky a otcovia, sestry a bratia, tety a strýkovia, priatelia a susedia, kolegovia. Všetko vážne sa nadľahčuje citlivým humorom sústredeným väčšinou vo vedľajších situáciách a postavách. V nadtextovej rovine sa naznačuje, že pozadie (spúšťač) tematizovaných podôb stavu duševnej nerovnováhy, v ktorej sa ocitajú traja protagonisti, môže byť ambivalentné – môže ísť o predispozíciu, o dôsledok predchádzajúcich tragických skúseností či o kombináciu oboch. Nevieme zatiaľ, kam tieto texty smerujú, čo bude nasledovať.

Vo štvrtej poviedke Ľútostivosť sa doterajšia perspektíva mení (prevracia). Próza má v porovnaní s ostatnými trojnásobne väčší rozsah. Rozprávačom protagonistom (rozprávanie v ich‑forme) je sedemdesiatosemročný osamelý muž (nikoho už nemá, zomrela mu aj manželka). Putuje ulicami a pod vplyvom zachovaného, zmeneného i strateného reflektuje minulosť: železničná stanica je nová a rozľahlá, už ju nespoznáva, ale trajektória pravidelných rodinných ciest – rituálov na stanicu cez koľajisko je v pamäti živá. Obchod s rozličným tovarom už nestojí, ale vtipný obchodník Radimák so svojou „pištiacou myšou“ je v mysli nezmazateľný. Je to pokojné, vyrovnané rozprávanie, v ktorom nemožno prehliadnuť myšlienku, že to, čo môže pomôcť vybalansovať naše chvenie, je uvedomenie si komplementárnosti ako princípu jestvovania sveta: „… si po rokoch myslím, že náš vzťah k výškam a prírode má pôvod v nížinnom živote, ktorý v človeku vyvoláva túžbu po širokom, panoramatickom výhľade. Pochopil som to pri manželke. Pochádzala z kopcovitého kraja… Ona mala v sebe to, čo mne a mojim príbuzným chýbalo – zmysel pre prírodný detail. Zaujímalo ju vnútro lesa. Mnoho videla a nachádzala už na jeho malej ploche…“ (s. 80 – 81)

V poviedke Ľútostivosť sa zbiehajú viaceré motívy, ktoré sme dosiaľ mohli postrehnúť v predchádzajúcich poviedkach, keď v protagonistovi Ľútostivosti zazrieme trochu aj Emu Vozárovú, Jakuba Trinára, Ondreja Hrabára, ale aj menom neoznačeného rozprávača poslednej poviedky Olivovozelené sako – zhovorčivého elegána s neuhasiteľnou chuťou do jedla, čakajúceho na stanici brata, ktorý prichádza zo vzdialeného mesta – naznačuje zdvojené posolstvo knihy: Rakúsovi modeloví protagonisti môžu predstavovať jednu bytosť v rozličných fázach života, ale zároveň môže ísť o individuality s vlastnosťami a skúsenosťami, ktoré sú prienikové a ľudsky univerzálne. Tak sa nám to javí na základe kompozície, ktorá je detailne a dômyselne prepracovaná na žánrovo obmedzenej ploche poviedky. Pritom text za textom sa číta ľahko, prístupne, akoby sme sledovali tanec letiaceho pierka.

Záverečná poviedka Olivovozelené sako je formou i otvoreným koncom blízka prvým trom, no načiera do inej – ľahšej či žoviálnejšej témy a atmosféry, čím prináša uvoľnenie a nasmerúva čitateľa už von „z obrazu“.

V knihe Ľútostivosť Stanislava Rakúsa sa pozornosť sústreďuje nie na duševné vychýlenia, akoby sa mohlo zdať, ale práve naopak, na duševnú rovnováhu ako esenciálnu ľudskú potrebu.

Výraz esenciálna ľudská potreba volíme analogicky v zmysle, v akom sa prívlastok esenciálny začal v poslednom období v slovenčine používať v spojení esenciálne obchody a služby, teda základné, bez ktorých sa nedá žiť (výraz esencia má rovnako blízko k duši i k chuti, potravine a jedlu).

Vzhľadom na témy prvých troch poviedok sa môže pociťovať silná súvislosť s naším súčasným civilizačným ohrozením a stresom, preto sa môže autorovi pripisovať, že knihou reaguje na súčasný stav. Hoci sa tomu nedá vyhnúť, pretože čitateľ sa vždy nachádza v istej osobnej i spoločenskej situácii, domnievame sa, že v texte je dostatok signálov na to, že autorovi ide skôr o stvárnenie archetypu, teda večného obrazu.

Stanislav Rakús: Ľútostivosť

Levice: KK Bagala, 2021