Vyhľadávanie
Druhé miesto za esej získal Patrik Vavrovič, ktorý navštevuje Gymnázium sv. Uršule v Bratislave. Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Esej bola inšpirovaná myšlienkou:
„Hľadali ste v sebe v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi. “ (Ján Johanides: Súkromie)
Keď som bol malý chlapec, mal som výnimočnú úctu k starým ľuďom a pekné kučeravé vlasy. (Tie kučeravé vlasy zatiaľ nie sú relevantné, iba chcem aby mal každý čitateľ možnosť si ma predstaviť čo najpresnejšie.) Nezdá sa to tak dávno, ale odvtedy sa veľa vecí zmenilo. Pred nástupom internetu som mal tú možnosť rozvíjať svoju myseľ pri pekných knihách, o čo je väčšina moderných detí pripravená, pretože kniha na nich nevyskočí v nekonečne hýbajúcich sa farieb a nezačne im motať hlavu nejakou blbosťou.
Takže áno, v tom čase som choval veľmi veľkú úctu k ľuďom. Malým i veľkým. Pre mňa boli všetci príslušníkmi onoho čudného živočíšneho druhu, ktorému sa podarilo zvrhnúť kráľov, vytvoriť generátorom elektrinu a platiť malými veselými kartičkami na ktorých boli zázračné peniažky. No čo ma fascinovalo ešte viac, boli starí ľudia. Znie to nezvyčajne, som si toho vedomý, no malo to prostý dôvod.
Všetci sa ponevierame vesmírom na tej istej rotujúcej skale a niektorí ľudia sú na nej už pekne dlho. Títo starí ľudia za ten čas blahoželali svojim blízkym k novému roku nie raz, nie dvakrát, ale niekedy aj dvadsať, tridsať, päťdesiat, či dokonca sto ráz! Ak by si taká storočná babička robila každé ráno iné raňajky, mala by dokopy vyskúšaných asi 365x100=36 500 raňajok. Vtedy som nemal také odborné znalosti matematiky, aby som si vedel predstaviť, koľko to je. Vedel som len odhadnúť, že je to pekelne veľa, takmer nekonečno.
Toľko času stráveného na tejto planéte. Prišiel som teda k logickému záveru, že starí ľudia musia vedieť skoro všetko. Lebo žijú dlho. Nerozumel som tomu, prečo je toľko mladých ľudí takých zaslepených a nepočúvajú starých ľudí viac. Veď keď starý človek, ešte k tomu aj s bielou bradou, povie, že mal kedysi známeho, ktorý veľa pil a zlyhala mu pečeň, tak by som sa alkoholu za žiadnych okolností nechytal! Ak by povedal, že lásku svojho života stretol vo svojich 9 rokoch a že ľutuje, že sa jej nedržal, nikdy by som nepustil svoju kamarátku Lauru z očí. (Len pre prípad.)
Veril som, že každú chvíľu sa človek niečo naučí, každú hodinu ho stretne niečo nové, čo si až do smrti zapamätá. Môj ďalší logický úsudok bol lineárny nárast vedomostí s každým dňom, mesiacom, rokom života. O to väčšia bola moja fascinácia ľuďmi, čo mali viac ako 18 rokov a boli takzvane svojprávny. To bolo zvláštne slovo, ktoré mi vtedy naháňalo strach. Teraz žiaľ vidím, že tretina týchto slávnych svojprávnych sa bojí objednať si pizzu cez telefón.
Mojej starej mamy som sa raz opýtal, koľko má rokov. S kamarátkou sa zasmiala a povedala mi, že sto! A jej kamarátka zase, že sto a jeden! Bol som v úžase. Ani som len netušil, že moja babka mala len niečo cez 50. Takže to bola napokon pravda, starší ľudia boli o kus prefíkanejší ako ja.
Je úplne prirodzené, že čas je mimoriadne zákerný a má možnosť držať všetkých hrdých členov druhu homo sapiens v šachu. Pustil sa aj do mňa, narástli mi fúzy, nohy, ruky a trochu aj hlava. Moje miesto v prvej triede nahradil nejaký ďalší malý chlapec, čo mal možnosť nechápavo pozerať na znaky v šlabikári. A jedného dňa snáď duchaplne halucinovať pri pohľade do dobrej knihy. Mňa však v tom čase okolnosti donútili prehodnotiť moje vnímanie sveta. Čelil som už druhej tvrdej realite (pričom tá prvá bola, keď som zistil, že nič neviem, trochu ako Sokrates). Nie všetci dospelí boli nevyhnutne rozumní. A od tohto momentu už to išlo iba dolu kopcom.
Masa informácii a podnetov zo všetkých možných strán, sociálnych skupín, internetu, kňaza a moderátora športových novín sa na mňa valila denne. Toľko názorov, na nekonečno problémov. Bola za zničením dvojičiek americká vláda, aby mala dôvod prísť na blízky východ? Oplatí sa mať jednotky zo všetkých predmetov? Budem zdravý, ak budem jesť karfiol a zeleninovú polievku? Zabijú ma jedného dňa instantné rezance?
Počas môjho štúdia v zahraničí som utrpel už tretí tvrdý stret s realitou. Nielen, že ja nič neviem. Prišiel som na to, že ani ostatní nič nevedia. Nevedia nič o sebe, o mne, o Slovensku... Všetci boli a sú chytení v biednej sieti ako ryby. Lenže túto sieť nie je možné vidieť mikroskopom, chytiť, rozrezať nožnicami ani ju vziať so sebou na jazero. Všetci boli chytení v tom, čo dôverne poznali. V rutine, v systéme, v patetickej nevedomosti. A ja som túžil byť jej súčasťou.
Z otázky: „Všetci moji kamaráti sa môžu hrať v piesku, tak prečo nie ja?“ sa zrazu stalo: „Prečo som jediný, kto vie na tomto dvore po anglicky? Veď sa to tu vyučuje ako povinný predmet!“ Vnútri siete, kde boli všetci chytení, tvorenej z ich zvykov, sociálnych kontaktov a predchádzajúcich skúseností, bola všetka tá zábava. A aj keby tam bolo kopec utrpenia, stále tam bolo viac zábavy ako mimo nej. Lenže ujsť z nej von bolo rovnako náročné ako sa dostať dnu. A tak mi nezostalo nič, iba ju sledovať.
A takto to ide stále dokola, každý deň je stret s realitou. Každý deň sa dozvedám, že ani po rokoch štúdia, rozhovoroch s množstvom múdrych ľudí a skúmaním sveta na tejto poletujúcej skale ničomu celkom nerozumiem. Zrejme sa nedá chápať iba jednu vec na tomto svete. Môže človek pochopiť iba... Povedzme kameň? Nie, musel by pochopiť celú geológiu, aby mal úplne presnú predstavu o tom, čo je kameň. A ako sa medzi sebou rôzne kamene líšia. A potom, ako presne zapadá taký kameň do litosféry? A čo biosféra alebo hydrosféra? Človek musí rozumieť aj im, aby porozumel kameňu. Jeho zloženiu, vplyvu na prostredie alebo pôvod.
Ale tým to nekončí. Ako rýchlo padá kameň dolu kopcom, keď ho hodím, lebo mám nervy zo štúdia geológie? No, na to potrebujem fyziku. A čo cíti taký kameň, keď sa kotúľa po iných kameňoch? Má dušu, myseľ? Po odpoveď by som si mal pre istotu zájsť za filozofom, biológom, ten ma pošle ku psychológovi a ten ma odporučí známemu psychiatrovi, ktorý mi čírou náhodou ukáže „kanceláriu“ v miestnom blázinci, kde sa môžem nerušene zamýšľať. A viete, o čo sa bude snažiť, keď zistí, aké mám poistenie? Že prečo ma ten kameň tak zaujíma. Žeby za tým bola nejaká trauma z detstva? No, to dúfam nie.
Pýtam sa teda: „Dá sa poznať človeka bez toho, aby som poznal spoločnosť? A spoločnosť, bez znalostí ostatných druhov? A živé veci bez znalosti neživých? A empirické od duchovných? A skutočné od vymyslených?“ Ešte pár viet a človeku sa začne búriť v žilách krv. Ako sa tento ničomník opovažuje urážať druh, ktorý vymyslel lietadlá, ktorý sa naučil variť pivo a ktorému naháňajú väčší strach revízori ako aligátory.
A keď na to napokon jedného dňa nájde nejaký človek odpoveď, nastane čas položiť si poslednú otázku. Má zmysel sa toľko pýtať? Je to podstatné? Nedá sa nič robiť. Zistil som, že je jedno, či si dám vlasy doľava alebo doprava. Jednej z mojich spolužiačok sa to aj tak nebude páčiť. V tomto svete nie je pevný bod. Ja ho nemám a tí ľudia, ktorí ho majú, si ešte len nevšimli, že častice v ňom kmitajú.
Ako povedal Hérakleitos z Efezu: „Všetko plynie.“ A ani len netušil, akú mal pravdu.
Esej hodnotí editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:
Skvelé, vtipné, vypointované, dospelé a zároveň študentské – tieto prívlastky sa objavili v mojich krátkych poznámkach k doslova poslednej prečítanej eseji od Patrika Vavroviča. V zozname bola šesťdesiata prvá, a tak bola zároveň i výborným uzavretím môjho tohtoročného čitateľského zážitku z Eseje Jána Johanidesa.
Text začína zľahka, návratom do detstva. Ale nie prvoplánovým spôsobom. Patrik Vavrovič začína vetou, v ktorej sa doznáva, že mal ako malý chlapec výnimočnú úctu k starým ľuďom. A vzápätí na to vysvetľuje svoje dôvody prečo a vtipne prichádza k záveru, že starí ľudia musia vedieť skoro všetko, lebo žijú dlho.
De facto sa zamýšľa nad detskou nevinnosťou, ktorá mu je stále vlastná, a aj nad zaslepenosťou, ktorá zase sprevádza dospelých. Medzi riadkami ich kritizuje, pretože nevidia poklady ukryté v mysliach starších, no vedomostne bohatých ľudí. „Je úplne prirodzené, že čas je mimoriadne zákerný a má možnosť držať všetkých hrdých členov homo sapiens v šachu,“ píše Patrik Vavrovič o čase, ktorý napokon dobehol aj jeho, nielen všetkých tých starých ľudí, o ktorých sa zmieňuje v prvej polovici svojej eseje.
A ako rástol, s čím prichádzali zmeny, podnety a nové zistenia, prišiel na to, že „nie všetci dospelí boli nevyhnutne rozumní“. Všetko sa teda rýchlo menilo, autorov detský svet sa štrbil a lámal, a prechádzal do tradične nepríjemného stretu s realitou dospelosti. Náhle zisťuje, že človek musí aspoň sčasti chápať, ako veci fungujú, a prečo fungujú tak a nie onak. Inak nevie vôbec nič.
Ďalej prichádza na to, že svet je zložený z malých kúskov, ktoré tvoria jeden veľký celok, ktorý ale nie je uchopiteľný, a ani celkom pochopiteľný. Pretože existujú veci, na ktoré nestačí ani veľmi múdra a stará ľudská myseľ. Medzi riadkami nám Patrik Vavrovič odkazuje, že čím skôr to pochopíme, tým rýchlejšie prídeme na to, že možno vôbec nemá zmysel celý život klásť otázky, keď na ne existuje také nekonečné množstvo odpovedí. A aj tak sa vždy nájde niekto, komu tie odpovede stačiť nebudú.
Esej Patrika Vavroviča je filozofická, bez digresií a zbytočných floskúl. Jazyk používa veľmi živo a obratne, a je jasné, že vďaka knihám, ktoré bezpochyby číta, premýšľa o svete inak, ako je bežné. Má celkom jasne vyprofilovaný a priamočiary názor, vďaka čomu je jeho esej vysoko konzistentná a ucelená. A napokon aj vhodne ukončená: „V tomto svete nie je pevný bod. Ja ho nemám a tí ľudia, ktorí ho majú, si ešte len nevšimli, že častice v ňom kmitajú.“
Patrik sa vo svete dospelých rozhodne nestratí, a ak o to bude mať záujem, tak určite ani vo svete knižných autorov.
