Fraktál / literatúra horizontálne a vertikálne / Šéfredaktorka Stanislava Repar
odpovedá Stanislava Repar
Aká je genéza vášho časopisu?
Celkom čerstvá, to na jednej strane: vychádzame prvý rok. Na druhej strane ide o proces s dlhou prehistóriou, nie vždy závideniahodnou. Niektoré skutočnosti sú chronicky známe, iné zase – možno našťastie – zabudnuté. Objektívne o vzniku Fraktálu rozhodovali osobné väzby aj širšie spoločenské súvislosti. Napríklad moje väzby na slovenskú literatúru a literárnu vedu, niektoré časopisy ako Romboid alebo Slovenské pohľady v ich lepšej a najlepšej fáze vychádzania, tiež väzby na publikačné prostredie (stále sa bolo treba o tento priestor a jeho zdravý rozvoj zasadzovať), ale aj prepojenia na mnohých mne vzácnych ľudí a priateľov, kolegov tvorcov. Subjektívne je to neochota podriadiť sa logike privatizačného drancovania kultúrneho priestoru – a nielen na Slovensku. Teší ma všetko, čo napriek tejto logike prekvitá – a nie je toho zase tak málo. Ak by som však mala byť vecnejšia, už ako zodpovednú redaktorku Romboidu ma žralo, ako vydavateľ zaobchádza(l) so svojimi (prekérnymi!) zamestnancami v redakcii. Neskôr som sa s týmto problémom stretla v partnerských časopisoch v medzinárodnom projekte „Časopis v časopise“ – niektoré to doslova položilo. A keď som po 15 rokoch opäť nasmerovala svoju pozornosť na Slovensko, neverila som vlastným očiam a ušiam. V takej situácii môže človek buď rezignovať, alebo sa vzoprieť a konať. Ja som sa o to druhé pokúsila dvakrát: v roku 2016 a teraz opäť.
Mohli by ste predstaviť koncepciu a filozofiu časopisu? Ako sa líši od ostatných literárnych časopisov?
Naša minulosť je zatiaľ len hypotetická a rovnako hypotetická je ešte vždy aj naša budúcnosť. Práve v tom sa možno v danej chvíli odlišujeme od iných časopisov, ktoré v literárnom priestore fungujú už nejaký čas, či už tak (inšpiratívne), alebo onak (konšpiratívne). Sme hrdí na to, že sme vznikli ako nezávislý časopis, že v našom erbovom znaku sa popri hodnotách ako kvalita a pluralita nachádzajú aj étos a otvorenosť mysle, že dokážeme zmysluplne preklenovať miesta, kde iní zlyhávajú. To preto, lebo nás vedie zmysel celku, aj keď z perspektívy jeho najvýraznejších predstaviteľov či prejavov. Chceme byť v kolegiálnom vzťahu k tomu najlepšiemu, čo tento literárny priestor ponúka. A hoci sa niekomu môže zdať, že náš podtitul je len akousi slovnou hračkou, veľmi presne vystihuje to, o čo nám ide: zachytiť literatúru vo všetkých jej súradniciach a v celom jej bohatstve registrov i navrstvení.
Čo by si potenciálny čitateľ z aktuálneho ročníka časopisu rozhodne mal prečítať?
Ťažko je vyberať, mne sa zdá zaujímavé všetko. Ak by som však predsa len mala na niečo upozorniť, tak na rubriku AGORA v druhom čísle (s jej občianskym akcentom) – a v nej príspevok chorvátskeho filozofa Gorana Starčevića, povedzme že o rozdiele medzi eidos a eidolon v súvislosti s kultúrou demokracie, a to z hľadiska jej vývoja už od starogréckej polis. Rubrika sa opäť objaví vo štvrtom čísle, kde nám priblíži jánusovskú tvár demokracie: kedy, v čom a ako táto najlepšia forma vládnutia (s)pervertovala, okrem iného aj do svojej dnešnej podoby. Starčevićov pohľad je systémový – a presne to podľa mňa potrebujeme. Ak toto pochopíme, je nádej, že sa dostaneme z toho kotla, v ktorom sme uviazli na čele s našimi vládami a ich vládcami.
Čo môžeme očakávať v najbližších číslach časopisu?
Pripravili sme tretie číslo, ktoré by malo ísť už čoskoro do distribúcie. Sú v ňom vystopovateľné tri základné línie: tzv. osmičkárska – prejavuje sa vo zvýšenom zastúpení českých materiálov, kafkovská – ktorá vždy znova zarezonuje v každej dobe, a hravo-nonsenová, ktorá túto triádu potiahne až k polohám literárnych či jazykových „roztopaší“. Číslo štyri, teda predvianočné, bude trocha rozprávkové a filozofické. A potom uvidíme, kam sa pohneme.
