Eugena Gindla príhody a skúsenosti

Toto mesto je kráter, v ktorom zmizla história, píše Peter Macsovszky v knihe Moje mesto, ktorá vyšla v roku 2014 a v ktorej dal Eugen Gindl s Jánom Púčekom dokopy dvadsať autorov a ich rozprávania o slovenských mestách, ktoré ich formovali.

Smútok zo spretŕhanej minulosti, identity, z premárnených možností, ktoré poskytuje rôznorodosť, a z bezbrannosti voči neosobnosti a vulgarizácii kultúry neobchádza rozprávanie ani o jednom meste a tak ako kráter, v ktorom sme sa stratili, pôsobí vlastne celé Slovensko. Neraz sme sa o tom s Eugenom Gindlom zhovárali. Jeho pamäť však v skutočnosti lepšie vystihovali slová Ivana Laučíka: „V malých mestečkách sa všetko pamätá. K tomu si predstavte, že malé mestečká prežili v tomto storočí šesť štátov!“ Laučík hovoril o Liptovskom Mikuláši, meste v regióne, ktoré Eugen Gindl rád považoval za zdroj svojej „liptovskej identity“, a preto ani veľmi neprekvapilo, že sa v úvode knihy porozprával s ďalšou osobnosťou s liptovskými koreňmi, etnologičkou Soňou Kovačevičovou z liptovskej rodiny Žuffovcov.

Tento zdanlivo marginálny lokálpatriotizmus však zďaleka nebol marginálny a ani náhodný. Vždy sa mi zdalo, že ním chcel Eugen v podstate vyjadriť slovenské svetobežníctvo, ktoré považoval za čosi podobne prirodzené a vrastené, ako naše úspešne živené jedovaté presvedčenie o zápecníckej povahe a duševnej obmedzenosti,

definovanej vysokými hradbami úzkych studených roklín a odťažitými, strašidelnými kopcami plnými nepochopiteľných gánivých škriatkov, podzemných labyrintov a spásonosných svetielok lampášikov svätojánskych mušiek nad potemnenými pláňami a riekami, keď sa ich hladina upokojí, a nad vyhasnutými krátermi, ktoré síce mnohé pohltili, ale napriek tomu sa na nich stále odohráva zaujímavý život a možno pohnuté, ale predsa zaujímavé drámy.

Spomínam si, ako sme raz preberali Švihrovskú – hovorili sme o nej preto, lebo túto slovenskú pieseň do nebies ospievali husľoví virtuózi od výmyslu sveta, no meno autora, ktorý ju zložil, navždy zmizlo v ktoromsi kráteri a teraz už možno aj v ľahostajnosti. Emo Bohúň, ďalší liptovský človek, o nej napísal, že nie veru, Švihrovská nevystihuje širokú veselú dušu, nie je v nej blahodarnosť pusty ani široké možnosti stepi, prediera sa studenými kameňmi ako potôčik, tečie však nahor, po klzkých machových stenách, a keď sa napokon prederie na vrchol, konečne sa pokochá nekonečnými horizontmi a môže sa rozletieť do celého sveta.

To bolo, trúfam si povedať, pre Eugena Slovensko a to bol aj on, sediaci a kochajúci sa výhľadmi zo Západných Tatier, vidiac stadiaľ celkom iný svet, ktorý potom zasvätene opisoval s rovnakou domáckosťou, akoby išlo o jeho rodnú ulicu.  Myslela som na to v deň, keď zomrel, smerujúc vlakom dolu tokom Dunaja, keď sa pri Váci prudko stočí na juh, túžiac po mori, a na Kerepešskom cintoríne v Pešti plnom liptovských kostí. Podľa mňa bol Eugen Gindl preto taký láskavý človek, trpezlivý poslucháč a poetický obdivovateľ intelektuálnych rozkoší, lebo o všetkých týchto našich paradoxoch vedel a bol s nimi zmierený. Tak ako vedel o všetkých jaskynných chodbách, podzemných tokoch a výhľadoch na mestečká, ktoré za sto rokov prežili šesť štátov.

Jeho opisy ciest z Ázie, Blízkeho a Ďalekého východu alebo z Afriky sú už popri tom a popri rozhovoroch so strateným liptovským rodákom, svetoznámym maliarom Kolomanom Sokolom, alebo popri potulkách navrátivšieho sa Reného v Zaživa v Tramtárii, ktorého do Tramtárie vypustil ešte Jozef Ignác Bajza, všetko len takou „samozrejmosťou“, len malou odbočkou do dlhých súvislostí zemegule. Eugen absolútne prekračoval neprekročiteľné chotáre Slovenska a slovenskej nezmieriteľnosti a s pokojom, aký má len človek, ktorý vie, že dovidel a doletel ďalej ako sokol vták, vyvracal akýkoľvek jednoznačný mýtus, ktorý si sebabičujúco dokážeme zasadiť len my sami. Vrátane toho, že hoci na naše schizofrenické rozdvojenie medzi Východom a Západom reagujeme bezbrehým nutkaním definovať sa ako Západ, vonkoncom už nemáme nutkanie prijať zodpovednosť za dlhé koloniálne dejiny, na ktorých „vyspelý svet“ vybudoval svoj náskok aj nadradenosť, čo nás doviedla až ku ekologickej katastrofe.

Pri tejto téme sme „zapikovali“ pred čosi vyše mesiacom, keď sme sa zhovárali o neolitických rondeloch v horách severného Portugalska, o lietajúcich lisabonských psoch, smútku námorníkov a rytinách šibalských diablikov v chrámoch prekvitajúcej inkvizície. Z lisabonských trhov som mu priniesla tridsiatku starých kníh o Angole; o katastrofe kolonializmu v spojitosti s neoliberalizmom a ekológiou chcel ešte napísať knihu. Kvôli nemu antikvári v Lisabone zháňali ďalšie a ďalšie, očarení skutočnosťou, že im tak dobre rozumie slovenský človek kdesi z Mitteleuropy. Eugen bol Polárka na oblohe, maják na mori, chotárny kameň v lese, zeleným stromom v mŕtvom kráteri, obrys skutočnosti v hmle zmätku. 

...

Drnčiace struny V chladnúcom hrnci kozmu
V útlej maternici multiverza
kde opäť váhavo
dozrieva Boh plný obáv
Tuší že tentoraz ho perfídni anjeli
páriaci sa s potomkami Adama a Evy
spod dohola obratého pooblamovaného stromu
poznania
vyženú do Afganistanu (alebo do Iraku)
Spolu so Satanom nahých neozbrojených
Aby si vyžrebovali pohlavie A na rozvalinách raja
V pote tváre dorábali Chlieb svoj každodenný
Scelili dobro so zlom
A zaľudnili svet vylepšeným prorotypom
druhu
Homo sapiens sapiens sapiens…
Až na veky vekov
AMEN

WOW!

Na dvere klope nová
reality šou!

Eugen Gindl (z básnickej skladby WOW! / Piknik na lietajúcom koberci, F.R. & G., 2005)