Evanjelium podľa Cărtăresca

Mircea Cӑrtӑrescu: Solenoid

Preklad: Eva Kenderessy 

Bratislava: OZ Brak, 2020

Právom sa dá hovoriť o odvahe prekladateľky Evy Kenderessy, aj o ambicióznosti vydavateľa OZ Brak, vďaka ktorým sa román Solenoid, toto opus magnum rumunského spisovateľa Mirceu Cӑrtӑresca dostáva až k nám.

Patrí sa byť ukotvený vo svojej dobe, lenže čo keď tú našu charakterizuje nekonečnosť ponúk a minimum významov? Je to ťažké hľadanie, navyše, postihnúť ducha doby a stav vedomia, v ktorom sa ľudstvo práve nachádza, dokáže len málo autorov. A aj tí, čo to dokázali, sa stali slávnymi zväčša až ex post. To je aj prípad dnes slávneho, no za svojho života nedoceneného Franza Kafku.

Práve Kafka je autorom, na ktorého môžeme ako na orientačný bod ukázať, keď chceme priblížiť tvorbu rumunského spisovateľa Mirceu Cӑrtӑresca. On sám sa k nemu otvorene hlási a cituje aj v monumentálnom románe Solenoid.

Tvrdý oriešok

S Kafkom má Cӑrtӑrescu naozaj mnoho spoločného, rozhodne však nie osud nepovšimnutého umelca. Keď v Rumunsku v roku 2015 román vyšiel, autora doma už hodnú chvíľu považovali za najlepšieho súčasného spisovateľa. A Cӑrtӑrescov ohlas presiahol aj hranice Rumunska – jeho diela dosiaľ preložili až do 23 jazykov. Pritom prekladať Cӑrtӑresca chce možno aj odvahu: má špecifický, takpovediac barokový štýl, charakteristický dlhými súvetiami.

Pridajme k tomu fantazijnú obraznosť, evokovanú nespútaným prúdom slov, a pochopíme, že tento autor môže byť pre prekladateľa tvrdý oriešok. Navyše, Cӑrtӑrescu netrochári, jeho romány sú dlhočizné – Solenoid má v origináli takmer deväťsto strán! V slovenskom preklade však kniha nepôsobí nijako odstrašujúco, naopak, so zaujímavou obálkou v ružovom nádychu a s vydarenou grafickou úpravou  na „len“ 517 stranách môže pôsobiť skôr príťažlivo.

Právom sa teda dá hovoriť aj o odvahe prekladateľky Evy Kenderessy, aj o ambicióznosti vydavateľa, vďaka ktorým sa toto opus magnum dostáva až k nám. Prekladateľka si pritom zmapovala autora už predtým, na menších plochách; naposledy, keď participovala na preklade jeho úspešnej zbierky poviedok Nostalgia (2016), ktorá v mnohých ohľadoch predznamenáva Solenoid.Na rozdiel od Kafku sa  Cӑrtӑrescu popularity dožíva, ale nevedno, či si ju aj užíva. Jeho kafkovský hrdina v románe Solenoid totiž vysloví jednoznačný ortieľ: „Sláva je strata duše.“ (s. 170)

Isteže, toto konštatovanie patrí hrdinovi, ktorému vysnený vstup do sveta literatúry zhatí neúspešná poéma so symptomatickým názvom Pád, a to spečatí jeho osud zatrpknutého učiteľa rumunčiny na základnej škole v jednej robotníckej štvrti v Bukurešti, „najpokútnejšieho človeka na zemi“. (s. 33)  S talentom večného rojka si predstavuje, že stretáva seba samého ako autoraa, ktorého život nabral iný smer, pretože vtedy, v literárnom krúžku, jeho poéma Pád nebola znevážená, ale s ňou zožal úspech a stal sa slávnym spisovateľom, blahosklonne rozdávajúcim autogramy. Toto hravé prepojenie s realitou robí z dnešného Cӑrtӑresca alter-ego hlavného hrdinu Solenoidu, ktorým je tiež on sám, ale ten z minulosti.

Text je aj zmapovaním rôznych štádií vedomia jediného človeka – autora v toku času a zároveň možnosťou ich vzájomného prelínania a integrácie. 

Pramene živej vody

Jedna z mnohých rovín tohto metarománu spochybňuje otázku významu samotnej literatúry. Na to najlepšie slúži práve antihrdina, ktorého spisovateľský neúspech predurčuje písať skutočnú literatúru a nie fikciu, ktorá je preňho len „falošnými dverami na stenách literatúry“, falzifikáciou pravdivého sveta, lebo „žiadny román už svojou definíciou nemôže hovoriť pravdu, to jediné, na čom záleží, vnútornú pravdu života spisovateľa“. (s.126) A potom, pomaly, krúžiac vo veľkých oblúkoch, kdesi hlboko v útrobách hrubiznej knihy odrazu nad literatúrou vyhlasuje jednoznačný ortieľ: „Kniha musí byť evanjeliom.“ A  na inom mieste: „Vedel som, že naozaj treba písať iba biblie, evanjeliá. A že najúbohejší osud na zemi má ten, kto používa svoju myseľ a hlas, aby vyslovoval slová, ktoré mu nikdy neboli diktované a vložené do úst: falošní proroci všetkých literatúr.“ (s. 256)

Asi sme zabudli podotknúť, že ak sa hrdina románu sám hlási ku Kafkovi, tak potom iba k jeho Denníkom. Lebo „jediné texty, ktoré hodno čítať, sú neumelecké a neliterárne, tie trpké a nepochopiteľné, ktorých autori boli blázni, aby ich napísali, a ktoré vyvreli z ich šialenstva, smútku a zúfalstva ako pramene živej vody“. (s. 170)

Aký zdanlivo paradoxný obraz – šialenstvo ako prameň živej vody! Ale výstižný pre nášho antihrdinu, ktorý je špecialistom v objavovaní pokladov na tých najnepravdepodobnejších miestach: v starých továrňach, márniciach, puklinách domu, ale predovšetkým v podzemí vlastnej mysle, vo vidinách a snoch, ktoré volajú po rozlúštení. Zaujíma ho temná a večne skrytá tvár sveta – v nej hľadá odpovede.

Napokon, tajomstvo Cӑrtӑrescovho osobitého štýlu písania pravdepodobne súvisí s jeho dlhoročným zaznamenávaním vlastných lucidných snov, z ktorých niekoľko reprodukuje práve v Solenoide ako dôležitú súčasť rozlúštenia hádanky života. Vlastne všetko v románe je písané so zreteľom na tú najvyššiu métu: prísť s finálnym dôkazom, že „všetko so všetkým súvisí a existuje v jednom pláne sveta“. (s. 183)

Písanie je nutnosťou, existenciálnou potrebou, rovnakou, akú pociťovali evanjelisti, ktorí nemohli nezaznamenávať, čo im bolo zjavené. Podobne aj Solenoid je výsledkom imanentnej naliehavosti písania, pre ktoré bol hlavný hrdina vyvolený: „Píšem ho, nie aby som ho niekedy ja, jeho jediný čitateľ, čítal kdesi pri peci alebo aby som takto strávil niekoľko hodín v sebazapieraní, ale aby som ho čítal simultánne s jeho písaním a pokúsil sa ho pochopiť. (...) Nemám iné očakávania, ako byť spisovateľom-čitateľom-prežívateľom svojho života.“ (s. 93)     

Cesta dovnútra

Solenoid posúva hranice literatúry, ale aj reality samotnej. V schopnosti uchovať si túto osobitosť je dielom nevídanej autenticity, pretože autor sa dôsledne drží hesla, že „skutočná cesta vedie dovnútra“. (s. 228)

Hrdina románu strávi plné desaťročie v zajatí literatúry, z čoho sa v istej chvíli zobúdza, aby vykročil do sveta v mene ideálu, pre ostatných dosť nejasného. Je to zároveň jeho spôsob, ako prekročiť realitu, ktorá je preňho čistým, mrazivým strachom, život mučiarňou a skutočnosť synonymom bolesti. A nečudo, veď všade panuje všeobecný rozklad – román sa odohráva za Ceauşescovej éry. Túto realitu hrdina odmieta prijať ako jedinú skutočnú. Vo všeobecnom marazme jeho boj pripomína boj s veternými mlynmi: „Niet sa čo čudovať, že som dnes strapec anomálií, halucinácií a šialenstiev – na počudovanie je skôr to, že som prežil.“ (s. 168)

Rozprávač nemoralizuje, nesúdi, skoro ako dieťa berie skutočnosť takú, aká je, veď sama sa odhaľuje v celej svojej grotesknej obludnosti. Hlavné kulisy tvorí Bukurešť, ktorej topografia pred nami v bravúrnych opisoch naplno ožíva a spoluvytvára kafkovskú atmosféru románu. Protagonista trávi celú večnosť v električkách brázdiacich mesto (ak by mal mať román zvukový leitmotív, bolo by ním dozaista pískanie električiek), blúdi po chodbách základnej školy, kde ako učiteľ nikdy nevie nájsť svoju triedu a prichádza vždy po zvonení, opakovane sa stráca v monumentálnych chodbách policajného riaditeľstva, polikliniky, starej továrne a zakaždým dokonca aj vo vlastnom dome.

Takisto ako všetko ostatné, aj jeho dom sa stáva symptómom vyššej skutočnosti: je to dom– autoportrét, v ktorého základoch je zakopaná gigantická cievka – solenoid. Aj k tomuto domu hrdinu pritiahne osud, v súlade s jeho chápaním reality: „Nevolíš ju, naopak, ona si volí teba. Nehľadáš, naopak, ty si hľadaný.“ (s. 194)

Veľká tapiséria života

Princíp tejto paranoidnej metafyziky, ktorý sa vinie celým dielom, ponúka paralelu s iným autobiografickým románom, Svätojánskou nocou rumunského autora Mirceu Eliadeho, kde znamenia predurčujú ľudský osud, vopred vyšitý do veľkej tapisérie, a od ich dekódovania, uvidenia závisí nájdenie zmyslu života.

Podobne aj u Cӑrtӑresca je prítomnosť určovaná spätným prúdom z minulosti, ale aj prúdom času, ktorý nám ide oproti z budúcnosti. A rovnako nie je definitívna ani minulosť.  Mení sa podľa uhla pohľadu a imaginácia sa tu stáva regulárnym prostriedkom hľadania pravdy. Tak ako svetlo neexistuje bez tmy, aj umenie Cӑrtӑrescovej rekapitulácie spočíva predovšetkým v ponorení sa do tých najtemnejších miest. Medzi nimi vynikajú tzv. čierne puzzle, o ktorých hrdina konštatuje: „Možno to tu píšem preto, aby som ich osvetlil, alebo preto, že nimi budem pohltený.“ (s. 174) A náš hrdina nemá na výber – musí podstúpiť strastiplnú cestu, na konci ktorej má byť buď zasvätenie, alebo šialenstvo.

Cӑrtӑrescu ašpiruje na celistvosť nielen tým, že dôkladne preskúmava každučkú miestnôstku vlastného bytia, ale hlavne tým, ako prepája obe tváre sveta: sú to dva protiklady, ktoré len v spojení môžu podať pravdivý obraz duše vtesnanej do tela. Solenoid je vzácnym druhom nearanžovaného umenia, takého, čo dokazuje, že pravá autenticita vždy súčasne zrkadlí večnú a univerzálnu – archetypálnu rovinu.

Tamara Mikulová (1978)

V roku 2003 absolvovala štúdium rumunského a francúzskeho jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte UK. V roku 2015 úspešne ukončila doktorandské štúdium na Ústave románskych štúdií na Karlovej univerzite v Prahe. Vo svojej práci sa venovala odhaľovaniu iniciačných štruktúr v tzv. fantastickej literatúre Mirceu Eliadeho. V súčasnosti sa zaoberá predovšetkým waldorfskou pedagogikou.

 Foto archív M.C.