Vyhľadávanie
Philip Roth: Everyman
Hlavný hrdina románu je úspešný komerčný umelec z prostredia newyorskej reklamnej agentúry, otec dvoch synov z prvého manželstva, ktorí ním opovrhujú, a dcéry z druhého manželstva, ktorá ho zbožňuje. Jeho osud sa v príbehu odvíja od prvej šokujúcej konfrontácie so smrťou z čias, keď bol ešte dieťaťom, až po vek, keď sa z neho stáva starec, zaoberajúci sa pozorovaním svojich starnúcich rovesníkov a utápaním sa vo vlastných fyzických zármutkoch. Jeho tri manželky sa od seba veľmi líšia a starnúci muž si uvedomuje, že im spôsobuje v živote iba zmätok. Román je úprimne intímny, až univerzálny príbeh o všeobecnej životnej skúsenosti, o stratách, ľútosti a putovaní k smrti.
V tlačenej podobe Knižnej revue jedlhšia ukážka z diela
Okolo hrobu na schátranom cintoríne stálo zopár jeho bývalých kolegov z newyorskej reklamnej agentúry, ktorí si pamätali jeho energiu a originalitu, a povedali jeho dcére Nancy, ako dobre sa im s ním pracovalo. Boli tam aj ľudia, ktorí prišli autami z dôchodcovskej kolónie v Starfish Beachi na jerseyskom pobreží, kde žil od Vďakyvzdania roku 2001 – starí ľudia, ktorým donedávna dával hodiny maľovania. A boli tam jeho dvaja synovia, Randy a Lonny, muži v strednom veku z jeho búrlivého prvého manželstva, deti stojace na matkinej strane, ktorí vďaka tomu vedeli o ňom málo chvályhodného a veľa nechutného a prišli len z povinnosti. Bol tam jeho starší brat Howie a švagriná, ktorí večer predtým prileteli z Kalifornie, a bola tam jedna z jeho troch exmanželiek, prostredná, Nancina matka Phoebe, vysoká, veľmi štíhla bielovlasá žena, ktorej pravá ruka visela bezvládne pri boku. Keď sa jej Nancy spýtala, či chce niečo povedať, Phoebe placho pokrútila hlavou, no potom prehovorila tichým, zle artikulovaným hlasom. „Strašne ťažko tomu uveriť. Stále naňho myslím, ako plával cez záliv – to je všetko. Stále ho vidím, ako pláva cez záliv.“ A potom Nancy, ktorá zariaďovala otcov pohreb a obtelefonovala ostatných, ktorí prišli, aby smútiacimi neboli iba jej matka, ona, jeho brat a švagriná. Bez pozvania prišiel iba jeden človek, telnatá, na ryšavo odfarbená žena s príjemnou okrúhlou tvárou, ktorá sa tam zrazu zjavila a predstavila sa ako Maureen, sestra, ktorá ho pred rokmi opatrovala po operácii srdca. Howie si ju pamätal a pobozkal ju na líce.
Na všetkých sa obrátila Nancy. „Môžem začať tým, že vám poviem niečo o tomto cintoríne, lebo som zistila, že starý otec môjho otca, môj pradedo, je nielen pochovaný na niekoľkých pôvodných akroch pri mojej prababičke, ale roku 1888 patril medzi jeho zakladateľov. Združenie, ktoré financovalo jeho zriadenie, sa skladalo z pohrebných spolkov židovských dobročinných organizácií a kongregácií v okresoch Union a Essex. Môj pradedo vlastnil a viedol v Elizabethe penzión, v ktorom sa ubytovávali najmä noví prisťahovalci, a staral sa o ich pohodu viac ako obyčajný domáci. Preto patril medzi pôvodných členov, ktorí kúpili tunajší nezastavaný pozemok, skvalitnili ho a upravili, a preto sa stal prvým predsedom správy tohto cintorína. Vtedy bol ešte relatívne mladý a pri plnej sile a jeho podpis je ako jediný na dokumente, ktorý vyhradzuje tento cintorín na ´pochovávanie zosnulých členov podľa židovského práva a rituálu´. Je očividné, že udržiavanie jednotlivých hrobov, plota a brány už nie je také, aké by malo byť. Mnohé sa rozpadlo a zvalilo, brána zhrdzavela, zámky sú preč, došlo k vandalizmu. Dnes leží tento cintorín na okraji letiska a to, čo počujete z niekoľkých kilometrov, je ustavičný lomoz premávky na newjerseyskej autostráde. Isteže, sprvu som pomýšľala na to, že otca pochováme na nejakom skutočne krásnom mieste, niekde, kde sa s mamou kúpali, keď boli mladí, v miestach, kde tak rád pri pobreží plával. Ale navzdory tomu, že pohľad na okolitý úpadok mi láme srdce – a pravdepodobne aj vám a možno si dokonca kladiete otázku, prečo sme sa zišli na mieste, ktoré je také zjazvené časom – chcela som, aby ležal blízko tých, ktorí ho milovali a z ktorých pochádzal. Môj otec svojich rodičov miloval a mal by im byť nablízku. Nechcela som, aby bol niekde sám.“ Na chvíľu zmĺkla, aby sa vzchopila. Táto asi tridsaťpäťročná žena s jemnou tvárou, pekná obyčajnou krásou ako jej matka, zrazu vôbec nepôsobila autoritatívne či dokonca statočne, ale pripomínala skôr zdrvené desaťročné dievčatko. Obrátila sa k rakve, vzala hrudu hliny, a kým ju hodila na veko rakvy, zľahka, ešte stále vzhľadom pripomínajúc mladé dievča, povedala: „Nuž, takto sa to končí. Nič viac nemôžeme urobiť, otec. „Potom si spomenula na jeho stoickú sentenciu spred desaťročí a rozplakala sa. „Realitu neprerobíš,“ povedala mu. „Ber ju, ako prichádza. Drž sa a ber ju, ako prichádza.“
Za ňou prišiel rad hodiť na rakvu hlinu na Howieho, ktorého jej otec v detstve zbožňoval a Howie mu to opätoval láskavým a oddaným správaním, trpezlivo ho učil jazdiť na bicykli, plávať a hrať všetky hry, v ktorých sám vynikal. Ešte vždy sa zdalo, že by bol schopný prebehnúť s loptou cez obrannú líniu, a to mal sedemdesiatsedem rokov. Nikdy s ničím neležal v nemocnici, hoci pochádzal z rovnakého rodu ako jeho súrodenec, a celý život bol jasavo zdravý.
Žene šepol rozcítene zachrípnutým hlasom: „Môj malý braček. To presahuje chápanie.“ Potom sa aj on obrátil na všetkých. „Uvidíme, či to zvládnem. Tak poďme k nemu. Môj brat...“ Odmlčal sa, aby si zozbieral myšlienky a hovoril rozumne. Spôsobom reči a príjemnou výškou hlasu natoľko pripomínal brata, že Phoebe sa rozplakala a Nancy ju rýchlo chytila za rameno. „Jeho posledné roky,“ začal, hľadiac na hrob, „mal zdravotné problémy a bola tam aj osamelosť – nie menší problém. Telefonovali sme si, kedykoľvek sme mohli, hoci ku koncu života sa mi odmlčal z dôvodov, ktoré sa neobjasnili. Už od strednej školy ho neodolateľne vábilo maľovanie, a keď odišiel z reklamy, kde si počínal pozoruhodne úspešne najprv ako umelecký riaditeľ, a neskôr, keď ho povýšili na kreatívneho riaditeľa – po živote v reklame maľoval prakticky každý deň života, ktorý mu ostal. Môžeme o ňom povedať to, čo nepochybne povedali všetci blízki tých, čo sú tu už pochovaní – mal žiť dlhšie. Naozaj mal.“ Po tichej chvíli ustúpil rezignovaný, skľúčený výraz na jeho tvári zarmútenému úsmevu. „Keď som začal chodiť na strednú a moje mužstvo malo popoludní tréningy, prevzal moje pochôdzky, na ktoré ma posielal po škole otec. Tešilo ho, že ako deväťročný môže voziť autobusom do Newarku vo vrecku kabáta diamanty uložené v obálke. Tam ich nosil otcovmu šperkárovi, brusičovi, leštičovi a hodinárovi, ktorí sedeli každý vo svojom kumbáliku v dielni, zastrčenej na Frelinghuysenovej avenue. Z tých ciest mal náramnú radosť. Myslím, že nápad využívať vlastné ruky na umeleckú tvorbu dostal, keď pozoroval týchto remeselníkov pri ich samotárskej práci v tých tesných priestoroch. Túžbu byť umelcom v ňom asi vzbudilo aj prezeranie vybrúsených diamantov otcovou lupou.“ Zrazu v ňom prevládol smiech, malý závan úľavy od úlohy, v ktorej tu vystupoval, a dodal: „Ja som bol konvenčný brat. Vo mne vzbudzovali diamanty túžbu zarábať peniaze.“ Potom nadviazal, kde prestal, dívajúc sa cez veľký, slnkom presvietený oblok na ich chlapčenské roky. „Náš otec dával raz mesačne do novín Elizabeth Journal malý inzerát. Počas sviatočnej sezóny medzi Vďakyvzdaním a Vianocami ho dával raz týždenne. ´Vymeňte svoje staré hodinky za nové.´ Všetky staré hodinky, ktoré nazhromaždil – väčšina sa už nedala opraviť – skončili v zásuvke v zadnej časti obchodu. Môj malý brat pri nich vydržal sedieť hodiny, krútil ručičkami a počúval, ako tikajú, ak ešte tikali, a študoval každý ciferník a plášť. To prebudilo tikanie v ňom. Sto, dve stovky starých hodiniek, celá zásuvka zrejme nemala väčšiu cenu ako desať dolárov, no v jeho klíčiacich umeleckých očiach predstavovala tá zásuvka vzadu v obchode truhlicu s pokladom. Nosieval ich – vždy mal hodinky z tej zásuvky. Také, ktoré šli. A babral sa s takými, ktoré sa mu páčili a chcel ich opraviť, ale zbytočne – zvyčajne ich pokazil ešte väčšmi. No aj tak to boli počiatky toho, že neskôr využíval ruky na precíznu prácu. Otec vždy zamestnával za pultom dve dievčatá okolo dvadsiatky po skončení strednej školy. Príjemné, milé dievčatá z Elizabethu, dobre vychované, slušné, vždy kresťanky, zvyčajne írske katolíčky, ktorých otcovia, bratia a strýkovia pracovali v továrni na šijacie stroje Singer, v keksárni alebo dolu v prístave. Nazdával sa, že zákazníci sa budú pri milých kresťanských dievčatách dobre cítiť. Dievčatá na požiadanie vyskúšali šperky na sebe, prispôsobili ich zákazníčkam, a ak sme mali šťastie, ženy si ich nakoniec kúpili. Ako nám otec vravieval, ak má pekná mladá žena šperk, iné ženy si myslia, že budú rovnako pekné, keď aj ony budú mať šperk. Mládenci z dokov, ktorí hľadali zásnubné prstene a svadobné obrúčky pre svoje milé, vzali niekedy trúfalo predavačku za ruku, aby videli kameň zblízka. Okolo dievčat sa krútil aj môj brat a bolo to dlho predtým, ako mu začalo čo len svitať, prečo mu je pri nich tak dobre. Na konci pracovného času im pomáhal vyprázdňovať výklad a vitríny. Išiel sa potrhať, aby im pomohol. Vyložili všetko, cez noc tam nechávali iba najlacnejšie kusy a krátko pred skončením pracovného času tento malý chlapec otváral v zadnej miestnosti veľký sejf, ktorého kombináciu mu otec zveril. To všetko som pred ním robil ja, vrátane toho, že i ja som sa chcel obšmietať pri dievčatách čo najbližšie, najmä pri dvoch plavovlasých sestrách, ktoré sa volali Harriet a May. Za tie roky bola Harriet, May, Annamarie, Jean, boli Myra, Mary, Patty, bola Kathleen a Corine a každá z nich padla tomu chlapcovi do oka.
