Exkomunikovaný Don Quijote Rodari

Ako predstaviteľ pracujúceho ľudu si neodpustil poznámku, že sa ospravedlňuje dávnej bájke, ak nie je na strane lakomého mravca, ale jemu sa páči cikáda, ktorá svoj najkrajší spev nepredáva, ale daruje. Giovanni (Gianni) Rodari sa narodil pred sto rokmi.

Z dediny vychádzajú tri cesty: jedna vedie k moru, druhá do mesta a o tretej všetci vedia, že nevedie nikam. Martino, známy svojou tvrdohlavosťou, sa jedného dňa rozhodne, že sa napriek všetkým odporúčaniam pustí po tej ceste. Ide dlho-predlho, až stretne psa, a kde je pes, mali by byť aj ľudia. A naozaj. Čoskoro sa ocitne pred bránou, za ktorou stojí palác. V paláci nájde krásnu paniu, ktorá ho pochváli, že neveril všetkým tým rečiam o ceste, ktorá nevedie nikam, a zahrnie ho zlatom a drahokamami. Keď sa Martino vrátil do dediny a rozprával, čo sa mu prihodilo, mnohí sa ponáhľali pustiť sa po jeho stopách, no natrafili len na kopu bodľačia. „Niektoré poklady existujú iba pre tých, čo sa prví vydajú po novej ceste.“

   To je obsah jedného príbehu z knihy Rozprávky po telefóne od Giovanniho Rodariho. Možno to brať aj ako metaforu životnej púte tohto spisovateľa, ktorý sa narodil  23. októbra 1920 a často ho označujú za najobľúbenejšieho talianskeho autora kníh pre mládež práve preto, že odkryl pre detskú literatúru nové obzory.

 

Od Ria cez Francisco do Bratislavy

Rok Rodariho storočnice sa začal 23. októbra 2019 a rôzne podujatia a oslavy potom trvali celých dvanásť mesiacov. Talianski vydavatelia Rodariho kníh, Edizioni EL, Einaudi Editori a EMME Edizioni vytvorili internetovú stránku, kde sa uvádzajú všetky oficiálne podujatia, ale aj rôzne hry, zvukové nahrávky, informácie a staršie rozhovory s autorom.

Taliansky časopis Andersen, zameraný na detskú literatúru, venoval svoje septembrové vydanie v roku 2019 celé Rodarimu a potom v nasledujúcich číslach pokračoval článkami o jeho knihách, novinárskej a osvetovej práci. Vo veľtržnom paláci v Miláne bola od leta do októbra výstava ilustrácií Rodariho kníh od slávneho talianskeho dizajnéra Bruna Munariho.

Aj bolonský veľtrh detských kníh, Bologna Children´s Book Fair, mu venoval veľa priestoru a pripravil výstavu s ilustráciami Roadariho kníh od známych talianskych výtvarníkov. Vďaka talianskym kultúrnym inštitútom sa výstava z Bologne dostala do celého sveta, od Ria de Janeiro, San Francisca a Amsterdamu až po Bratislavu. Bratislavská výstava v Univerzitnej knižnici bola od 19. októbra do 3. novembra 2020 a rozšírila sa aj o slovenský kontext.

 

Nedal sa spútať nikým

Rodari sa obvykle pokladá za komunistického novinára a spisovateľa. Jeho názorové zrenie však bolo oveľa kľukatejšie. V roku 1931 ho matka zapísala do katolíckeho seminára, ale čoskoro zistila, že to pre jej syna cesta nie je a on zo seminára odišiel.

Začal študovať na pedagogickom inštitúte, ten aj dokončil a zamestnal sa ako učiteľ na základnej škole. Prihlásil sa na Katolícku univerzitu, ale ani tam dlho nevydržal a po niekoľkých skúškach štúdium opustil. Zapájal sa aj do aktivít katolíckeho spolku, a keď potom pracoval ako ľavicový novinár a propagandista, katolíci pálili jeho knihy a Vatikán ho exkomunikoval, lebo sa z „bývalého seminaristu stal pomocník diabla“.

Tragické skúsenosti s vojnou, strata blízkych priateľov na fronte a brata, ktorého odviedli do koncentračného tábora v Nemecku, ho priviedli do radov odboja a v roku 1944 aj do komunistickej strany. Pri svojej osvetovej činnosti nikdy nezabúdal na to, že je umelcom, a svoju tvorivosť a fantáziu nikdy nenechal spútať stanovami strany. Vždy zostal „politicky angažovaným Donom Quijotom“.  Ako predstaviteľ pracujúceho ľudu si dokonca neodpustil poznámku, že sa ospravedlňuje dávnej bájke, ak nie je na strane lakomého mravca, ale jemu sa páči cikáda, ktorá svoj najkrajší spev nepredáva, ale daruje.

 

Poldruha miliónov výtlačkov

Jeho knihy sa prekladali po celom svete, ale mimoriadny úspech zaznamenali najmä v krajinách bývalého socialistického tábora na čele so Sovietskym zväzom. Keď na začiatku 50. rokov uverejnil svoje prvé knihy, v Taliansku ho nik nepoznal. No v Sovietskom zväze si hneď získal obrovskú popularitu a to z neho urobilo slávneho autora aj v rodnej krajine.

V priebehu piatich rokov dosiahli náklady jeho kníh v Sovietskom zväze poldruha miliónov výtlačkov. Prispeli k tomu aj jeho návštevy tejto krajiny, kam sa prvý raz vybral už v roku 1952 a potom ešte viac ráz. Stretával sa so svojimi mladými čitateľmi a po poslednej návšteve v roku 1979 sa chystal o tejto svojej skúsenosti dokonca napísať knihu. Nestihol to urobiť, lebo v roku 1980 zomrel.

O jeho obľube v Sovietskom zväze svedčí aj animovaný film, ktorý na základe jeho Cibuľkových dobrodružstiev vznikol v roku 1961 a nedávno sa objavil aj v talianskej verzii pre home video. V roku 1973 dostalo toto dielo dokonca baletnú podobu a hudbu k nemu zložil Karen Chačaturian, synovec slávnejšieho Arama Chačaturiana.

 

Gramatika fantázie

V 60. a 70. rokoch sa Rodari zúčastňoval na stretnutiach s učiteľmi, knihovníkmi, rodičmi a žiakmi, kde hovoril o svojich knihách a z poznámok o tejto svojej skúsenosti napísal v roku 1973 Gramatiku fantázie, ktorá sa hneď stala základnou študijnou literatúrou pre všetkých, ktorí sa venujú literatúre pre mládež a učia deti čítať. Pripomína, že to nie sú recepty, ako písať príbehy, iba postrehy, námety, myšlienky o tom, ako prekonať školský stereotyp učenia troškou fantázie a zapojiť do výchovného procesu detskú tvorivosť.

Príznačný je aj postupný zrod tejto knihy. Prvé poznámky si robil už počas učiteľovania na základnej škole pred vojnou, keď si pre deti a s deťmi vymýšľal rôzne príbehy. Jedným zo spôsobov je hrať sa so slovami, lebo slovo je ako kameň, ktorý hodíme do vody a ten rozvlní hladinu. Aj slovo, ktoré náhodou hodíme do svojej mysle, vyvoláva celú reťaz reakcií, naruší skúsenosť, pamäť, fantáziu a podvedomie, lebo myseľ nezostane pasívna, ale zapojí sa do vytvárania nových obrazov.

   

Všetkým deťom

 Rodari je mimoriadne uznávaný spisovateľ. V roku 1970 ako jediný taliansky autor literatúry pre mládež získal cenu Hansa Christiana Andersena, v Taliansku sú po ňom pomenované ulice a námestia, na jeho rodnom dome v  Omegni je pamätná tabuľa. Dom sa nachádza na hlavnej ulici, ktorá tiež nesie jeho meno. Pri autorovom významnom výročí v dedine pribudol aj Park hier, venovaný všetkým deťom.

Dôležité je, že Rodari je  stále aj aktuálny autor a jeho knihy sa neprestávajú čítať. V priebehu rokov vyšli v slovenčine skoro všetky jeho knihy a vychádzajú stále. V roku 2015 vyšli vo vydavateľstve Verbarium Cibuľkove dobrodružstvá s ilustráciami známeho českého kresliara Ferdinanda Sekoru, v roku 2015 vydalo Q111 knihu Z neba padá čokoláda s ilustráciami Miroslava Cipára a v roku 2016 Artforum použilo na vydanie pôvodný preklad a ilustrácie Rozprávok po telefóne z roku 1959. Pridalo aj moderný variant – audioknihu. Súčasťou výstavy v Bratislave bol animovaný film Hviezdny taxík Juraja Krumpolca, Igora Derevenca a Antona Šulíka, ktorý mal premiéru v roku 2015.

 

František Hruška (1944)

Literárny historik a prekladateľ. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, ale aj  na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Sústavne pracoval na katedre romanistiky na FiF UK v Bratislave, ktorú viac rokov aj viedol. Venuje sa talianskej literatúre, dejinám a kultúre.