Vynechám úvodné filozofické okienko o morálnych úskaliach, radostiach a trápnostiach facebooku a prejdem rovno k veci. Z najznámejšej sociálnej siete som si urobila literárny spravodajský server. Popridávala som si doň snáď všetky možné stránky o knihách a spisovateľoch, stala som sa fanúšikom obľúbených týždenníkov a čitateľských profilov, a preto vždy, keď otvorím hlavnú stránku, vysype sa na mňa celkom bohaté množstvo extrémne užitočných správ. Je dosť možné, že tým len upokojujem miernu závislosť a kompenzujem čas strávený i stratený prezeraním cudzích fotiek, vypĺňaním prapodivných testov a komentovaním zbytočných statusov. V poslednom čase som sa stala pasívnym, no o to vernejším členom českej stránky Co čteme a slovenskej verzie Milujem knihy! Neprestávajú ma fascinovať otázky, aké knihomoli vkladajú na profil. Čo otázky, ale tie diskusie! Co čteme jednoducho žije a predkladá nemilosrdné zrkadlo našim knižným zvykom. Tak napríklad: „Čítate v kaviarňach alebo doma? Aj vy neznášate sťahovanie kníh? Poznáte kníhkupectvo, v ktorom vám ešte zabalia knihu do obyčajného papiera? Považujete za barbarstvo, ak vytrhnete kus prebalu knihy a použijete ho ako záložku? Preskakujete v knihe nudné časti?“ Na rozdiel od iných profilov sa úvahy na knihomoľských stránkach nekončia náruživým osočovaním, naopak, sú vlastne príkladom mierumilovnosti a kultúrnosti.
