Bola som na Bienále ilustrácií Bratislava, tak ako na každom ročníku, odkedy som začala vnímať krásu ilustrácií, snov, rozprávkových slov a príbehov. Vraj to bolo už veľmi skoro, čo potvrdzujú moje spomienky z raného detstva – väčšina z nich je na obrázkové knižky (ktovie, čo by na to povedal psychológ). BIB patrí k jeseni, k mestu, k návratom do detstva, návratom k sebe. A 25. ročník opäť nesklamal, v Dome umenia sa to hemžilo originálnymi výtvarnými dielami, extrémne zlatými kreslenými tvorčekmi, kvalitnými a hodnotnými knihami a, našťastie, aj rodinami s deťmi. Čo ma ale celkom nepotešilo, bola propagácia BIB. Darmo som na facebooku hľadala fanúšikovskú stránku tohtoročného bienále, našla som len všeobecný profil, ktorého aktualizácia sa zabudla kdesi v roku 2013. Ešteže sa na BIB nevykašlali slovenské, prevažne tlačené a internetové médiá, ktoré najnovšie správy zverejnili aj na sociálnej sieti. Je to škoda, bienále má čo ponúknuť aj na facebooku – veď ľudia milujú prezerať si z dlhej chvíle obrázky, a keby sa k tomu pridal krátky obsah rozprávky, taká malá ochutnávka, alebo zaujímavosť o ilustrátorovi, konečne by sme na sieti viacerí strávili plnohodnotné minúty. Ale to je len taký tip. Možno nabudúce. Dúfam.
