Evita je značka. Značka, ktorú ženy milujú. Aj Evitu milujú, a keď že to Evita vie, okrem vydavateľstva nedávno rozbehla aj vlastný časopis. Nad názvom netreba dlho hútať. Čitateľky lákali reklamy na facebooku aj inde, sľubovali kvalitnú ženskú žurnalistiku. Ale po vydaní sa objavili prvé reakcie. A nie všetky boli celkom pozitívne. Chvíľu som mala pocit, že z časopisu sa na sociálnej sieti stala takmer kauza. Tak čo je teda kvalita, milá Evita? Tým pojmom sa treba oháňať opatrne. Rozbor diela nie je nutný. Usmievavá spisovateľka má jasno v tom, čo jej čitateľky chcú, potrebujú, po čom túžia. A tak to má byť. Kritík na červenú knižnicu v literárnom i novinárskom šate je dosť, až sa miestami zdá, že ženská čítajúca verejnosť je rozdelená na dva tábory – prvú skupinu tvoria erudované, inteligentné a sofistikované ženy, a tú druhú tie, ktoré si pri čítaní potrebujú „vypnúť“ závity, uveriť v šťastné konce, pokochať sa opisom milostnej predohry, povzdychnúť si, že nakoniec sú muži aj tak všetci rovnakí. Jedny zbroja proti druhým – aspoň tak to vyzeralo, keď Evita rozšírila svoju pôsobnosť do žurnalistiky, a facebook ako reakčný orgán ostro sledoval obe strany. Čudujem sa, prečo sa nad tým niekto vôbec pozastavuje. Evitovky sa čítajú, vždy sa čítali. Úroveň čitateľskej gramotnosti sa tým nemeria. Pokiaľ sú naplnené potreby oboch táborov, je to predsa všetko v poriadku.
