Fakty s pôvabom beletrie

Keď sa poľská reportérka Malgorzata Szejnert pustila do písania knihy o Ellis Island, niekdajšej vstupnej bráne pre imigrantov do USA, zrejme netušila, že jej literárna reportáž o pár rokov nadobudne na aktuálnosti.

Emigrácia je úzko spätá s mojou rodinou, viacerí moji príbuzní sa v čase 2. svetovej vojny rozpŕchli po svete a ja som tiež v jednom momente skúšala emigrovať do Ameriky – priznala sa 86-ročná Malgorzata Szejnert v rozhovore s Oliverom Rehákom pri predstavení jej knihy Ostrov kľúč (Absynt) na festivale Jeden svet.

Do Spojených štátov odišla so synom v roku 1984, pár rokov po zavedení stanného práva v Poľsku. V Amerike dlho nezostala. Keď vo vtedajšom Sovietskom zväze nastúpil do vedenia komunistickej strany Michail Gorbačov, generácia aktivistov, ktorá odmietala represívny režim v socialistickom východnom bloku, naraz cítila, že prichádza zmena a chcela byť jej súčasťou. Svoj návrat do Poľska v roku 1986 preto považuje za niečo „veľmi prirodzené“. „Čas ukázal, že sme mali pravdu“. Po návrate spoluzakladala denník Gazeta Wyborcza a takmer 15 rokov viedla jeho reportážnu rubriku. Spomína na to ako na úžasné obdobie svojho života.

Medzi humanitou a krutosťou

To, čo prežívala v čase, keď sa sama chystala na emigráciu, ju však ovplyvnilo – väčšmi súcití s ľuďmi, ktorí museli opustiť svoje domovy.

Do Ameriky neprišla cez Ellis Island, z ktorého vidno aj sochu Slobody (hoci od chrbta), ani ho vtedy nenavštívila – múzeum bolo v rekonštrukcii. Šok z objavenia Ellis Island a duchov odmietnutých príchodzích i tých, ktorí rozhodovali o ich osude, prišiel až o niekoľko rokov neskôr.

Rozhodnutie napísať knihu a nájsť čo najviac materiálov a dokumentov ju viedlo k ďalším objavom. A napokon k odhodlaniu sústrediť sa na tých, o ktorých sa veľa nepísalo a nehovorilo – na ľudí, ktorí na ostrove pracovali a „ktorí denne zažívali konflikt medzi hodnotami demokracie a humanizmu, s ktorými vyrastali a boli s nimi stotožnení a krutosťou, ktorú museli vykonávať, keď museli plniť imigračné zákony“. Napríklad lekári, ktorí mali akoby šesť sekúnd na to, aby v dave „odhalili“ skutočné i potenciálne zdravotné problémy prichádzajúcich, čo v konečnom dôsledku viedlo v drvivej väčšine k odmietnutiu vstupu do krajiny. A neraz k tragédiám.

O príbehoch emigrantov našla veľa kníh, ale ľuďom, ktorí rozhodovali o prijatí či neprijatí utečencov, sa nevenovala takmer nijaká pozornosť. „Aj môj prekladateľ, Američan, ktorý preložil knihu do angličtiny, bol prekvapený. Nevedel o tom, že 3,8 percenta prichádzajúcich bolo deportovaných. V škole sa učili len o tých, ktorí sa dostali do Ameriky a nehovorilo sa o tých, najmä z východnej Európy, ktorí boli odmietnutí.“

Hoci Malgorzata Szejnert rozpráva o „hriechoch voči imigrantom“, nesúdi. Mnohí zamestnanci na Ellis Island podľa nej neodmietali imigrantov z dôvodu cynizmu, vnútornej krutosti či nedostatku empatie, ale preto, že im to prikazovali imigračné pravidlá.  

S odstupom času sa však pozastavuje nad tým, či státisíce ľudí, ktorí v prvej polovici 20. storočia prichádzali do Ameriky, boli pre krajinu vôbec problém. „V tom čase prišlo cez ostrov 17 miliónov utečencov. Ak to porovnávame s dneškom, keď do Poľska prišli z Ukrajiny vyše štyri milióny ľudí a v Bratislave žije asi toľko ľudí ako je teraz ukrajinských utečencov vo Varšave, tých 17 miliónov pre veľkú Ameriku nebol až taký problém.“

Utečencov vo svete pribúda a Malgorzata Szejnert v sebe nezaprie reportérku, ktorá naďalej sleduje vývoj. „Myslím si, že to, čo v tom čase zažívala Amerika a iné krajiny, je stále nič v porovnaní s tým, čo nás teraz čaká. Tento rok muselo vo svete opustiť domovy 100 miliónov ľudí, v porovnaní s predchádzajúcim rokom je to nárast o 10 miliónov najmä ľudí z Ukrajiny a zo Sýrie.“

Dolovanie v histórii

Obavy z migrantov, z toho, že ak ich bude príliš veľa, vzrastie nezamestnanosť, znížia sa príjmy a zároveň, že budú záťažou pre sociálny a zdravotný systém, že sa nebudú vedieť začleniť do spoločnosti, ale aj stanovenie kvót na počty imigrantov – to všetko je v knihe Ostrov kľúč o období spred sto rokov. Zdá sa, že v postojoch ľudí k utečencom sa odvtedy takmer nič nezmenilo a chvíľami má človek pocit, že číta vyhlásenia mnohých terajších politikov. A nie je to len preto, že Szejnert píše o histórii súčasným jazykom.

Čo ju vlastne viedlo k záujmu o históriu? Túto otázku si už dávnejšie kládla sama sebe a uvedomila si, že to malo viacero dôvodov. Roky žila v režime, ktorý dejiny skresľoval, a preto chcela históriu lepšie spoznať. „Celé roky sme sa učili nejakú falošnú klamnú verziu a to vo mne vyvolalo hlad po pravde.“ Navyše po rokoch neustáleho písania aktuálnych spoločenských reportáží prišla istá únava a – ako hovorí Szejnert – veľa jej kolegov z Gazety Wyborcza dnes píše historické knihy.

Ich chuť písať o minulosti živým jazykom podnietila aj štúdia historika Martina Kulu, ktorý sa zamyslel nad tým, ako o historických témach píšu historici a ako žurnalisti. „Vzdal úctu novinárom a skritizoval kolegov historikov. Veľmi nás to povzbudilo, mali sme pocit, že dokážeme dodať histórii život, že vieme písať o ľuďoch a ich príbehoch, nie plochú chronologickú históriu. Cítili sme, že vieme z histórie vydolovať niečo viac. Myslím si, že dnes je to trend. V súčasnosti je veľa projektov, ako oživovať históriu a možno aj my sme k tomu prispeli.“

Zhodou okolností práca a objav historika Witolda Kulu, otca spomínaného historika, do veľkej miery naštartovali aj hlbší záujem Malgorzaty Szejnert o Ellis Island. Počas 2. svetovej vojny objavil škatule listov – ako hovorí Szejnert – svedkov zločinu, ktoré spáchali cárske úrady na rodinách emigrantov do Spojených štátov. Na korešpondenciu emigrantov z Ameriky do poľských miest v ruskom područí totiž dozerali cenzori, ktorí sa snažili zabrániť ďalšiemu vysťahovalectvu. A tak listy, ktoré písali emigranti svojim rodinám a posielali im „šífkarty“ (lístky na loď), cenzori zadržali a rodinám ich nikdy nedoručili. Tieto listy nie sú len svedectvom o prežívaných traumách, ale svojím spôsobom aj pokladom. „Okrem rodinných drám zachytávajú aj vtedajšie obyčaje, jazyk, veľa detailov a rád, ako sa pripraviť na cestu vrátane šífkariet,“ hovorí Malgorzata Szejnert.

To, čo sa dialo pred nalodením, opísal v knihe Americký cisár Martin Pollack. Ten napísal aj krátky text k slovenskému vydaniu knihy Ostrov kľúč. Ako si všimol Oliver Rehák, v poľskom vydaní Amerického cisára je zas doslov Malgorzaty Szejnert – knihy sú „komplementárne čítanie, Ostrov kľúč pokračuje tam, kde Americký cisár končí“. Podľa Malgorzaty Szejnert však vznikli nezávisle od seba. „Nevedela som, že Martin píše knihu Americký cisár, on asi o mojej knihe vedel, lebo vyšla skôr.“ S Martinom Pollackom sa pozná niekoľko rokov a na jeho knihe oceňuje aj materiál, ktorý rozvíja jej text o Ellis Island. „Viac sa venoval ženskej téme a tomu, čo som ja iba zmienila – téme obchodovania s ľuďmi.“

Fenomén literárnej reportáže

Martin Pollack v slovenskom vydaní Ostrova kľúč píše: „Malgorzata Szejnert sa v Poľsku i vo svete považuje za fenomén literárnej reportáže, za nedosiahnuteľný vzor celej generácie ambicióznych reportérov. (...) Príbeh ostrova pri New Yorku vyrozprávala s okúzľujúcou presnosťou a mimoriadne zručne. Nenapodobiteľne zobrazila jednotlivé ľudské osudy a osobné histórie, ktoré pohromade tvoria výnimočný príbeh.“

Malgorzata Szejnert hovorí, že literárna reportáž musí mať v prvom rade výrazného hrdinu. Zároveň musí mať dej, ktorý čitateľa vtiahne tak ako dobrá beletria. Lenže – a to je podstatné – napriek tomu, že dej musí byť dobre vystavaný a oživený pre čitateľa zaujímavými detailmi, stále musí byť obmedzený faktami. „Reportér si nemôže dovoliť skĺznuť do fikcie, aj keď si musí zachovať pôvaby fikcie... Je to reportáž, ktorá je blízka beletrii, ale má v sebe obmedzenia literatúry faktu, pretože takýto text musí byť od začiatku do konca čistá pravda.“

Poľská reportérka a autorka viacerých literárnych reportáží dodáva, že tento žáner má v jej krajine dlhú tradíciu a nebol cudzí ani veľkým spisovateľom. „Vyžaduje si dobrú techniku písania, aby obmedzenia súvisiace s faktami boli v súhre s literárnosťou a dobre čitateľné. Možno ten názov literárna reportáž nie je celkom správny. Mohli by sme to volať – diela, ktoré sa dobre čítajú.“

 

Malgorzata Szejnert: Ostrov kľúč

Preklad: Karol Chmel

Žilina: Absynt, 2022

 

Na fotografii Malgorzata Szejnert pri prezentácii jej knihy v Bratislave na festivale Jeden svet.

Zdroj: Festival Jeden svet