Fantastika ako farmakon

Hodnotenie. Slovenská fantastika 2020

 

V „koronovom“ roku 2020 vyšli viac ako tri desiatky knižných titulov, spadajúcich viac či menej pod hlavičku pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky, resp. žánrovej fikcie. Zatiaľ čo niektoré sa osvedčili ako efektívna doplnková liečba alebo zdraviu prospešný doplnok stravy, pri iných sa prejavili nežiaduce účinky.

Minulý rok sa niesol predovšetkým v znamení globálnej pandémie. Svet sa spomalil a stíšil (zvieratá by vedeli rozprávať, keby vedeli rozprávať), nezastavil sa však, našťastie pre nás ľudí, úplne. Ak vezmeme do úvahy čísla z predchádzajúcich rokov, niečo vyše tridsať titulov zaradených do tohto prehľadu slovenskej fantastiky pritom možno chápať ako vari až prekvapujúco objemnú množinu fyzických dôkazov toho, že vydávania literatúry, ani tej žánrovej, sa pandémia nejako výraznejšie nedotkla. A z globálneho hľadiska je to dobre. Naša dlhodobá civilizačno-kultúrna skúsenosť predsa len ukazuje, že tam, kde nechodí slnko, môže pomôcť nielen lekár, ale prospieť môže aj umenie vrátane literatúry – hoci skôr „len“ ako blahodarné placebo, teda niečo, čo užívateľ vníma ako liek.

Vo filozofickom myslení – ťažiskovo u Platóna a Jacquesa Derridu – sa objavuje mimoriadne zaujímavý výraz farmakon. Ten vlastne priliehavo vystihuje domácu fantastickú literárnu produkciu vydanú v roku 2020 – významovo sa totiž vzťahuje na liek aj jed. A presne tak sa vec má: Zatiaľ čo niektoré nižšie tematizované knižné tituly zapôsobili v procese čítania blahodarne až ozdravujúco, iné otrávili. Vyšli však aj knihy, ktoré boli celkom v zhode s významom slova farmakon nejednoznačné či obojaké, a tak ich možno čítať ako liek i jed zároveň.

 

Červenák a... tí druhí

Začnime známymi menami. A najprv tými, ktoré rezonujú aj mimo územia pomyselného súostrovia slovenskej literárnej fantastiky, teda v zdanlivom, nie nevyhnutne žánrovo vymedzenom či špecifickom, vnútrozemí slovenskej literárnej tvorby.

Michal Hvorecký stihol v roku 2020 nielen reprezentovať po boku českých autorov a Bena Aaronovitcha slovenskú literatúru v poviedkovej antológii Robot100, publikovanej pri príležitosti stého výročia prvého výskytu slova „robot“, ale aj publikovať vlastný súbor próz. Knihou Čierny lev sa vrátil k svojim koreňom, čo je na jednej strane fajn, na druhej strane však platí, že od autorovho debutu uplynulo viac ako dvadsať rokov. A za ten čas sa toho predsa len udialo veľa – vo svete i v literatúre, a to aj v spojitosti s tým, ako v jednom i druhom Hvorecký figuruje.

Martin Kasarda svojou dystopickou prózou Krajina krásnych ľudí opäť raz potvrdil, že vie mimoriadne zručne narábať so slovom. Krásni a štíhli ľudia sú zdravší, šťastnejší, spokojnejší so sebou i so svojím sexuálnym životom. Kto krásny nie je, nestará sa o seba, musí platiť. Najprv na to doplácajú starí ľudia, ktorí už nie sú prospešní pre spoločnosť, potom mentálne či telesne postihnutí. Keďže každý chce byť krásny a štíhly, chce dosiahnuť kalokagatiu, dobrovoľne sa podrobuje novému zriadeniu. Veď krása – vonkajšia i vnútorná – je cestou k šťastiu vo viacerých podobách. Dve línie jadra románu – rozprávanie o Márii a Benovi a životná púť Ričiho Esperanzu – pôsobia zo začiatku ako dva odlišné príbehy, zdanie však, samozrejme, klame. Kasardov román je každopádne tým pôsobivejší, čím viac ho človek číta ako starú dobrú extrapoláciu. „My sme krajina, ktorá si o sebe myslí, že má krásne ženy. Urobme z toho projekt. Krásni ľudia ako ideál dobrej spoločnosti.“ (s. 155)

Hlavný hrdina, poctivec od kosti, nájde kameru do auta a chce zistiť, komu patrí. Do pátrania zapája svoju kamarátku Ninu a jej partnera Gaba. To je vlastne základné východisko mysterióznej prózy Jozefa Kariku Smršť, ktorá je komorným príbehom troch ľudí, hľadajúcich a rozkrývajúcich, následne však prežívajúcich nočnú moru. Zápletka sa pritom vinie okolo pátrania po prízraku stareny v čiernom, zjavujúcom sa v Západných Tatrách, okolo pátrania, ktoré sa postavám vymkne z rúk. Pred veterným démonom totiž niet úniku... Na rozdiel od Kasardu sa Karika vo svojom románe ako spisovateľ nejaví práve v najlepšej kondícii. Problematické nie je v tomto prípade iba písanie v zmysle takého toho obyčajného ukladania slov do viet, ale napríklad aj v zmysle odkazov do mimotextovej reality, ktoré pôsobia násilne, či budovanie dramatického oblúka v rámci žánrovej fikcie.

Rok 2020 bol podľa všetkého – pokiaľ ide o posilňovanie vlastnej spisovateľskej značky doma – dobrým rokom pre Juraja Červenáka. Autorovi napokon vyšiel Anjel v podsvetí, teda siedma kniha z obľúbenej série detektívok o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi. Príbeh, súvisiaci so strateným anjelom a labyrintom podzemných chodieb, sa odohráva v Plzni, kam Stein so svojím pobočníkom Jarošom putujú na žiadosť kapitánovho brata Leopolda. Červenák tu opäť potvrdil, v čom je jeho sila – spojenie histórie a detektívneho žánru totiž v jeho rukách funguje viac ako dobre. Napriek tomu, že ide už o siedmy prípad kapitána Steina, nestráca sa drajv – príbeh je komplikovaný, ale pútavý, nechýbajú ani zvraty a šokujúce odhalenia.

Trochu z iného súdka je ďalšia Červenákova kniha Štrkáč Callahan. Tri westernové príbehy s prvkami fantasy a hororu prenášajú čitateľov na Divoký západ. Štrkáč Callahan je lovcom ľudí, ktorý sa počas svojej „kariéry“ stretáva nielen so známymi osobnosťami (napr. bratia Earpovci), ale aj s monštrami rôzneho druhu. Zombie, upíri či obludy z podzemného chrámu mu krížia cestu pri naháňaní zločincov, na ktorých je vypísaná odmena. Štrkáč je, podobne ako jeho skoro-menovec z filmov s Clintom Eastwoodom, drsniak, dokáže sa dostať z každej situácie, čo je však z pohľadu čitateľov vari dôležitejšie, má svojský a priam odzbrojujúci humor, ktorý pobaví i v ťažkých chvíľach.

Nestáva sa často, aby sa slovenský spisovateľ dočkal znovuvydania svojej knihy, Červenákovi sa to však podarilo – v reedícii totiž minulý rok vyšiel aj 1. diel série dobrodružstiev kapitána Báthoryho Strážcovia Varadína. Meno Juraj Červenák je v kontexte slovenskej žánrovej fikcie prosto zárukou kvality. Keď je reč o roku 2020, nedá mi nespomenúť, že ako jeden z mála participantov pozdvihol úroveň projektu Slovensko Noir – o tom však viac nižšie.

 

Známe fantastky, známi fantasti

Písaniu fantastiky sa u nás programovo venuje viacero na úrovni mena už medzičasom viac či menej rozpoznateľných autorov a autoriek. V roku 2020 sa novým titulom vo svojej bibliografii o slovo prihlásila nielen Katarína Soyka, ale napríklad aj taký Vlado Štefanič. Dámy majú prednosť, začnime teda fantastkami.

Draky, mágia, dobrodružstvo – to je spojenie, ktoré tvorí jadro knihy Hlas draka Kataríny Soyky. Próza je pritom príbehom Rije, mladej siroty, dievčiny, ktorej odmieta ktokoľvek pomôcť, a tak sa uchýli k miestnej strige. Tam sa začína jej oboznamovanie sa s nadprirodzeným svetom, v podstate jej zrod (alebo prerod?). Nejde o knihu pre dospelých, avšak celkom ani o knihu pre deti (hoci jedni i druhí si v nej isto čosi nájdu). Cieľovou skupinou sú mládežníci a ešte presnejšie dievčatá. Tie sa napokon dokážu najväčšmi stotožniť s Rijou, putujúcou v príbehu tohto dievčenského fantasy v sprievode strigy Agnes, lesnej mátohy a čarovného koreňa na chrbte draka, aby spoznala svet, našla lásku a pomohla drakom, ktorí sa tak neodlišujú od ľudí.

Lívia Hlavačková vo svojej útlej knihe Gwind tematizuje svet plný mágie, do ktorého sa z „nášho“ sveta dostane dievčina Anna. Ako cudzinka (Gwind – odtiaľ názov) sa dostáva do komunity vrahov, v ktorej má na výber zo štyroch možností. Prvou je smrť, druhou väzenie v cele, treťou zostať v komunite a pomáhať s bežným životom a štvrtou pridať sa k spoločenstvu a stať sa jedným z vrahov. V hlave Hlavačkovej sa zrodil veľmi dobrý nápad, príbeh je pútavý a dá sa zhltnúť na jeden raz. Je tu však jedno malé „ale“: Hlavná hrdinka je ufňukaná bytosť s často nepochopiteľným správaním, ktorá potrebuje neustále dumať nad tým, či dokáže byť ako ostatní zo spoločenstva a či dokáže zabiť na povel. Ako sa ukáže, odpoveď je áno aj nie... Kam sa táto young adult fikcia bude ďalej vyvíjať, to sa uvidí v ďalších častiach, protagonistka s pribúdajúcim vekom a stranami azda trošku okreše alebo aspoň obsahovo zušľachtí svoje vnútorné monológy.

Jedna neškodne pôsobiaca aplikácia a k tomu politická revolúcia – to je tematický základ románu Richarda Brenkuša Satamaranga. Autor čitateľom ponúka predstavu sveta, v ktorom politickú revolúciu nevedú manifesty a organizované skupiny, ale ľudia spojení aplikáciou. Jeho politický triler sa odohráva v bližšie neurčenej budúcnosti, v ktorej sú geneticky modifikované borovice či drony a iné stroje každodennou súčasťou života. Román je kompozične rozdelený do deviatich kapitol, pričom sa v nich striedajú nielen hlavné postavy, ale aj rozprávač. Je to dobre zvolený spôsob, ako vo fragmentoch a predsa celistvo vykresliť tematizovaný svet. Ak niečo románu škodí, tak je to istá monotónnosť a v nadväznosti na ňu neprehľadnosť.

Po troch rokoch od svojho debutu sa útlym románom Evan znovu prihlásil o slovo aj Jakub Mišči. Na svete sa objaví „nákaza“, ľudia sa menia na krvilačné beštie pripomínajúce zombie. Každý sa snaží prežiť, ako sa dá, preživší jedinci sa grupujú do rôznych skupín a komunít. Jedna taká je na opevnenej farme pri Brezne, kam zavíta trinásťročný Evan, čiastočný autista, ktorý má schopnosť komunikovať s temnotou, skrývajúcou sa za nákazou. Čo sa subžánrovej príslušnosti týka, Miščiho solídna próza je postapokalyptickou fikciou, čo znamená, že je namieste čítať ju ako implicitnú výstrahu pred súčasným ľudským konaním.

K tomu najlepšiemu, čo v roku 2020 v kontextoch pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky uzrelo svetlo sveta, patrí fantasy román Vlada Štefaniča Pustovník: Muž s leopardom. Je pravda, že miestami zo stránok románu cítiť priveľa pátosu a akejsi mravokárnosti (v tejto súvislosti akiste stojí za zmienku, že autor je katolícky kňaz), lenže s každou ďalšou prečítanou stranou si vlastne čitateľ čoraz väčšmi uvedomuje, že je to tak v poriadku, lebo tu nemá dočinenia s pózou v próze, teda s praktikou, v rámci ktorej autor do svojho textu strká to či tamto zrnko životnej múdrosti iba preto, aby pôsobil akože hlbokomyseľne – ideálne on i jeho text. Štefaničov román je však každopádne najsilnejší vo dvoch momentoch: 1. protagonista je inšpiratívnym a mimoriadne sympatickým hrdinom, pôsobí človečensky napriek tomu, že je len konštruktom, 2. ako prvá kniha série je Pustovník: Muž s leopardom vynikajúco zvládnutou žánrovou fikciou, skutočne až esenciálnym fantasy, a to tak na úrovni obsahu, ako aj formy. A hoci sa vraví, že neradno súdiť knihu podľa obalu, v prípade Štefaničovho románu sa toho vonkoncom netreba báť.

 

Pokračovania – stredy a konce

Aj v roku 2020 sa čo-to nielen začínalo – napríklad práve Štefaničova fantasy séria Pustovník –, ale čo-to iné buď pokračovalo, alebo sa uzatváralo. A hoci to možno vyznie necitlivo, nie všetko pokračovať muselo a je dobré, že niečo sa už uzavrelo.

Druhá časť tetralógie Anny Em Kniha Ohňa s názvom Relikvia Immuto sa opäť odohráva v malom slovenskom drevárskom mestečku. Lili, Trystan a Thomas tentoraz, ako to predznamenáva názov, pátrajú po relikvii Immuto. Nie sú však jediní, kto ju hľadá, a tak sa Draci opäť stretávajú s Tútormi a boj dobra so zlom pokračuje. Možno jediným, ale zato obrovským problémom knihy je – čo inak vôbec nie je ojedinelý úkaz nielen v slovenskej literatúre – naivná ženská protagonistka. Autorka prosto napísala genderovo stereotypnú postavu, ktorá je priveľmi ufňukaná (alebo rovno ukňučaná?) a potrebuje všetko dookola riešiť.

Spoločenstvo II.: Zrod vlčieho impéria je literárnym návratom Laury Ensi k svorke vlkov pod vedením Raine Acary. Biela vlčica sa podujíma na strastiplnú cestu – cieľom je spojenie vlkov a boj proti Venatorom. Stretáva sa s Ammou, predkyňou vlkov, a putuje dimenziami, aby sa stretla s Bohyňou a Necnomom, temným bohom Venatorov. Raine musí urobiť niekoľko ťažkých rozhodnutí, aby došla do želaného cieľa. Nezaobíde sa to však bez obetí. V tomto dobrodružnom príbehu, v ktorom nechýba napätie ani nejaké tie zvraty, je dôležitou tematickou zložkou láska, vlci (alebo s odkazom na autorkino vysvetľujúcu poznámku vari Vlci?) sú napokon verní a partnerov si hľadajú na celý život. Neodpustím si tu ešte jednu poznámku: Slogan vydavateľstva Maxim „Máme radi bestsellery“ prezrádza o knihách, ktoré „zdobí“, viac, ako by azda mal...

Peter Kalva sa vracia v druhom diele série Svet ľudí nazvanom Stanica do neutešenej budúcnosti, v ktorej je nedostatok na dennom poriadku. Róbert Greissel, mladý takmer vyštudovaný lekár, sa dostáva do ženskej väznice v trestaneckej kolónii na hranici Európy a Ázie. Keď sa zblíži s jednou z väzenkýň a rozhodne sa s ňou utiecť na východ – na územie zamorené po výbuchu atómovej elektrárne –, oprát rozprávania sa napriek očakávaniam neujíma romantika. Na prebale tejto dystopickej knihy sa o tematizovanom svete budúcnosti napokon píše, že v ňom „pre sladkú romantiku niet miesta“. Kam sa vyvinie príbeh o svete, v ktorom sú ženy na jednej strane utláčané a zneužívané a na druhej sú nedostatkovým „tovarom“,  to sa asi ešte len ukáže.

Do sveta drakov, vlkolakov a čarodejníkov vovádza čitateľov Stano Fatul. V záverečnej časti svojej fantasy trilógie Kniha Lysanthys 3: Slzy čarodejníkov dochádza k zrodeniu najväčšieho čarodejníka posledného obdobia a k jeho boju proti zlu. Videnie sveta mladého čarodejníka sa však nestotožňuje s postojom vlkolakov a ich cesty sa rozchádzajú. Je teda len prirodzené, že napätie medzi nimi vyústi do boja a kruh – príbehu i série – sa uzatvára.

V roku 2020 sa v pomyselnom kruhu uzavrela aj séria Nepriatelia Urdisu Viktórie Drgoncovej. Hoci tretia časť nazvaná príznačne Skaza Urdisu ako rozprávanie funguje celkom solídne (mimochodom, kruh sa odzrkadľuje aj v dramatickom oblúku na osi „z väzenia do väzenia“), Drgoncovej kniha trpí dvomi neduhmi: po prvé, pre (sub)žánrové stereotypy a klišé pôsobí ako nejaký literárny prefabrikát natretý farbou slovenskej trikolóry, po druhé, v dôsledku nie zriedkavých štylistických a iných slovesných lapsusov ako remeselne nie práve zvládnutý kus. V pamäti mi napríklad utkvela v tomto smere príznačná veta: „Žiaden zvuk pre nich nemohol byť lákavejší ako vôňa čerstvej krvi.“ (s. 96)

 

Nováčikovia a(lebo) DIY-pankáči

„Kastový systém kombinujúci prvky fašizmu v organizácii spoločnosti a komunizmu v hospodárstve a výrobe“ (s. 212) sa odkrýva v debutovom románe Jakuba Fila Posledné storočie: Návrat do Dimony. Táto postapokalyptická apelatívna beletria odkrýva pohľad na suchom zdevastovaný svet, ku ktorému speje súčasná spoločnosť. Autor vo svojom samovydaní predostiera nie veľmi vzdialenú budúcnosť (rok 2076), ktorú si musia čitatelia vyskladať z popisu udalostí z pohľadu rôznych postáv. Príbeh nie je rozprávaný chronologicky, čo môže miestami pôsobiť mätúco, preto treba pozorne sledovať časové údaje na začiatku každej kapitoly. Rozprávanie je každopádne dynamické, k čomu prispievajú nielen striedajúci sa rozprávači, ale aj forma denníkových zápiskov, ktoré ozrejmujú účinky klimatických zmien na životy postáv.

Solídny nápad a zaujímavý príbeh – tak by sa v krátkosti dal zhodnotiť debut Anarchorance Ivety Pernišovej. Zo Zeme miznú deti, ktoré unášajú „mimozemšťania“ zo sústavy Visuma. Planéty Spoločenstva ohrozuje spoločný nepriateľ, proti ktorému sa snažia nájsť najvhodnejšiu obranu. Do tohto prostredia sa dostáva mladá Lyra, ktorá sa spolu s ďalšími unesenými snaží prísť na to, ako sa dostať späť na Zem. Román je to čitateľsky vďačný, s potenciálom osloviť nielen mladšiu generáciu. Problémom je len chýbajúce explicitné vysvetlenie. To, že čosi vie autor(ka), ešte neznamená, že to budú vedieť aj čitatelia. Niekedy treba zodpovedať tú najdôležitejšiu otázku: Prečo? Autorkino nesprávne používanie slova „moc“ (vo význame „veľmi“) je inak vyslovene otravné – platí napokon, že čo je moc, to je moc. Knihe na atraktívnosti rozhodne uberajú aj hrubé gramatické chyby a pomerne časté preklepy.

Prvotina autorky s nie práve slovensky znejúcim menom Kim Martinová Elixír na lásku je sentimentálnou romancou s fantazijným ozvláštnením. S ohľadom na to, aké postavy obývajú fiktívny svet, je vlastne celkom namieste vnímať tento román ako akúsi ľudsko-psiu magentovú knižnicu. Najväčším problémom knihy je – okrem nedostatkov, ktoré by človek v debute tohto druhu azda aj očakával (nadužívanie apoziopéz, často umelé dialógy, prílišná infantilita a naivita atď.) – hľadanie odpovede na otázku, akej vekovej skupine čitateliek je primárne určená. A priznávam, odpoveď nepoznám, Martinovej román je totiž v tomto smere vnútorne, na úrovni obsahov a toho, ako ich tematizuje, rozporuplný. Na druhej strane je mi však tak nejako sympatické, že Elixír na lásku sa na rozdiel od mnohých iných kníh na nič nehrá, nič nepredstiera – maličké srdiečka zdobiace názov na obálke (a vlastne prebal vôbec) sú v tomto smere napokon veľavravné.

Relatívne rozsiahlym debutom Afterparty, inak súborom próz a – nekoncepčne – jednej kvázi-básne, sa v roku 2020 uviedla aj Ingrid Rudavská. V súvislosti s touto knihou sa v prvom rade exemplárne potvrdzuje, že menej je niekedy skutočne viac. Vyše päťdesiat textov v jednej zbierke by bolo priveľa aj vtedy, ak by to boli texty kvalitné. Rudavskej poviedky sú však často až príliš fragmentárne a deficitnosť nie je kľúčovou črtou len sveta a životov postáv, teda obsahu, ale aj formy. Škoda, lebo niektoré Rudavskej námety a nápady sú fajn. Väčšina poviedok v tomto zbere (škoda, že nie výbere) však nedosahuje úroveň čohosi iného ako len akýchsi impresívnych (alebo expresívnych?) psychologicko-hororových skíc. Nedá mi ešte nedodať, že rasistickejší text ako autorkinu poviedku Biznis na Polianke som hádam v živote nečítala...

Žánrovou prvotinou ako víno alebo ako hrom – jednoducho vynikajúcim debutom – je Slepý život autorského subjektu schovaného za, aj na pomery pseudonymov, kryptickým menom H. J. Bornemisza. Ide o také to veľké, výpravné, epické fantasy, to, pri ktorom má človek občas chuť preklínať všeobecne vysokú mieru gramotnosti súčasnej civilizácie. Lenže Slepý život, inak prvý diel série, to nehrá iba na kvantitu – naopak. Hoci spočiatku sa do vlaku románu naskakuje ťažko, spôsob, akým Bornemisza komponuje celé rozprávanie, sa nedlho po začiatku odhalí v plnej kráse ako efektívny a čitateľov celkom pohltí. Aj bez ohľadu na dôvtipnosť formy, resp. koncepcie, definovanej pravidelným striedaním perspektív štyroch rozdielnych hlavných postáv, je tento román dôležitým debutom – ukazuje totiž, ako je možné byť originálny aj v rámci takého nasýteného alebo dokonca presýteného (sub)žánrového segmentu, akým je epické fantasy.

O veľkolepú epickosť sa snaží aj jeden z DIY-punkáčov Peter Kent vo svojom románe, ale v skutočnosti skôr literárnom polotovare, Legenda o kameňoch života (Zrodenie bohov). Bohužiaľ, neúspešne. Problematická nie je len nedostatočná pisateľská zručnosť autora, resp. cit pre písanie ako také, ale aj vysoká miera opisnosti, priveľa vysvetľovania a banálnosť či infantilná sentimentálnosť. Inak, je prinajmenšom čudné, keď sa v románe prvý dialóg objaví až v tretine knihy.

Horor či skôr temná fantastika Dozorcovia zasadená do slovenských reálií ďalšieho DIY-punkáča Lukáša Kordiaka zase dopláca predovšetkým na slabú zápletku a napriek všetkej snahe chatrný dramatický oblúk rozprávania.

Celým radom štandardných neduhov samovydaní trpí aj zbierka šiestich žánrovo rôznorodých, ale rámcovo fantastických poviedok Tomáša Kováča Našepkávač a ostatní. Niektoré autorove námety a nápady nie sú úplne na zahodenie, miestami však priam až krikľavo nezvláda elementárne spisovateľské grify.

Hoci román Šťastie naivných Petra Dika je žánrovo inde – ide napokon o fantasy s prvkami akčno-dobrodružného naratívu (motív hľadania pokladu), nedostatky predchádzajúcich kníh sa v ňom akoby spájajú: dramatický oblúk je neuspokojivý, koniec zle napísaný a kniha je paradoxne silnejšia mimo svojho ťažiska (napríklad, niektoré vedľajšie postavy sú zaujímavejšie ako postavy hlavné). Pri tejto knihe mi napadá uviesť, že keď už sa človek rozhodne vydať knihu v móde DIY, mal by myslieť na druhý pár očí vychytávajúci chyby v texte.

Štandardy samovydania výraznejším spôsobom neprekračujú, hoci sa o to nepopierateľne snažia, ani prvotiny Kataríny Morvai ZariekanieJuraja Kotuliča Buntu Modrá anomália. Zatiaľ čo prvý titul je žánrovým hybridom s aj tak pomerne jasnou cieľovou skupinou, stretáva sa v ňom rodinná (melo)dráma, romanca s fantazijným ozvláštnením, triler a trochu krimi, druhý titul – pokiaľ ide o príbeh, titul vlastne komorný – sa hlási k hard sci-fi a k tradícii intelektuálnych žánrových fikcií. Zatiaľ čo kniha Kataríny Morvai trpí asi najväčšmi nevypísanosťou autorky, kniha J. K. Buntu premotivovanosťou autora, resp. všetkým tým, čo v nej byť nemuselo, prinajmenšom nie explicitne.

Z DIY počinov ma napriek istým nedostatkom najväčšmi zaujal Piesočný gambit Norberta Novosáda. Je to slušne napísaný, obsahovo i formálne šťavnatý a v najširšom zmysle slova zábavný (teda nie nevyhnutne komický) kus literárnej fantastiky, v ktorom sa spája westernová poetika s military sci-fi i a fantasy. Novosád sa ako autor hrá s textom i čitateľmi (odkazujem na Medzihru, ktorou – hoci niekoho tým asi podráždi – ukazuje, v čom spočíva rozdiel medzi fabulou a sujetom). Vážim si každopádne, že evidentne disponuje sebareflexiou, keď v Poďakovaní píše, ako dúfa, že čitatelia sa pri jeho knihe bavili, a keď konštatuje toto: „Môžete si pri písaní aj prsty dolámať, ale aby sa vaša kniha nestala prostým výplodom šialeného grafomana, musí prejsť rukami a očami ďalších ľudí.“ (s. 197)

 

Kolaborácie a iné špecialitky

Okrem antológie fantastických poviedok Fantázia 2020, ktorá vyšla ako výstup z nateraz posledného ročníka literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie, teda okrem ďalšieho zo série titulov, predstavujúcich už nejaký ten piatok dôležitý high-light slovenského literárno-fantastického roka, uzrelo svetlo sveta niekoľko zaujímavých slovesných špecialitiek.

Milým prekvapením je napríklad „zbierka poviedok alternatívnej histórie, fantasy a scifi venovaná Novembru '89“ Iná NežnáČo nebolo a/ale mohlo byť. Osem autorov ponúklo vo svojich prózach nový pohľad na revolúciu (mysliaci tank, cestovanie v čase, elixír, pre ktorý ľudia páchajú samovraždy, opakujúci sa deň, nadprirodzené bytosti, svet, v ktorom sa o moc delia fašisti a komunisti, „superhrdinovia“), zakaždým iný a osobitý, zakaždým inšpiratívny.

Kniha pre deti, ktorú napísali deti, to je Statočný rytier Tiler. Ide o projekt Dušana Damiána a 3. A, rozprávajúci príbeh odvážneho rytiera, ktorý sa vydáva na dobrodružné výpravy po kontinente Zedixa. Autorom každej z kapitol je jeden alebo viacerí tretiaci, v niektorých prípadoch sa k nim pridal aj autor projektu. Už samo osebe ide o skvelý nápad, kto napokon rozumie detskému čitateľovi viac ako dieťa? Kolektívne dielo s detskou dušou dopĺňajú ilustrácie Stelly Smoligovej, tie sú detsky naivné, napriek tomu pozoruhodné a krásne vizuálne dopĺňajú výpravu čitateľov po stopách rytiera Tilera. (Mimochodom, v roku 2020 publikoval Dušan Damián aj samostatnú knihu – mytologickú prózu Legendy Leopardie. Pre odrastených čitateľov ide miestami až o príliš naivné rozprávanie, mladým, ktorým budú postavy mladých bohov hľadajúcich svoje miesto v živote a svete blízke, by však vyhovovať mohlo.)

Špecialitkou je aj kniha Michaela Musilová – Žena z Marsu Lucie Lackovičovej. Nespadá do oblasti literárnej fantastiky, je však príbehom výnimočnej slovenskej astrobiologičky, ktorá sci-fi číta, ale predovšetkým ho žije. Lackovičovej kniha sa dá chápať ako motivačná literatúra, a práve to je jej pozitívom i negatívom zároveň.

Kniha Hviezdoveda alebo životopis Krutohlava, čo na Zem, okolo Mesiaca a Slnka skúsil a čo o obežniciach, vlasaticiach, pôvode a konci sveta vedel Gustáva Reussa, ktorá tiež vyšla v roku 2020, má predovšetkým historickú hodnotu. Ide predsa o prvé slovenské sci-fi, ktoré autor napísal už v roku 1856. Celkovo je kniha rozdelená na šesť častí, v ktorých autor spojil súdobé poznatky z astronómie, geografie a fyziky a formou dialógu ich čitateľom predkladá spolu s Krutohlavovými názormi na vec. Náučné pasáže sa tak striedajú s Krutohlavovými príbehmi. Okrem cesty na Mesiac, úvah o Slnku a cestovania po planétach sa čitateľ dozvedá čo-to o kométach, Mliečnej ceste a o Zemi. Reussov fantastický cestopis pritom dopĺňajú nielen  vydarené ilustrácie Andreja Kolenčíka, ale aj doslov, v ktorom literárna vedkyňa Ľubica Schmarcová osvetľuje kontexty textu slovenského pioniera fantastiky.

Historicky hodnotným kusom slovenskej literárnej fantastiky, oživeným v roku 2020, teda po rovných 100 rokoch, je aj nerozsiahly text Jozefa Dohnányho Aké bude Slovensko o 100 rokov. Treba asi dodať, že ide o text utopický...

Dielikmi hodnými pozornosti v pomyselnej skladačke slovenskej literárnej fantastiky za rok 2020 sú na jednej strane vnútorne pestrá antológia fantastických poviedok viac ako dvadsiatky autorov Zajtra bude včera a na druhej strane viac-menej, čo sa výrazu či atmosféry týka, „monochromatická“ zbierka (mini)próz s mnohovravným názvom Morytáty z pera Petra Krištúfka. Pri prvom titule sa mi s ohľadom na „farmakonový“ rámec tejto bilancie žiada odcitovať jednu vetu z Predslovu Tona Stiffela: „Lákavý pocit úžasu je ako droga.“ Vo vzťahu k druhému len toľko, že je to knižočka, ktorá má dušu – a to na viacerých úrovniach...

Tento sčasti hodnotiaci prehľad domácej literárnej fantastiky za rok 2020 uzatvára knižný, resp. multimediálny projekt Slovensko Noir. A uzatvára ho preto, že je, bohužiaľ, modelovým literárnym farmakon – liekom i jedom zároveň. Zatiaľ čo idea, z ktorej celý projekt vzišiel, bola výborná, to, v čo sa napokon zhmotnila v podobe textov 17 autoriek a autorov, má od znamenitosti ďaleko. Kniha je problematická vo viacerých ohľadoch, tie najdôležitejšie sa však týkajú jej nekoncepčnosti. Dať dohromady niekoľko literárnych textov, poviedok, ktoré by boli slovenské (pôvodom i tematickým zameraním) a zároveň noir, je super nápad, len sa toho treba naozaj aj držať. Lebo priširoké a príliš rozplývavé chápanie slova „noir“ je nebezpečné a v konečnom dôsledku neproduktívne. Lebo básne – a ani básne takej autority, akou je Ľubomír Feldek – prosto nie sú poviedkou, a preto sa do poviedkovej knihy jednoducho nehodia. Lebo úryvok z románu Pavla Vilikovského Pes na ceste tiež nie je poviedkou. Lebo esej/glosa Milana Lasicu o mýtoch a legendách tiež nie je poviedkou. Ilustrácie Kataríny Vavrovej sú priam fantasticky čarovné, otázka však je, či sú noirové (či sa hodia do knihy s názvom Slovensko Noir) a najmä, či sa hodia k jednotlivým textom. „Farmakonová“ rozporuplnosť definuje tento titul aj vnútorne/hlbšie, vydarené poviedky (historická detektívka Mátohy na Krížnej Juraja Červenáka, mrazivo-groteskná Halucinácia Máriusa Kopcsaya) sa ocitajú vedľa slabších, ak nie rovno nevydarených. Lebo napríklad metafiktívnosť poviedky Cesta zo Žiliny Jakuba Nvotu je v roku 2020 vyslovene trápna, a lebo je čudný – a nie v tom pozitívnom zmysle slova – zážitok čítať v nejakej poviedke takúto autorskú konštrukciu: „Len čo sa poranená končatina dotkla zeme, prešiel naprieč mojím krásnym, dokonalým, vyšportovaným, štíhlym, hladkým a opáleným telom odporný kŕč.“ (s. 10) Alebo takúto: „Zabodla som do kolegu svoje krásne, podmanivé hlboké oči.“ (s. 17) Pán autor, nestálo by za to zvážiť zmenu rozprávača?

Slovensko Noir, ale aj niektoré ďalšie tituly vydané v roku 2020 jednoducho potvrdzujú, že s farmakami – aj tými literárnymi, fantastickými alebo nie – treba zaobchádzať nanajvýš opatrne. Lebo to, čo sa v lekárni či v kníhkupectve môže javiť ako vhodný liek, v konečnom dôsledku môže byť jedom.

 

Kristína Jantisová 

Za kryptonymom sa skrýva autorský subjekt definovaný celkom bytostne nadšenectvom vo vzťahu k populárnej kultúre, záľubou v žánrovej fikcii všetkého druhu a „knihožrútstvom“.