Fašizmus nezmizol, zmenil jazyk

Maik Fielitz a Holger Marcks z Inštitútu mierových štúdií a bezpečnostnej politiky na Univerzite v Hamburgu napísali skvelú historicko-politologickú esej Digitálny fašizmus. Sledujú v nej, ako sociálne siete zmenili súčasné podoby fašizmu a ako fašizmus mení sociálne siete.

Počiatočné technologické nadšenie z rozvoja internetu počítalo s tým, že digitálna revolúcia prinesie slobodnejšiu a kreatívnejšiu spoločnosť, demokratickú diskusiu a takmer univerzálnu participáciu ľudí na verejnom rozhodovaní. Dnes sa ťažko vyrovnávame s nekončiacim trolovaním v neprehľadnom anonymnom prostredí, nenávisťou vo virtuálnom priestore a odpudzujúcou kyberšikanou, ktorá vyháňa ľudí z internetových diskusií.

Motor vlastného zmanipulovania

Na rozdiel od tradičnej predstavy fašizmu dnes v ňom nenachádzame jedno organizačné centrum a charizmatickú vodcovskú figúru s čitateľnou nenávistnou ideológiou. Súčasný digitálny ekosystém tvorí skôr výrazne fluidný a ambivalentný variant ideológie bez jednoznačného organizačného centra. Digitálne zosieťované masy sa v takomto prostredí stávajú motorom vlastného zmanipulovania. V tomto procese sa zneužívajú techniky dramatického storytellingu, gaslightingu, eskalovania strachu a difúzie kritického myslenia. Tradičnejšie postupy, akými bolo šírenie nenávisti a nepravdy, nadobúdajú inovovanú podobu. Sociálne médiá ponúkajú pre krajnú pravicu priaznivé, ľahko manipulovateľné prostredie.

V kapitole o tom, ako sociálne médiá prehlbujú strach čitateľov, čo je jedným z nástrojov digitálneho fašizmu, autori presne opisujú psychologické mechanizmy, ktoré k týmto javom vedú. Nové médiá podstatne menia svoj charakter a pomáhajú tak masovému šíreniu paranoje. Po druhej svetovej vojne boli médiá ohraničované novinárskymi a etickými štandardmi, ako aj verejnou kontrolou. Verejné printové aj elektronické médiá boli založené na myšlienke, že demokracia potrebuje médiá, ktoré majú záväzky voči širokej verejnosti. Že vďaka nim budú ľudia informovaní vyváženým spôsobom a do popredia sa dostanú racionálne formulované správy a nie také, ktorých jedinou „výhodou“ je, že majú potenciál vyvolať najväčšiu pozornosť. 

Podsúvanie strachu

V ére tradičných médií rozhodovali samotné médiá o tom, kto a s čím mohol vystúpiť pred verejnosť. Digitalizácia médií zmenila všetko. Siete sa zahusťujú, informačná moc sa presúva z poskytovateľa na spotrebiteľa. Komunikácia sa čoraz väčšmi stáva seba organizujúcou a nepotrebuje sprostredkujúce inštancie. Poskytovatelia začínajú súťažiť v tom, kto prinesie väčšiu mieru negatívnych a dramatických správ. Správy, ktoré číria strach, sa šíria vo väčšej miere a rýchlejšie, takže žurnalistika sa stáva väčšmi ukričanou. Algoritmická prezentácia obsahov uprednostňuje také, ktoré popchýnajú čitateľov a divákov k výraznému klikaniu. Dramatický obsah, i na úkor pravdivosti (clickbait), sa ukazuje ako najlepšia návnada. Správy, ktoré by pred niekoľkými desaťročiami nemali šancu ocitnúť sa v renomovanom médiu, sa zrazu objavujú na titulných stranách.

Veľmi sugestívne je napríklad to, ako sa v roku 2018 v nemeckej pravicovej tlači začal presadzovať fašizujúci naratív, ktorý podsúval predstavu, že imigranti sú nezvládnuteľní agresori, ktorí masovo ohrozujú bezpečnosť žien, ale i všetkých obyvateľov na nemeckých uliciach. Štatistiky kriminality cudzincov nepotvrdzovali skokovitý nárast, napriek tomu napríklad kampaň AfD v roku 2018 začala spomínať „Imigráciu nožov“, „cudzineckú záplavu“, „záhubu národa“ a viac protiislamských príspevkov v médiách ako po akomkoľvek teroristickom útoku islamistov. To viedlo až k bezpečnostnému paradoxu, keď neustále tematizovanie bezpečnosti a senzibilizácia verejnosti zhoršuje subjektívny pocit bezpečia. Jedným z prejavov digitálneho fašizmu je umelé vyvolávanie strachu v médiách do takej miery, že zneistení občania „začnú mať obavu, že keď sa o nejakej téme toľko hovorí, tak sa naozaj zdá, že je tu problém“ (s. 66).

Vo fašizujúcej sa spoločnosti sa začína uplatňovať „nová politická kultúra, keď sa hromadne vyslovujú zjavné nepravdy, ktorým veľká časť más zjavne verí alebo ich prijíma za svoje... a Sacha Baron Cohen konštatoval, že „Demokracie založené na zdieľaní pravdy sú na ústupe, zatiaľ čo na vzostupe sú autokracie založené na zdieľaní lži.“ (s. 80) 

Na pokraji šialenstva

Javy, ktoré sa v minulosti využívali len na opis patologických mechanizmov v párovej komunikácii, sa začínajú dostávať do verejného a politického života. Napríklad pojem „gaslighting“. Pôvodne sa ním označovala manipulatívna taktika psychopatického alebo až sadistického partnera, ktorý v manželstve alebo partnerstve zámerne vytvára komunikačné situácie, ktoré dovádzajú druhého partnera najprv k pocitom zúfalstva a beznádeje (pretože skutočnosti, s ktorými sa vo vzťahu stretáva, sú natoľko neuveriteľné, že adresát takýchto každodenných útokov začne pripisovať vinu za nezvládanie a chybné interpretovanie toho, čo sa deje, samému sebe), až ho (najčastejšie ju) privádza k pocitom šialenstva. Názov javu pochádza zo starej divadelnej hry z roku 1938 s názvom Gas Light (Plynová lampa). Rozpráva príbeh, v ktorom manžel nenápadne ovláda prívod plynu v dome a zakaždým presviedča manželku, že blikanie lámp je dôsledkom toho, že manželka neovláda svoje zmysly a halucinuje.

Jav „gaslightingu“ sa rozšíril z psychiatrických ambulancií na celú spoločnosť a začal sa požívať aj na označenie politikov a osobností verejného života, ktorí dokážu manipulovať vo veľkom. Zneužívajú tradičné aj sociálne médiá na šírenie úzkostí, poloprávd, falošných dilem, na opakované dejstvá histriónskej show. Jedným z prejavov šírenia politickej paranoje je tzv. „Pinocchiov efekt“. V reklamnom priemysle ide o takú prezentáciu produktu, ktorá celkom nezodpovedá viditeľným charakteristikám predmetu, o ktorom sa hovorí. Extrémna pravica zbiera plusové body tým, že vháňa ľudí do percepčnej neistoty. Adresátom takýchto „informácií“ uniká to, čo je podstatou problémov. Príkladom bola aféra Pizzagate počas prezidentskej volebnej kampane v USA v roku 2016. Podľa tejto kampane, ktorú výrazne šírili kanály Alt Right, bola Hillary Clintonová zapletená do siete detskej pornografie pôsobiacej v istej pizzerii. Takéto falošné správy vznikajú ako masívne zdieľané tweety. Nakoniec sa tieto tweety stávajú správami, ak sa prezentujú v spravodajskom štýle, berú sa vážne a šíria sa masívne, akoby šlo o solídne a overené „informácie“. Afére Pizzagate a úlohe Hillary Clintonovej ako organizátorky pedofilnej aféry dodnes veria mnohí voliči Trumpa.

Trump vo svojich verejných vystúpeniach často používa tzv. „anektodický“ dôkaz. V tweetoch ho označuje za alternatívny pohľad alebo sa len snaží odvrátiť pozornosť od bezobsažnosti svojich vyhlásení. Nerieši empirické dôkazy. Expertízy nespochybňuje, lebo pre neho prosto neexistujú. Odmieta objektívne kritériá pravdy, vlastné vnímanie povýšil na jediné meradlo. Znamená to, že pravda je v prvom rade otázkou pocitu. Pestuje sa nedôvera k akýmkoľvek informáciám, ktoré pochádzajú z iných zdrojov než jeho vlastných.

Ruth Wodak, autorka knihy Politika strachu. Čo znamená diskurz pravicového populizmu hovorí, že občania potrebujú postoj, ktorý sa dá označiť ako „arogancia ignorancie“, teda autoritársky vzdor a precitnutie. To umožní masám vidieť, že stratili kontrolu nad vlastným životom a potrebujú otcovskú pomoc. Na skúsenosť precitnutia používajú metaforu z filmu Matrix – „redpilling“ (ide o metaforu z filmu, kde je hlavný hrdina Nero postavený pred dilemu výberu medzi dvoma pilulkami. Modrá pilulka ho udržuje v príjemnom stave pasivity a sebaklamu. Červená pilulka nastaví jeho vnímanie nanovo. Odpúta sa od všetkých lží a ilúzií, ktoré mu – podľa interpretácie krajnej pravice – liberálna spoločnosť vtĺka do hlavy. Výsledkom je úplne autoreferenčný systém argumentácie bez protichodných informácií. Takáto interpretácia sveta dodáva pocit vedomostnej výhody oproti tým, ktorých označujú ako „liberálnu kaviareň“. Politický oponent sa stáva politickým nepriateľom. Dištancovanie sa od expertov a kritického myslenia na úkor jednotného presvedčenia a ľudových právd bez dôkazov vedie k tomu, že na označenie samého seba sa používajú pojmy, ktoré podčiarkujú protikladnosť voči elite, mainstreamu a expertnosti – ako „zhnusení občania“ (Philip Hübl), „slušní lidé“ (Zděněk Pernica) alebo „obyčajní ľudia“.            

Nebyť tolerantný voči netolerancii

Kniha neostáva len pri analýze procesov, ktoré charakterizujú digitálny fašizmus. Ponúka odhady budúceho vývoja a niekoľko námetov, ako proti extrémizmu bojovať. Stanovisko, že sociálne médiá majú byť regulované, sa stáva čoraz väčšmi konsenzuálnym. Patria sem návrhy povinnosti vystupovať v sociálnych médiách pod vlastným menom a sťažiť tak šírenie nenávistných prejavov. Ďalším možným nástrojom je obmedzenie nekontrolovaného šírenia propagandy prostredníctvom bezmyšlienkovitého zdieľania obsahov. Takýto test inicioval napríklad Twitter, keď odskúšal pravidlo, že odkazy, ktoré čitatelia neotvoria, nemohli ani ďalej tweetovať. Podobne sprísnený nemecký zákon o presadzovaní práva na internete ukladá poskytovateľom sociálnych médií povinnosť aktívne spolupracovať pri stíhaní nenávistnej kriminality a iných trestných obsahov.    

Paradox tolerancie Karla Poppera pripomína povinnosť obranyschopných demokracií nebyť tolerantnými voči netolerancii. Verejný diskurz musíme chrániť pred toxickou kontamináciou. V závere autori podčiarkujú, že niekedy musíme na internete obmedzovať sami seba. Na túto situáciu „nemáme jednoduché odpovede. Ale musíme o tom hovoriť. A hádať sa. V súlade s demokratickou tradíciou“.

Dušan Ondrušek (1957)

Psychológ, senior tréner a konzultant, v roku 1991 založil organizáciu PDCS, ktorú viedol  vyše 20 rokov. Zameriava sa na oblasť zmierovania komunitných konfliktov, nenásilnú komunikáciu, organizačný rozvoj, participatívne vzdelávanie a rozhodovanie. Má medzinárodné skúsenosti s realizáciou programov zameraných na prevenciu a riešenie konfliktov. Je autorom a spoluautorom 16 kníh a mnohých odborných statí.

Na fotografii Maik Fielitz a Holger Marcks. Foto: Luiza Folegatti

Maik Fielitz, Holger Marcks: Digitálny fašizmus. Sociálne médiá ako motor pravicového extrémizmu

Preklad: Miloslav Szabó

Bratislava: Hadart Publishing, 2022