Vyhľadávanie
Federico García Lorca: Cigánske romance
V prvom vydaní Cigánskych romancí Lorca uvádza, že vznikli v rokoch 1924 – 1927. Prvú verziu romance Žart o jazdcovi donovi Pedrovi však napísal už roku 1921 a prvú verziu Romance o lune, lune roku 1923.
V španielskom literárnom kontexte bola cigánska téma prítomná už v Zlatom veku, hoci vtedy nebola v popredí, ako módnu ju vyzdvihol romantizmus a znova oživil modernizmus. U viacerých autorov sa spájala s Andalúziou. Lorcov ciganizmus súvisí
s neoprimitivistickou estetikou dvadsiatych rokov, ktorá sa premietala aj v španielskej hudbe (Falla, Albéniz, Granados, Turina) a v maliarstve (Romero de Torres). V poézii neoprimitivitivizmus dostal meno neopopularizmus, čo sa prirodzene neviazalo na popularitu, ale na ľudovosť. Pre Lorcu bola podstatná hudobná inšpirácia, ku ktorej sa dostal prostredníctvom Manuela de Falla. Rozhodujúcu úlohu zohralo znovuobjavenie andalúzskeho ľudového spevu cante jondo (cante znamená spev a jondo hlboký). Lorca sa stal zvrchovaným básnickým interpretom tajomnej silnej tisícročnej umeleckej tradície s jej hudobnou a básnickou zložkou.
Viacerí literárni vedci Cigánske romance usúvzťažňujú s flamencom. V rozhovore z roku 1933 básnik uvádza: „Od Jerezu po Cádiz desať rodín najnepreniknuteľnejšej čistej kasty s pyšnou skúposťou uchováva tradíciu flamenca.“ Podľa znalcov Cigánske romance inšpirovali práve umelecké vrcholy týchto rodín. Lorcovi cigáni nie sú ktoríkoľvek cigáni. V Prednáške-recitáli Cigánske romance (1935) autor hovorí: „Kniha ako celok, hoci sa volá cigánska, je básňou o Andalúzii a nazývam ju cigánskou, lebo cigánske je najzákladnejšie, najhlbšie, najaristokratickejšie v mojom kraji, svojím spôsobom najreprezentatívnejšie, a to, čo udržiava žeravé uhlíky, krv a abecedu andalúzskej a univerzálnej pravdy.“
Básnik v zbierke nielen evokuje cigánsky svet (s postavami cigánov a ich spôsobom života), ale vytvára aj cigánsky mýtus. V rámci toho ciganizuje prírodné objekty a sily, kresťanské sakrálne bytosti i biblickú Tamar. Cigánske romance sa do značnej miery z mýtu rodia, pretvárajú ho a súčasne mýtus vytvárajú. Možno ich pokladať za jeden z výrazných prejavov „renesancie mýtu v literatúre 20. storočia“ (J. M. Meletinskij).
Obraznosť Cigánskych romancí sa v rámci španielskej poézie pokladá za druhý vrchol po barokovom Góngorovi. Predovšetkým v obraznosti sa premieta neogóngorizmus ako spoločná tendencia v tvorbe básnikov Generácie 27, ktorá sa uplatňovala v druhej, finálnej fáze vzniku Lorcovej knihy. Predchádzala jej tendencia k novej ľudovosti. Spolužitie ľudovosti a umelosti, v španielskej básnickej tradícii známe už v baroku, v podobe neopopularizmu a neogóngorizmu tvoria umeleckú polaritu zbierky.
Z predslovu Jána Zambora Lorcove Cigánske romance
Námesačná romanca
Glorii Ginerovej a Fernandovi de los Ríos
Zelenú ťa, zelenú chcem.
Zeleň vetra. Zeleň v sade.
Loďka na širokom mori
a kôň v hore na poľane.
S pásom obopnutým tieňom
dievča sníva na terase,
zeleň tela, zeleň vlasov
a jej oči – striebro chladné.
Zelenú ťa, zelenú chcem.
Pod cigánskou lunou lačne
dívajú sa na ňu veci;
nedá sa jej pozrieť na ne.
*
Zelenú ťa, zelenú chcem.
Veľké hviezdy z inovate
prichádzajú s rybou tieňa –
kliesni cestu pre svitanie.
Figovník trie mierny vietor
šmirgľom vetiev neprestajne
a blízky vrch, divá mačka
ježí agávové zbrane.
Kto však príde sem? A odkiaľ...?
Stále čaká na terase,
zeleň tela, zeleň vlasov,
v sne o horkom mori v diaľke.
*
Kmotor, ihneď za váš dom
svojho koňa dám vám vďačne,
za zrkadlo nový postroj,
za šál nôž, čo nezhrdzavie.
Kmotor, idem krvácajúc
od zlodejských roklín v Cabre.
Ak by som to, chlapče, mohol,
všetko je hneď dojednané.
Ale ja už nie som ja.
Môj dom nie je moje manie.
Kmotor, v svojej posteli
túžim umrieť sporiadane.
Túžim po nej, oceľovej,
po holandskom prestieradle.
Nevidíte – rana sa mi
od pŕs až po hrdlo tiahne?
Tristo tmavých ruží vidím
na košeli naberanej.
Tvoja krv okolo šerpy
presakuje, značne páchne.
Ale ja už nie som ja.
Môj dom nie je moje manie.
Dovoľte mi aspoň vyliezť
nahor a byť na terase,
dovoľte mi, dovoľte byť
v tej zeleni na terase.
Na terase tichej luny,
kde vyzváňa svieži prameň!
*
Už sa nahor na terasy
tá dvojica kmotrov driape.
Za nimi je stopa krvi.
Stopami sĺz značia skálie.
Koľko lampášikov z plechu
vôkol na strechách sa trasie.
Tisíc sklených tamburínok
zraňovalo rozvidňanie.
*
Zelenú ťa, zelenú chcem.
zeleň vetra, zeleň v sade.
Dvojica už vyšla nahor.
Vietor, ktorý dlho vanie,
v ústach necháva chuť žlče,
chuť po mäte, po bazalke.
Kmotor! Kde je, prezraďte mi!
Kde tú horkú dcéru máte?
Koľko ráz ťa vyčkávala!
Vyzerala zas a zase,
svieže líca, čierne vlasy
v tej zeleni na terase!
*
Tam na tvári vodojemu
cigánka sa kníše ladne.
Zeleň tela, zeleň vlasov
a tie oči – striebro chladné.
Na vode ju podopiera
cencúľ luny v matnom jase.
Noc dnes ako námestíčko
zdôvernela nečakane.
Spití žandári pri vrátach,
počuť silné buchotanie.
Zelenú ťa, zelenú chcem.
Zeleň vetra. Zeleň v sade.
Loďka na širokom mori.
A kôň v hore na poľane.
Smrť Tonka Camboria
Josému Antoniovi Rubiovi Sacristiánovi
Hlasy smrti ozvali sa
pri rieke Guadalquivir.
Dávne hlasy hlas mužného
klinčeka tu stlačili.
Do čižiem im nebojácne
zabodával kančie kly.
V boji robil namydlené
skoky ako delfíny.
Karmínovú mašľu kúpal
v ich krvi, tak sa on bil,
ale nemal nádej vyhrať,
proti sebe štvoro dýk.
Keď hviezdy do sivej vody
vbodli hroty kopijí,
keď sa býčkom v červených snoch
veroniky zjavili,
hlasy smrti ozvali sa
pri rieke Guadalquivir.
*
Antonio Camborio,
mladík z rodu tvrdých hrív,
hnedý od zelenej luny,
hlas klinčeka, mužný typ.
Komu vďačíš za svoj koniec
pri rieke Guadalquivir?
Mojim štyrom bratančekom
z Benamejí, iba im.
Čo na iných ľahko zniesli,
nechceli mi dožičiť.
Topánky korintskej farby,
medailóny z Afriky
a túto pleť uhnetenú
z jazmínu a z olivy.
Ach, Antonko Camborio,
hodný s cisárovnou byť!
Spomeň si na svätú Pannu,
o chvíľu je s tebou kvit.
Ach, Federico García,
volaj hliadku, premilý!
Už ma v drieku ako šúľok
kukurice zlomili.
*
Trikrát chrlil krv a ležiac
na boku, hneď stratil dych.
Živá minca, do obehu
ju už nedostane nik.
Ruky anjela mu hlavu
na podušku zložili.
Lampu zapaľujú iní,
od červene bez sily.
A keď štvoro bratancov sa
k Benamejí priblíži,
hlasy mŕtvych celkom zmĺknu
pri rieke Guadalquivir.
Z prvého slovenského úplného prekladu knihy Federica Garcíu Lorcu Cigánske romance od Jána Zambora, ktorá vychádza v edícii Kruh milovníkov poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
