Festival Ars poetica uvíta

 

* v piatok 8. októbra

Claudia Gabler (1970) sa narodila v Lörrachu, Bádensko-Württembersko. Vyštudovala divadelnú vedu a žurnalistiku na Freie Universität v Berlíne. Získala mnohé tvorivé štipendiá v Nemecku, ale aj v Belehrade a Amsterdame. Vydala zbierky poézie Die kleinen Raubtiere unter ihrem Pelz (Šelmičky pod jej kožuchom, 2008) a Stavano attaccati come lingue (Boli napadnutí ako jazyky, 2008). Okrem básní píše aj rozhlasové hry. 

Vlastne som dúfala, že zmeškáme autobus.

Nevedela som totiž vôbec nič o rokokových kostoloch a

ich egocentrických hrách svetla. Teba naopak zrejme

dokonale ukája, keď sa holubica prebíja pomedzi zvony,

tak, ako sme si vtedy mysleli, že vieme všetko o

živote a tých hlúpych súpravách na fondue. Dnes prinajmenšom

viem, že sme roky bývali vedľa známeho 

mozgového chirurga, a ani sme ho nepoznali

po mene. S odstupom času som si istá, že by bol 

býval dobrým partnerom na rozhovor.                                    

Áno, pravdou je, že sa od prírody môžeme čo-to

naučiť o poriadku. A nemám na mysli poriadok, čo sa

neustále opakuje a tým je nudný. Myslím tým

komplexný poriadok sveta vecí, v ktorom

žijeme. Teda chaos ako subtílnejší, neopakujúci sa

druh poriadku.

Zapisuješ si to všetko? Zavoláš mi, keď sa

vrátiš z kontinentu, čo ťa zduje ako

matematika, ktorý zúfa nad svojou prácou?

Keby sme tak mali ešte z toho syra,                                       

čo sme kúpili za úsvitu v starej tržnici

pri Temži. Keď si stál na opačnom

konci sveta pri okne a vytieral si

z oka mušku.

Čo je irónia škaredosti? Chceli sme skutočne 

vyzerať ako ľudia, čo kľúče od auta v rukách 

držali ako drobné bytosti? Mali sme ozaj využitie

pre tieto obrazy? Vodné rastliny z nás viseli ako

vodné rastliny. Hodváb bol synonymom pre handry či tie 

páchnuce matrace, čo ležali vedľa vrakovísk,                         

na ktorých je človek niekedy šťastný a mrzne pri sexe.

Poniektoré dni sme si vtierali olej do tváre,

aby sme vyzerali ako ozajstní. Takýchto nás nikam

a odnikiaľ nepustili. Usilovné zvieratká, čo sa k sebe tisnú,                             

aby sa zohriali. Ako by skutočne šlo o to, na letných pneumatikách 

s rozviatymi vlasmi zabočiť za roh. Akoby skutočne šlo 

o to, uchovať pach gumy. 

Nikdy som nepochopila, prečo si vtedy žehličku 

takmer priložil na prsia, prečo sa tak smial do kamery.

Ale čo iné nám srdcia teraz už môžu ponúknuť,                                              

keď bijú?

Z nemeckého originálu preložila Martina Kurtyová.

 

* v sobotu 9. októbra

Bodil Lindfors (1951) sa narodila v Turku (Åbo). Štúdium psychológie ukončila na Åbo Akademi University roku 1973. Niekoľko rokov študovala v zahraničí, v Kodani, New Yorku a v Tallahassee (USA). Napísala deväť zbierok poézie, naposledy knihu ett slott av snö (hrad zo snehu, 2006). Všetky jej texty sú napísané vo švédčine, v oficiálnom jazyku švédskej menšiny vo Fínsku. Za svoju tvorbu získala niekoľko literárnych cien, napr. päťročný spisovateľský grant od Fínskej literárnej komisie (2003 – 2007). Popri práci spisovateľky sa venuje psychoterapii a z odboru psychológie publikovala aj svoju dizertačnú prácu. Žije v Turku, pracuje na čiastočný úväzok ako psychoterapeutka, učí psychológiu a píše eseje a poéziu.

Nič sa neboj, to, čo je premárnené,

nezanikne, len sa absorbuje.

Nič sa neboj, strata je nezvratná,

všetko si môžeš vyčítať

a kráčať ďalej s ľahkým srdcom,

za seba sa neobzerať: v tvojich stopách

sa tráva znova dvíha.

V odtrhnutých steblách je uchované šteklenie

na perách a na nose, v chuti

Si relikviár

Ty sám budeš uchovaný

v pospletaných koreňoch trávy, v šrámoch po

rýpadlách, v zničených lesoch

v tanci zrnka prachu v zabudnutom vetre

Communio. Schôdzka sa koná hlboko vnútri.

Ústa sa otvárajú a substancia

prijíma substanciu, ale to, čo sa vymieňa

so substanciou nemá nič spoločné.

Niekde sa schôdzka už odohrala, a predsa –

Keby sme nemali tieto východiská

s ich skrytým vzájomným porozumením,

keby neexistovala táto výmena, kde by sme potom boli?

Jazyk a znak: je jeden jazyk, jazyk

rozkoše a ten nepozná iné, len imperatív,

nemám proti tomu námietky.

Bez váhania, rozhodne sa pridám a

a práve tam sa stretávame, v tej rozhodnosti,

v ktorej ide o pohltenie a oslnenie.

Ja, ktorá s očami dokorán rada pozorujem

archaickú masku pôžitku, ako sa vynára  

spod tváre každodennosti, pokúšam sa

zadržať tvoj pohľad, ale nedokážem to.

Tesne pri tebe oslepnem & začnem kňučať

ako novorodené mláďa hraboša

snažím sa dostať bližšie, k väčšiemu telu,

k jeho silným & mäkkým záhybom.

hrad zo snehu

Hrad zo snehu ktorý sa rozpadne

pod vlastnou váhou

(Nauč ma o mytológiách

lásky, vysvetli

že symbióza

je ľadový tunel bez východu)

Kvapká dnu a presakuje

Povedz, že sme

nestavali zbytočne

(všetky cesty boli uzavreté jediné slepé

schody končia vo vzduchu)

Povedz že hrady sa stavajú, aby padli

pod svojím vlastným porozumením,

ktoré je zízajúcim 

nádenníkom skazy

že porozumenie je zabudované

(ako dážď v snehu)

Tadiaľto som bežala s kvetmi

Hrdo, ako protiklad k podrobeniu

(Protiklady vzájomní stúpenci a

skrytí pomocníci)

Hrad zo snehu, jeho komôrky

sa už rúcajú

pod vlastnou váhou

Zo švédskeho originálu preložila Zuzana Drábeková.