Nedávno si sa stala prvou laureátkou ceny René, o ktorej rozhodujú gymnazisti. Ako sa ti na stredných školách debatovalo?
Diskusie na gymnáziách boli pre mňa príjemným a v pozitívnom zmysle šokujúcim zážitkom – stretla som sa s množstvom mladých ľudí, ktorí nielenže čítajú, a čítajú radi, ale dokážu o texte aj premýšľať v neprvoplánových intenciách a otvorene prezentovať svoj názor, čo vnímam ako veľmi povzbudzujúci fakt.
Po troch knihách máš jasne rozoznateľný autorský rukopis. Budeš sa ho držať aj v ďalšej knihe?
Myslím si, že „autorský rukopis“ je niečo, čoho nie je úplne možné sa nedržať v tom zmysle, že je to, aspoň pre mňa, veľmi prirodzene fungujúca vec, takže z tohto hľadiska sa môj rukopis v ďalšej knihe asi nejako radikálne meniť nebude. Ale určite sa zmení tematika a forma, chcem sa vrátiť k poviedkam a trochu odľahčiť tie „ťažké témy“ posledných dvoch kníh.
 
Uvoľnený, spontánny rozprávač v tvojich knihách rieši ťažké témy. Pociťuješ katarziu, keď ich dokončíš?
Ťažko na to odpovedať, pri každej knihe to bolo iné. Pri Usadenine som si svoju „katarznú chvíľku“ zažila po dokončení každej poviedky, pri Bordeline to bolo zložitejšie, keďže to bol dlhší súvislý text a niečo, čo ja vnímam ako katarziu, som zažila až v úplnom závere, keď bol text kompletne dokončený, zredigovaný a pripravený do tlače. No a pri Barbore to bolo zas iné, tam som mala po dopísaní vyslovene pocit vyčerpania a úľavy, že je to za mnou, také to „konečne, a už nikdy nič nenapíšem“. Ale už ma to prešlo :).
 
Si nominovaná na Cenu Jána Johanidesa. Myslíš, že by niekto mohol nájsť nejaké styčné body jeho a tvojich próz?
V mojich knihách už rôzni „niektovia“ ponachádzali všeličo, takže niekto by určite mohol :). Mne tak na prvú napadá možno to, že napríklad na Johanidesovo Súkromie boli veľmi rozporuplné ohlasy na škále od „prílišná štylizovanosť“ až po oceňovanie bravúrneho vykreslenia psychiky postáv; s hodnotením mojich kníh je to podobne rozporuplné. Johanidesove prózy som čítala ešte počas vysokej školy, teda dosť dávno, ale utkvel mi z nich pocit nejakej autentickej intimity, čo mi je veľmi blízke, zjednodušene povedané – tiež sa, okrem iného, „šprtá“ v ľudských emóciách a psychike, to by možno mohlo byť tým styčným bodom.
Čo ťa v poslednom čase medzi knihami zaujalo?
Mám veľkú radosť, že po dlhých prípravách konečne vyšla debutová zbierka poviedok Jany Micenkovej Dolce vita. Rovnako sa teším, že onedlho vyjde súbor próz Lajosa Grendela Obsažné batožiny; z jeho Newhontskej trilógie v geniálnom preklade K. Wlachovského som bola nadšená.