Vyhľadávanie
Gabriela Futová – Roman Brat
Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody
Po úspešném spoločnom projekte Zmätené dvojičky zo slepej uličky (Forza Music 2008) Gabriela Futová a Roman Brat napísali novú knižku Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody. Príbehy určené najmä dospievajúcim vyjdú tento mesiac vo vydavateľstve Forza Music.
Striptíz
Príbeh podľa Evy
Volejbal som milovala odjakživa. Už ako malý štupeľ som sa dokázala prikmotriť k hocikomu, kto odbíjal loptu a s nadšením som behala po nechytené smeče či zlé nahrávky. Keď mi na druhom stupni ponúkla telocvikárka volejbal ako krúžok, išla som vyskočiť od radosti z kože.
Školské družstvo mi maximálne stačilo, nemala som ambície hrať volejbal profesionálne, to by ma ani až tak nebavilo. Ale na to, že reprezentujem školu, som bola fakt veľmi hrdá. A bola som aj dobrá, mojich podaní sa na turnajoch báli súperky asi najviac.
V telocvični sme boli dobrá babská partia. Síce som z nich bola do volejbalu najzažratejšia, riadne som nervačila, keď sa baby flákali, hlavne keď sme hrali medzi sebou naostro, to by som vedela hrýzť. Ale inak sme medzi sebou vychádzali super. Najviac som si rozumela so štyrmi dievčatami z nášho ročníka. Ani jedna nechodila so mnou do triedy, a tak sme si, zaviedli malý potréningový rituál. Spoločnú sprchu a mlieko. V sprche sme sa rýchlo dali dokopy a po umytí sme len tak v uterákoch klebetili a popíjali mlieko, ktoré nám nikdy nechutilo lepšie.
Raz, stalo sa to pri sprchovaní, začala Dorota príšerne jačať. Skoro som dostala infarkt, tak som sa zľakla, napadlo mi, či ju netrasie prúd, alebo čo, predsa len, sprchy pochádzali z nejakej prehistorickej doby a ich rekonštrukcia bola plánovaná až počas letných prázdnin. Aj preto boli vyriešené „úžasne“. Žiadne vešiaky na uteráky, žiadne podložky. Uteráky sme mávali položené na parapete pod nabielo zastriekaným oknom. Pravda, náter bol urobený presne do polovice okna, zrejme aby sa ušetrilo na svetle, ale bol dosť vysoko, takže do umyvárne nebolo zvonku v žiadnom prípade vidieť. Jedine, že by chcela nakuknúť nejaká žirafa, ale pochybujem, že by na nás bola nejaká zvedavá.
Pribehli sme hneď všetky k Dorote.
– Špehuje nás úchylák! – zjačala znovu a rukou ukázala na okno.
Sprchy boli od zvyšku umyvárne oddelené jediným múrom. Svorne sme všetky vystrčili čo najnenápadnejšie hlavy.
Za zafarbeným sklom sa mihol tieň. Kým sme sa stačili zľaknúť, sponad bieleho pásu sa vystrčila hlava.
– Bročko! – vykríkla som.
– Ten Bročko z tvojej triedy? – spýtala sa Dorota, akoby sa po škole potulovali štyria rovnakí Bročkovia.
– Poznáš aj iného? Jasne, že je to on.
Vtiahla som hlavu za múr. Asi ma porazí. A taký dobrý deň to bol!
– Dievčatá, ja zo sprchy nevyleziem, – ozvala sa Táňa. – Nebudem tu predsa robiť striptíz úchylákovi.
– Fajn, nevylezieš, – rozmýšľala som nahlas. – Ale ako sa dostaneme domov?
– Počkáme, kým neodíde, – navrhla Dorota.
Čakanie nám pripadalo ako celkom dobrý nápad. My sa neukážeme a úchyláka Bročka omrzí stáť za oknom a zízať do prázdnej miestnosti. A tak sme sa zašili do najtemnejšieho kúta sprchy a poumývali sa tam. Jedna z nás strážila, aby v momente, keď Bročko spoza okna zoskočí, dala signál a my by sme bezpečne a nikým nevidené prebehli k svojim uterákom.
Sviniar Bročko asi nemal čo robiť, lebo trpezlivo vyčkával. Prvej rupli nervy Blanke.
– Baby, ja tu fakt nemôžem čakať donekonečna, – hrýzla si peru.
– Tak sa obetuj a prebehni po uteráky. Rýchlo sa zakrútiš do svojho, a potom prinesieš uteráky aj nám a Bročko uvidí iba jednu z nás.
– Hej. Mňa. Na to zabudnite. Ja sa nikomu ukazovať nebudem.
Blanka sa normálne ofučala. Naklonila som sa a vystrčila spoza múra hlavu.
– Bročko, ty debil, vypadni! – zakričala som z plných pľúc.
Bročko sa na mňa vyškeril, a ani sa nepohol.
Nemohla som tomu uveriť. Stali sme sa zajatkyňami úchylného spolužiaka, chalana, na ktorého by som to v živote nepovedala. Trčali sme v sprche zviazané vlastnou hanblivosťou a hlúpymi okolnosťami.
– Ty úchylák, vypadni, lebo budeš mať neskutočné problémy! – zajačala Dorota.
Ale Bročko veľmi dobre vedel, čo robí. Zízal cez sklo dovnútra a vyčkával ako trpezlivý rybár na svoj úlovok.
– Dievčatá, ja keď sa odtiaľto dostanem, asi ho zabijem! – vyhrážala sa Dora.
– Choď po uterák a zabiť ho môžeš potom, – nabádala som ju v nádeji, že sa odhodlá. Lenže Dorota nechcela.
– Bročko, počúvaj. Myslím si, že si dosť inteligentný, takže buď taký dobrý a zlez z toho okna, – skúšala som naňho ísť podobrotky. Musela som riadne kričať, aby ma počul, a som si istá, že počul, lebo na tvári sa mu mihol úškrn. –Nechápeš, že je to trápne?
Nič. Bročko buď ohluchol, alebo sa naschvál zaťal, alebo sa jednoducho rozhodol, že nám to neuľahčí. Kričali sme na neho, prosili ho, ktorási dokonca hodila do okna mydlo, Bročko sa však očividne rozhodol, že v teň deň uvidí holú babu stoj čo stoj.
V sprche nám už začínala byť zima, zohrievali sme sa síce pod teplou vodou, ale situácia bola už viac ako nepríjemná. A tak som sa rozhodla.
– Baby, ja na to kašlem. Keď chce vidieť holé dievča, tak nech si vidí. Ja idem po uterák!
A kým stihli dievčatá čosi povedať, dôstojne som vyšla spoza múra, pokojným krokom som podišla k parapetu, zakrútila sa do svojej osušky a potom som rad radom popodávala uteráky aj babám. A hoci som vyzerala maximálne vyrovnane, v duchu som zúrila. Na baby, že sú také slabošky, na úchylného Bročka, ktorého som od tejto chvíle nenávidela najviac na svete, a trochu aj na seba za to, že som to neurobila skôr. Mali by sme všetky ihneď pokoj.
Domov som prišla rozhodnutá, že za toto bude Bročko pykať tak ako nikdy v živote. Keď som sa však zdôverila staršej sestre, strašne sa rozosmiala a povedala, že sa teraz budem musieť za Bročka vydať, keďže ma už videl holú. A to ma rozzúrilo ešte viac. Čakala som, že sa sestra rozčúli, že bude chcieť zavolať políciu a dať to vyšetriť, no ona mala z toho akurát dobrú zábavu. Vedela som si predstaviť, ako by sa zatvárila triedna, keby som za ňou išla. A ako by sa potom rehúňala celá škola.
Na druhý deň ráno som Bročkovi bez jediného slova vyťala silnú a dobre mierenú facku pred celou triedou.
Striptíz
Príbeh podľa Lojza Bročka
Netušil som, že to na mňa takto našijú. Spadol som do problému ako mucha do polievky, hoci úprimne povedané, vôbec na to neprekvapuje. Ľudia sa mi totiž smejú nielen preto, že som tučko, ale aj pre to, že mávam smolu. Niekedy mi zíde na um, že obe veci idú ruka v ruke, že keby som nebol tlstý, okolie by sa mi nevysmievalo a ja by som nijaké nepríjemnosti nepriťahoval. Jedno s druhým sú ako spojité nádoby, tak to zvykne hovorievať moja mama, keď tvrdí, že všetko so všetkým súvisí. Ktovie, či sa mi v živote podarí zbaviť obezity. Alebo aspoň smoly. Na svoj výzor si pomaly zvykám, i na úškrny spolužiakov, no s ustavičnými problémami sa neviem zmieriť. Ešte aj Eva sa na mňa naštvala tak, že jej už v živote nevysvetlím, ako to bolo. Takú mi struhla, že mi doteraz zvoní v uchu. Aj to festovne plesklo. Keď si niekedy s chalanmi bubnujeme dlaňami po stehnách a tvárime sa ako rocková kapela, čo dáva kúlový rytmus, plieska to menej. Mohol by som Eve navrhnúť, nech bubnuje s nami. Ha, ha, ha, akože dobrý fór!
Začalo sa to tým, že ma oslovil náš školský mág Pali. To je taký chalan, čo robí suprovú mágiu, fakt mu to dobre ide, len mi niekedy lezie na nervy, lebo je dotieravý ako hmyz. Furt čosi predvádza, a potom akože núti našinca, aby s ním uzatváral stávky. Priznám sa, že som s ním už zopár ráz prehral desiatu, a potom som bol taký hladný, až sa mi tmilo pred očami. Jasné, že som sa nevedel sústrediť na vyučko, jasné, že som nevedel odpovedať, keď ma vyvolali. Hlad je ešte mocnejší čarodejník ako náš Pali, položil ma na lopatky a ja som až do obeda ani nemukol.
Takže keď ma Pali oslovil, záporne som vrtel hlavou ešte skôr, ako mi stačil povedať či i len slovo.
– Čo ti je? Veď som ešte ani necekol, – ksichtil sa urazene Pali. – Som si myslel, že hodíme reč, to je všetko.
– A o čom? O mojej desiate? – poznamenal som ironicky. – Ja sa s tebou o nič nestavím, aby bolo jasno. Už viac nechcem trpieť.
– Počuj, Lojzo. Nejde o desiatu, ani o iné žrádlo.
– A potom o čo?
– O škrupinky. Počul si už o škrupinkách? To sú ti tri akoby orechové škrupinky, v skutočnosti sú to tri zátky z koly a pod nimi putuje jedna malá guľôčka. Ja tú guľôčku pod škrupinkami miešam, a keď uhádneš, kde je, vyhrávaš.
– A čo vyhrávam? – spýtal som sa, akoby som načisto osprostel a zabudol na ostražitosť.
– Vyhrávaš desať eur. Keď uhádneš, kde je guľôčka, máš desať eur, chápeš?
Ty, kokso, povedal som si, desať eur to je pekný peniaz! To by sa mi vážne zišlo. Naznačil som Palimu, aby mi škrupinky ukázal a poučil ma, ako to funguje. Pali vytiahol tri zátky z koly, jednu papierovú, alebo že by gumenú? guľôčku, ukryl ju a začal tými zátkami na stole hýbať tak, akoby ich miešal.
– No a teraz musíš uhádnuť, kde je guľôčka, chápeš?
– Chápem, – odvetil som.
Pali opäť ukryl guľôčku a škrupinky nie veľmi rýchlo miešal pred mojimi očami. Jasné, že bolo pre mňa hračkou zistiť, kde je. Keď domiešal, ukázal som na zátku vľavo.
– Tu je!
Pali zdvihol zátku a guľôčka bola pod ňou. Vyhral som, teda akože, lebo toto bola ešte len skúška.
– No a teraz môžeme ísť na ostro, – navrhol mi Pali. – Keď uhádneš, kde je guľôčka, vyhráš desať eur. Si pripravený?
V živote som nebol taký pripravený ako vtedy. Išiel som si oči vyočiť, aby som ustrážil, pod ktorou zátkou ostala guľôčka. Paliho ruky kmitali po stole oveľa svižnejšie ako pred tým. Už nemenil polohy zátok jednu po druhej, ale zakaždým chytil do rúk dve a dve a presúval ich z miesta na miesto pohybom, čo mi pripomínal štrikovanie mojej babky. Rýchlosť, akou šermovala svojimi ihlicami, jej mohli závidieť aj traja mušketieri.
– Táto, – ukázal som na strednú zátku.
Guľôčka bola tam a Pali mi dal bez slova desaťeurovú bankovku. Hra pokračovala a ja som zrazu nadobudol pocit, že v ten deň sa môžem stať boháčom. Dokonca som sa Paliho ani nespýtal, čo sa stane, keď guľôčku nenájdem. Tušil som, že môžem prísť o desať eur, ale túto myšlienku som radšej rýchlo zapudil. Pred očami som už mal len svoju výhru a veci, čo si za ňu kúpim. Vyhral som aj nasledujúcu stávku, i tú ďalšiu, no potom sa karta obrátila a desať stávok za sebou som prehral. Nerozumel som tomu. Nechápal som, ako je možné, že tri razy za sebou som guľôčku spoľahlivo našiel, a potom už ani raz. Pali je veľký mág, no pochopil som to, až keď bolo neskoro. Takže čistá strata bola sedemdesiat eur.
– No čo, Lojzo, pokračujeme? – provokoval Pali.
Čo som mu mal povedať, že aj keď rozbijem doma prasiatko, môžem mu vrátiť akurát tak štyri, päť eur? Hru som ukončil a nemo som naňho hľadel, kým vyriekne svoj ortieľ.
– Neboj sa, keď nemáš teraz, dáš mi neskôr.
Sedemdesiat eur nebolo ako prehrať desiatu. Keď som hovoril, že sa mi po prehre desiaty tmilo od hladu pred očami, tak teraz na mňa išli také mdloby, že bolo len otázkou času, kedy ma vystrie.
– Alebo... – pokračoval Pali. – Alebo môžeš tento svoj dlh vyrovnať inak. Samozrejme, iba ak chceš. Ja ťa do ničoho nenútim, aby bolo jasné!
– Ako, Pali, povedz, – spýtal som sa priškrteným hlasom.
– Keď sa budú baby po volejbale sprchovať, stačí, keď si k oknu priložíš rebrík a budeš ich sledovať. To je všetko. No za nijakých okolností nesmieš zliezť, ani keby na teba kričali a vyhrážali sa ti. Inak mi musíš dať peniaze.
– A dokedy tam musím vydržať?
– Polhodinu.
– Tridsať minút?! Vieš, aký bengál spustia, keď zistia, že ich špehujem? Starý Frici ma zabije. Doletí aj s tým svojím šarkanom a mám po chlebe! Aj za ten rebrík!
– Ako myslíš, Lojzo. Je to len na tebe.
A tak som sa pozeral. Jasné, že si ma všimli, len čo vošli do sprchy. Jasné, že jačali ako sirény. A to ubehlo asi prvých tridsať sekúnd. Pozrel som na hodinky, ostávalo neskutočných dvadsaťdeväť minút a niečo. Začal som sa potiť, hrozne potiť. Ani vtedy, keď sa ku mne na ihrisku rozbehol Herkules, som sa necítil tak zle ako teraz. Len nech nepríde Frici, len nech nepríde Frici, hovoril som si a v tom zúfalstve sa mi pomaly začali zlievať dokopy dva zvuky, čo mi priam trhali nervy: jačanie báb a neskutočný rehot neďaleko stojacich chalanov s Palim a Osom na čele.
Frici neomylne prišiel. Do konca mi chýbali asi dve minúty. Už len dve minúty ma delili od vyslobodenia. Tak veľmi som túžil, aby čas bežal rýchlejšie, tak nástojčivo som tlačil dopredu ručičky na hodinkách, že aj keď som holú Evu videl prebehnúť cez umyváreň, javila sa mi skôr ako duch, ako rusalka z lesa, ktorá ma za môj čin celkom určite premení na práchnivý strom. Nepremenila. Nemala kedy, lebo Frici ku mne priskočil, strhol ma z rebríka a takú mi strelil, že ma líce bolelo ešte aj na druhý deň.
Evino zaucho ma však bolelo väčšmi. Okrem chalanov ho totiž videli všetky baby v triede, a to bola veľká hanba.
