Génius či strašidlo: John Milton po druhé

Obe diela vyšli spolu v jednej knihe aj v prvom pôvodnom vydaní v roku 1671, a tak už má slovenský čitateľ k dispozícii kompletnú miltonovskú trilógiu inšpirovanú Bibliou.

Ako upozorňuje prekladateľ v doslove, dá sa predpokladať, že Miltonovou snahou bolo korunovať svoje básnické ambície realizáciou troch veľkých klasických žánrov: eposu, georgík a drámy. Kým Stratený raj je svojím rozsahom, témou aj spracovaním eposom, Samson bojovník knižnou drámou, krátky epos Vrátený raj svojou formou pripomína Vergíliove Georgiky, a to svojím rozsahom okolo 2000 veršov alebo rozdelením na štyri knihy približne rovnakého rozsahu (502, 486, 443 a 639 desaťslabičných blankversov). Jeho téma je však výsostne biblická: autor spracoval scénu z Matúšovho a Lukášovho evanjelia – Satanovo pokúšanie Ježiša na púšti.

Dišputa Ježiša so Satanom

Kým Stratený raj ponúka čitateľom pomerne bohatý dej zaplnený množstvom postáv pohybujúcich sa po širokom priestore medzi nebom a zemou, vo Vrátenom raji sú scéna aj jej figurálne obsadenie skromné. Ježiš so Satanom sa totiž veľmi nehýbu ani nekonajú, ale najmä rečnia – vedú teologickú dišputu. Satan ponúka Ježišovi najlahodnejší pokrm, moc nad krajinami alebo znalosť vied a umenia, ale Ježiš od neho nič neprijíma a dôveruje svojmu božskému poslaniu. Hoci je od začiatku jasné, kto má v argumentácii prevahu, na koho strane je pravda, kto vychádza z diskusií ako morálny víťaz, napriek tomu je zaujímavé pozorovať Miltonovo úsilie o istú plasticitu a hodnovernosť pocitov a myšlienok oboch hlavných postáv, ktorá však nesmie presiahnuť pomerne striktne dané rámce teologickej argumentácie.

V prípade Ježiša je táto úloha komplikovanejšia: morálne bezchybná postava oplývajúca od detstva božskou múdrosťou a kráčajúca bez zakopnutí, strachu a kľučiek k svojmu cieľu sa dá len veľmi ťažko poľudštiť emóciami vnútornej neistoty či hriešnymi myšlienkami, ktorých prekonávanie by vnieslo do príbehu napätie. Ale náznaky istých vnútorných procesov sa dajú rozoznať aj pri Ježišovi napríklad v prvej knihe, keď Ježiš uvažuje: „Ó, aké zrazu húfy myšlienok / sa vo mne roja, kým ja zvažujem, / čo znútra cítim sám, a počúvam, / čo zvonka často zasiahne mi sluch / a s mojím dnešným stavom neladí.“ (1/196-200)

Postava Satana, podobne ako v prvom epose, poskytla autorovi väčší priestor na rozohranie jeho vnútornej drámy. Rozprávač ho označuje negatívne, odsudzujúco, ale keď dostane slovo Satan sám, jeho slová nás môžu prekvapiť: „...hoc som stratil dosť / z rodného jasu, hoc som stratil dosť / aj Božej lásky, nestratil som cit / mať rád a aspoň hĺbať, kochať sa / v tom, čo je skvelé, dobré, príjemné / či cnostné, inak by som zošalel.“ (1/377-382) Satan akceptuje Božiu nadvládu, snaží sa len prežiť vo svojom nezávideniahodnom rozpoložení a tvrdí, že nechce ubližovať ľuďom: „Vraj poháňa ma závisť (...) / Spočiatku možno, dávno však už viem, čo sú to muky, a mám skúsenosť, že deľba biedy bolesť nezmenší / a nezľahčí nám ťarchu na pleciach.“ (1/397-402) Aj v druhej knihe, keď sa radí s pekelnou radou a žiada od nej pomoc, prekvapivo začína rečniť „...bez náznaku pýchy, radosti, / zmätený, v úzkych...“ (2/119-120) Satan si je vedomý svojej budúcej prehry, a hoci sa pokúša Ježiša zviesť, zdá sa, akoby ho jeho zlyhanie ani neprekvapilo.

Kým rozdelenie Ježiša a Satana na stranu dobra a zla je jednoznačné, Miltonovo zadelenie iných postáv, objektov či kultúrnych javov môže byť prekvapivé. Antickú filozofiu Ježiš odsúdi ako „blud, nič viac než sny, / dohady, zdania – stoja na vode“ a na milosť vezme len Sokrata: „Z nich prvý a ten najmúdrejší raz / priznal, že vie len to, že nevie nič.“ (4/291-294) Grécke umenie slovami Krista „má u nás zdroj, / zle prevzatý: z ich bájí, hymnusov / či piesní hlasno znejú neresti / ich bohov aj ich samých; pripravia / tak bohom výsmech, sebe potupu. / Daj preč ten húf ich vzletných epitet, / tak ako líčidlo z líc neviestky, / a v zvyšku riedko nájdeš zisk či slasť.“ (4/338-345)

Toto striktné odsúdenie antického umenia je však paradoxné: veď i forma, ktorú si autor zvolil, na túto tradíciu odkazuje, text samotný je plný odkazov na antickú mytológiu a obraznosť alebo na diela rímskych historikov. Nájdeme tu však pestro primiešané aj starozákonné a novozákonné motívy, postavy a príbehy zo stredovekých romancí, ako i skryté komentáre aktuálneho politického diania. Čítanie, napokon podobne ako v prípade Strateného raja, tak pripomína detektívne pátranie po zákutiach našej čitateľskej encyklopédie. Vďaka dôkladným vysvetlivkám prekladateľa však, našťastie, máme k dispozícii aj správne odpovede.

Samson bojovník

Hoci vo Vrátenom raji sa Ježiš stavia voči antickej kultúre odmietavo, v úvode k druhému textu v tejto knihe, knižnej dráme Samson bojovník, John Milton píše: „Tragédia v jej antickej podobe bola odjakživa tým najvážnejším, najmorálnejším a najprospešnejším zo všetkých literárnych žánrov.“ (s. 143) Pripomína citácie z Euripida v dielach kresťanských autorít, ako i všeobecnú túžbu najvážnejších vládcov či filozofov písať tragédie a tvrdí: „Spomínam to preto, lebo chcem obrániť tragédiu pred neúctou alebo skôr hanobením, ktoré dnes zažíva podľa mnohých spolu s ďalšími bežnými predstaveniami tým, že autori chybne miešajú komické prvky so smútkom a vážnosťou tragédie alebo uvádzajú na scénu bezvýznamné či obyčajné postavy.“ (s.143) Je zrejmé, že Miltonovým zámerom nebolo experimentovať či spochybňovať tradíciu, sterneovská paródia literárnych žánrov mu ešte bola cudzia, naopak, jeho cieľom bolo realizovať antickú tragédiu v čo najväčšej možnej dokonalosti. V predhovore (nie bez istej pýchy) zdôrazňuje, že sa mu podarilo dodržať jednotu času, miesta a deja a že jeho dielo dokáže najlepšie posúdiť ten, „komu nie je celkom neznámy Aischylos, Sofokles či Euripides, traja autori tragédií, ktorým sa doposiaľ nik nevyrovnal“ (s. 144).

Samotná dráma je vskutku vybudovaná premyslene: rytmické striedanie prehovorov postáv a zboru, postupné dávkovanie napätia, náznaky budúcej katastrofy – irónia osudu, rovnomerné rozdelenia do piatich, formálne síce nevyčlenených, ale obsahovo ucelených častí, to všetko vo veršoch, ktoré sú v prípade tejto drámy uvoľnenejšie a s nepravidelnejšou prozódiou ako v eposoch. Dômyselný je aj vstup do deja in medias res, keďže obsahom drámy sú posledné hodiny Samsonovho života a jeho smrť. Takto načrtnutý, jednoduchý a prehľadný dejový rámec otvára potom priestor pre plastické predvedenie postáv (Samson, jeho otec, Dalila, obor Harafa, úradník), ich pováh a názorov, pre bohatú obraznosť aj množstvo originálnych detailov. Záverečnou bodkou za príbehom je veršovaný sonet zboru, ktorý umocňuje „presvedčivosť a dôstojnosť“ tejto tragédie, Miltonom deklarovanej v úvode.

Pri čítaní týchto diel – oboch eposov aj tragédie – si však môžeme pripomenúť aj komentár Virginie Woolfovej, ktorá Miltona nazvala „strašidlom“. Stelesňoval pre ňu totiž postavu patriarchu, ktorý jej „odporúčal večne uctievať veľkú impozantnú postavu gentlemana“, ktorý jej zacláňal výhľad na „čistú oblohu“ tvorivej a osobnej slobody (V. Woolfová: Vlastná izba, 2000, prel. Pavel Vilikovský, s. 267). John Milton totiž vo svojom diele naozaj za hodné umeleckého zobrazenia považuje len tie najvznešenejšie témy, za hodné nápodoby len tie najklasickejšie, pevne stanovené formy, a tým z kultúry ako menejcenné vylučuje všetko obyčajnejšie, menej dokonalé, otvorené, nové, komické, ženské, všetko nehrdinské, všetko iné. Je to Dalila a Eva, ktoré tu zlyhávajú, zrádzajú, sú nemorálne a prefíkané a je to patriarchálna postava Boha, ktorý prostredníctvom mocných hrdinov vykonáva spravodlivosť.

Potešujúci artefakt

Z dnešného pohľadu sa našťastie už môžeme – aspoň do istej miery – povzniesť nad upätosť názorov 17. storočia a  jednoducho oceniť krásu Miltonových veršov. Rovnako je táto kniha potešujúcim artefaktom vďaka peknému grafickému spracovaniu Jakuba Milčáka a farebným grafickým ilustráciám britského romantického umelca Williama Blaka. Najväčšie ocenenie však patrí prekladateľovi Mariánovi Andričíkovi, ktorý opäť preukázal svoju všestrannosť, dôkladnosť a pracovitosť, vybavil knihu nielen modernou, pôvabnou a veľmi primeranou slovenčinou, ale aj pútavým doslovom, bohatými vysvetlivkami a podrobným kalendáriom života a diela Johna Miltona.  

Eva Palkovičová (1987)

Ukončila doktorandské štúdium v Ústave slovenskej literatúry SAV. Špecializuje sa na slovenskú prózu a kultúru 19. storočia. Príležitostne sa venuje literárnej kritike.

John Milton: Vrátený raj. Samson bojovník

Preklad: Marián Andričík

Ilustrácie: William Blake

Levoča: Modrý Peter, 2022